Reportáž: Juhoafrická Republika - Kapské mesto: Mesto dvoch oceánov
Kapské mesto vie očariť tak, až zabudnete na jeho nástrahy a zlú povesť Kapské mesto je po Johannesburgu druhé najväčšie, no zrejme
najznámejšie mesto Juhoafrickej republiky, považované za jedno z
najkrajších na svete. Návštevníkov láka polohou pri dvoch oceánoch,
Atlantickom a Indickom, či Stolovou horou z pieskovca. Prechádzku po
zotmení vám však nikto z domácich neodporučí.
Slávny futbalový
štadión a nedostavaný nadjazd: Kapské mesto má povesť nebezpečného
miesta, no pri príchode ste ochotný tomu na chvíľku prestať veriť.
Moderné mesto v oblasti Atlantického a Indického oceánu - oba sa
neďaleko neho spájajú, s preslávenou Stolovou horou v pozadí pôsobí
čisto a rozhodne nie nepriateľsky. Krajine pomohli aj nedávne letné
majstrovstvