Jarmila

Poviedka pre deti: Jarmila

Jarmila bola chudá a vypočítavá. To prvé jej závideli všetky spolužiačky. Bola chudá, a mohla zjesť na posedenie, či pokojne aj na stojáka v cukrárni toľko krémešov a veterníkov, na koľko mala peniaze. A peniaze od rodičov na vreckové mala. To už jej spolužiačky trápilo menej, oni si vystačili s jednou krémeškou na polovicu, prípadne na štvrtiny, podľa toho, koľko sa ich okolo tanierika s jemnými kvietkami pri stolíku zišlo. Jednak chceli zostať štíhle, alebo schudnúť, jednak vedeli, že prejedanie nie je zdravé - internet bol totiž výborný partner na rozhovor o čomkoľvek. Boli počítačová generácia a mnohé z nich si túto pozíciu vychutnávali. Jarmila bola takisto aj vypočítavá, hoci niekomu by sa mohlo zdať, že len zdedila talent na diplomaciu, ktorou sa jej rodičia živili profesionálne. Vyškolený otec diplomat a ním vyškolená mama, ktorá vždy reagovala tak, ako sa očakávalo. Otec nebýval často doma, plnil zahraničnú misiu. Mama bola doma až pričasto, aspoň podľa Jarmily. Z domu ju vyprevádzala, doma ju aj očakávala. Vždy mala pre ňu prichystaný úsmev a Jarmila sa pristihla, že mamu porovnáva s figurínami vo výklade obchodu - tiež ich niekedy prezliekli, ale výraz tváre ostával. Jarmila sa cítila napriek stálej pozornosti matky a záujmu na diaľku vzorného otca osamelá. I keď to tajila, so svojim životom siedmačky celkom spokojná nebola. Hoci sa jej darilo vychádzať takmer s každým - vedela vyjednávať a odmietala prísť do konfliktu, a to takmer za každú cenu, nemala skutočnú kamarátku. A tú mal aj ten tučko Markéta - iného tučka, Karolínu. Mali sa o čom rozprávať, mali sa prečo spolu ľutovať pri ďalšom zmrzlinovom pohári a tvrdiť, že život je nespravodlivý. "Tá potvora Jarmila do seba láduje jeden krémeš za druhým a nepriberie ani gram," zagánila ako sa stalo zvykom Markéta k stolíku v cukrárni, pri ktorom sedeli Magdaléna, Marta, Martina a Maťa, v triede prezývané Štyri Grácie. Tak ako takmer každý deň stavili sa cestou zo školy v cukrárni. Pri stolíku postávala Jarmila s krémeškou v ruke - štvorica sa delila o jediný zákusok, ukrajovala z neho štyrmi dezertnými lyžičkami. "Ja si aj tak myslím, že keď minule Mila (tak Jarmilu medzi sebou bacuľatá Markéta a Karolína prezývali), zjedla tie štyri veterníky naraz, doma jej muselo byť poriadne zle. Možno všetky skončili v záchodovej mise," snažila sa argumentovať Karolína. "Ako tá naša zázračná torta, čo sme spolu piekli?,", spomenula Markéta. Karolína si len vzdychla. Doteraz si nevedela odpustiť, že po tom ako sa odhodlali upiecť si niečo samé podľa kuchárskej knihy, len aby mali všetko iba pre seba, nakoniec torta, v recepte nazvaná zázračná, skutočne priniesla to, čo sľubovala - nedokázali ju zjesť. Hoci urobili dvojitú dávku, aby aj keď ju prekroja na polovice, mala každá z nich akože celú, úplne na ňu pri novej počítačovej hre zabudli. V rúre im zhorela na uhol a nenapadlo im nič iné, len ju v rýchlosti spláchnuť do záchoda - na tretie spláchnutie sa im to napokon aj podarilo. Karolína drhla záchod, aby zahladila stopy, Markéta rúru - naneštastie, pečenie u nich doma navrhla ona a nechcela vedieť, čo by na to povedala mama. Potešiteľné bolo, že ani jej mama si na rúru vyblýskanú ako zrkadlo príliš nepotrpela, a tak sa Markéta prefíkane snažila vyčistiť ju do pôvodného, nie príliš čistého, čiže takého stavu ako predtým, čo sa jej aj podarilo. Mama si po príchode z práce nič nevšimla, hoci jej dcéra od nervozity takmer nedojedla rožok s lekvárom a nezapila ho presladeným kakaom na olovrant. "Stále sa musíš napchávať?," zaútočila mama. "A ty?," vyhŕklo z jej dieťaťa. Mama sa zahnala, no Markéta sa uhla a tak ruka rodiča potrestala nevinný stôl a ten jej to vrátil o pár dní modrinou. Markéta vedela, že mama to nemá jednoduché, keď sú samy, no niekedy sa neovládla a odpapuľovala. "To bude asi tá puberta," vyletelo z nej a vôbec si neuvedomila, že ešte stále sedí s Karolínou v cukrárni. Spomienky na tortu a mamu ju príliš zamestnali a tak na chvíľku stratila pojem o čase aj mieste, kde znovu slastne ohovárajú Milu. Karolínu však jej veta do prázdna nezaskočila. Kým Markéta dumala nad ktoviečím, podarilo sa jej opäť odhaliť, že každý zmrzlinový pohár má svoje prázdne dno a v zápale objavovania tejto skutočnosti nestihla nechať kamarátke ani poslednú lyžičku mrazeného krému. Teraz sa na ňu s ústami od jahodovej zmrzliny previnilo pozrela a zopakovala:"Áno, to bude tou pubertou. Čítala som na nete, ako sa nám mení telo, potrebujeme viac živín a preto priberáme. Je to normálne," zafilozofovala. Markéta sa smutne pozrela na prázdny pohár a odsekla:"Ale zasa sa takmer nezmestím do riflí. Asi si prevlečiem cez uško zipsa gumičku a pretiahnem ju okolo gombíka, aby sa mi neotvárali nohavice," prehodila. "Dobrý nápad!", vykríkla Karolína hlasnejšie, ako predpokladala. Štyri Grácie sa na ne len opovržlivo usmiali."Asi idú chudnúť, mackovia," neodpustila si Maťa. "Chudery, za chvíľu sa budú kotúľať," zaklincovala. "Aspoň ich nebudú bolieť nohy," zakričala za červenými bacuľkami, ktoré sa váhavo pohli od stolíka ku dverám, a všetky sa rozosmiali. Jarmila sa s nimi smiať nemohla, hoci chcela - mala v puse príliš veľa krémešky a určite by sa rozkašľala, ako minule. A to nechcela. "Tak ja už tiež pôjdem," oznámila Gráciám. "Nikto ťa tu nedrží," odvetili jednohlasne. Vtipné, zašomrala si Jarmila pri dverách tak, aby to nikto nepočul a rozbehla sa za bacuľkami. "Počkajte ma, niečo vám chcem povedať," kričala. Váhavo spomalili a čakali na rohu námestia. "Čo, prišla si sa predvádzať, alebo sa nám posmievať?," zazerala blondínka s nafúknutými červenými lícami a blondínka s nafúknutým bruškom. Jarmila neodpovedala, chytila ich za plecia a dôverne zašepkala:"Každá má nejaké problémy, Magdaléna je buchnutá do toho ôsmaka Patrika, ale on ju nechce. Má inú," víťazoslávne vyhlásila Jarmila. "Odkiaľ to vieš?," neveriaco s doširoka otvorenými očami sa spýtala Karolína."No, náhodou som videla, ako ho Magdaléna špehuje v šatniach, až kým neprišla tá Lena z ôsmej bé a nezačali sa spolu objímať. Magdaléna sa potichu rozplakala a ušla. Preto dnes nechala svoj kúsok koláča Martine, je z toho zúfalá a chodí ako bez duše," informovala Jarmila. "Aha, hneď sa mi to nezdalo," zalapala po dychu Markéta. Zrazu sa cítila dôležitá, že pozná slabinu jednej z Grácií, čo sa jej len posmievali. "Uf, prečo aj ja nie som nešťastne zamilovaná, možno by som aspoň deň nejedla," vyfúkla Karolína. Ani jedna z trojice sa však nesmiala. Jarmila chvíľu nerozhodne postávala, ale keď jej bolo jasné, že Karolína a Markéta majú vlastný program, vybrala sa domov sama. "Chudery, asi sa idú napchávať," roztrpčene povedala sama sebe. Cítila sa mizerne. Prečo nikam nepatrím?, pýtala sa. Odpoveď neprichádzala. Keby som si ja mala vybrať kamarátku, určite by som si vybrala sama seba, som predsa najlepšia. A niečo v jej vnútri zrazu odpovedalo: veď si si aj vybrala samu seba, tak sa nesťažuj! Život je nespravodlivý, prečo nikto nevidí, že som tá najlepšia - s nikým sa nehádam, nikomu neposmievam - a ešte som aj chudá, dumala Jarmila so slzami v očiach. Pred bránkou rodinného domu zastala, odhodlane ako dobre vychovaná dcéra zazvonila naučeným spôsobom tri razy rýchlo a trikrát pomaly, aby mama vedela, že je to ona. Jarmila si znovu pomyslela, že bezpečnostné opatrenia sú úplne zbytočné, lebo k nim okrem nej samej nikto aj tak nechodí. Otec a mama majú kľúče, nemusia zvoniť, otvoria si sami. Jarmila kľúče nemala, aby ich nestratila. Takto to bolo podľa mamy poistené. Keď raz Jarmila prosila, aby mohla mať kľúče ako všetky jej ostatné spolužiačky, mama ju ticho, no dôrazne pokarhala, že je jedno decko nevďačné. Bolo to asi to najostrejšie, čo ako rodič voči jedinému dieťaťu použila. Načo sú jej kľúče, keď je stále doma a stará sa o ňu ako najlepšie vie, zatiaľ čo ocko v zahraničí reprezentuje a zarába peniažky, aby sa mali dobre? Jarmila sa opäť raz cítila pod psa, výčitka z úst jediného rodiča, ktorého pravidelne stretávala, jej bola nepríjemná a rovnako ju poriadne naštvala. "Keby som mala kľúče a nebola si doma, nič by sa nestalo. Aj tak si stále rovnaká, pokojne by som si ťa ako fotku mohla zavesiť k tej otcovej do detskej izby," rozkričala sa Jarmila a sama sa čudovala, kde sa to v nej nabralo. Na matku to však dojem neurobilo a príkladne pokojne a chladne ju vykázala do detskej izby, kým nepríde k rozumu a neospravedlní sa. Po hodine trucovania tri razy zaklopala na dvere dcérinej izby, vstúpila a oznámila, že sa jej ospravedlňovať nemusí. Trvá však na tom, že kľúče jej ako prevenciu straty nedá, aby ich niekto stratené nenašiel a nevykradol ich príbytok."Chceš skončiť pod mostom?," zaútočila matka. Keď na druhý deň prišla Jarmila do školy, v siedmej bé bolo nezvyčajne rušno. Školáci sa schádzali do triedy a všetci sa pozerali smerom k Jarmilinej lavici. Sedávala vždy ako na potvoru sama. Jednoducho, tak to vyšlo. Bol nepárny počet dievčat a učiteľkin nápad, aby sa pri Jarmile dievčatá po týždni striedali sa neujal. Vždy tam učiteľka musela nejaké podľa abecedného zoznamu odveliť, až to bolo samotnej Jarmile nepríjemné. A tak raz zašla za učiteľkou a statočne vyhlásila, že ona radšej bude sedieť sama, kým ešte niekto nový do ich triedy nepríde. Najlepšie, dievča. Učiteľka sa zasmiala, ale napokon súhlasila. Hoci s tým nikto nepočítal, nakoniec mala Jarmila pravdu, hoci takisto tomu čo povedala neverila. Ďalší žiak bol málo pravdepodobný, ale ani učiteľka nebola jasnovidec, aby to vedela zodpovedne posúdiť. Napokon sa teda stalo, čo sa zdalo nemožné. V to ráno prišla s novou žiačkou do triedy pani učiteľka medzi prvými a hneď jej napadlo: veď má predsa pre ňu miesto vedľa Jarmily. Tak ju tam posadila. Graciela sa len neisto pozerala okolo seba. Bola ticho, sedela s vystretým chrbátom a nič nehovorila. Čakala, kto si k nej sadne. Jarmila vošla do triedy akože so skupinkou štyroch Grácií, ale len preto, že na ne počkala v šatni. Inak by išla sama. Tie novú žiačku zaregistrovali okamžite a boli nadšené. Vyzerala ako bábika, pripomínala dievča zo zahraničnej reklamy na zmrzlinu, ktorú všetky štyri milovali. Presne tie tmavé vlasy, snedá pleť, žiarivé tmavé oči a dokonca mala na sebe aj podobné prúžkované tričko ako ich hrdinka. Jarmila si prisadla a povedala iba:"Ahoj". Myslela si, že sa jej sníva. Konečne nebude sedieť sama. No trochu sa aj bála, určite sa niekto tak výnimočne pekný s ňou nebude kamarátiť. Dievča sa však len neisto usmialo, podalo jej ruku a tichučko povedalo:"Ahoj, ja sa volám Graciela". Jarmilu to vôbec nepomýlilo:"Pekné meno, ty máš rodinu v Taliansku?" "Odkiaľ vieš?", začudovala sa Graciela."No, neviem, ale môj otec je diplomat, robí v Taliansku a tam je to meno dosť bežné. Vždy sa mi páčilo. Znie tak nejako vznešene." Graciela sa rozosmiala, bolo vidno, že jej odľahlo. "Vieš, naši sa presťahovali, tak teraz budem chodiť do triedy s vami, môžeme sa kamarátiť?," Jarmila bola uveličená:"Áno, rada, rada budem tvoja kamarátka." Graciela jej pošepkala:"Prečo sa tie štyri na mňa stále pozerajú?" Jarmila sa rozhodla, že povie pravdu:"No, voláme ich Štyri Grácie, s tými by sa chcel kamarátiť každý. Sú pekné, dobre sa obliekajú..." Ďalej nevedela vo vymenovávaní predností pokračovať, tak po chvíli dodala:"No, a to asi na kamarátenie sa stačí." Graciela pokrútila hlavou:"Nie, myslím, že nie. Mala som takú kamarátku a keď mi bolo treba pomôcť, nič neurobila." Jarmila sa prekvapene opýtala:"Ty sa s nimi nechceš kamarátiť?," - "Ešte neviem," usmiala sa Graciela. Zrazu jej bolo celkom príjemne. Obavy aké to bude v novej triede ustúpili. Zdalo sa, akoby všetci jej noví spolužiaci mali iné oči ako tí predošlí. Tí si z jej mena robili srandu, pokrikovali na ňu, až sa niekedy rozplakala. Najhoršie spomienky mala na spolužiaka, čo na ňu pokrikoval:"Cigánka, cigánka..." Raz sa mu snažila vysvetliť, že otec je Talian a má tmavšiu pokožku, tak preto, ale on len na ňu vždy, keď išla okolo hulákal:"Cigáni, cigáni, všetci ste špinaví cigáni..." Graciela vydržala trápenie a posmievanie rok, potom mame povedala, že ona už do školy nepôjde. Mama však nemala pre dcéru príliš veľa pochopenia, len odvrkla:"Ja som prežila aj horšie veci, do školy sa chodí, budeš aj ty, a basta!" A potom tá úžasná správa, že sa sťahujú do iného mesta. Nebolo jej ľúto za nikým a bola presvedčená, že horšie to už v žiadnej triede byť nemôže. Jarmila sa jej páčila, nie každý predsa vie, že Graciela je talianske meno. Keď ju pani učiteľka predstavila po zvonení ostatným, cítila, že ju nikto neodsudzuje, jej meno akoby jej dokonca trošku závideli a keď sa jej Štyri Grácie: Magdaléna, Marta, Martina a Maťa opýtali, či náhodou nehrala v reklame na zmrzlinu v pásikavom tričku, cítila, že má vyhraté. No rozhodla sa nevymýšľať a povedať pravdu:"Nie, nehrala som, ale možno mám na svete nejakú dvojníčku...." Z kamarátstva s Gracielou sa tešila Jarmila dvojnásobne, zrazu sa k nej začali Grácie správať celkom inak. Tvárili sa, akoby bola ich najlepšia kamarátka. Jarmila bola spočiatku dosť zarazená, ako im Graciela odoláva a stále sedí v jednej lavici s ňou, hoci rado by si k nej prisadlo každé dievča z triedy. Graciela bola však nejaká iná, rozprávala sa so všetkými, ale stále sa kamarátila najviac s Jarmilou. Jarmila to už raz nevydržala a vyhŕklo z nej:"Prečo sa kamarátiš so mnou, keď sú v triede aj lepšie. Ja viem, že som sebecká, vypočítavá, taký rozmaznaný jedináčik, čo nikam nepatrí. Prečo?" Graciela porozmýšľala a povedala:"Neviem, je mi s tebou dobre. A všimla som si, že minule si ma aj ponúkla s tými cukríkmi, hoci pred týždňom si tie čokoládové zjedla celé...sama. A tiež by som sa rada opýtala, prečo? Teda, prečo si ma zrazu ponúkla?," Jarmila sa zahanbila, že si Graciela všimla: potajme sa napcháva a jej nič nedá. Potom ale povedala:"Samu ma to prekvapuje, asi preto, že je mi s tebou dobre, chcela som ti urobiť radosť a tak som ťa ponúkla. Myslím, že predtým som to ešte nikdy neurobila." Graciela sa usmiala:"No vidíš, už sa lepšíš, a vôbec mi tie cukríky nevadia, ja som sa nehnevala." Po chvíľke váhania navrhla:"Ak by ti to urobilo radosť, požičiam ti pásikavé tričko. Pýtala ho odo mňa na požičianie Martina, ale vyhovorila som sa, že nemôžem." "To by si urobila?," neveriaco sa opýtala Jarmila. "No, áno, ani áno, celkom určite," trvala na svojom Graciela. "A čo za to chceš?," spýtala sa Jarmila. "Nič, požičiam ti ho len tak," nedala sa Graciela. Jarmila sa zohla a z aktovky vytiahla malú bonboniérku. "Otec to včera priniesol z Talianska, ešte som ani neochutnala, ale dám ti ju celú, neotvorenú," precedila trochu neochotne pomedzi zuby. Graciela len kývla rukou:"Netreba, veď pred chvíľkou si mi dala cukrík. Ale ak chceš, môžeme ju niekedy ochutnať spolu, mne postačí jeden, dva bonbóny." Jarmila sa opäť zahanbila, za posledných desať minúť už druhýkrát:"Nie, vezmeš si toľko, koľko ti bude chutiť, nebudem ti vydeľovať." Graciela sa obrátila a prehodila:"Pozri, zasa sa na nás pozerajú. Minule sa ma Magdaléna opýtala, o čom sa toľko rozprávame. A ja, že o všetkom." A rozosmiali sa.

(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Všetky pekné baby sú blondínky, kolektív autorov)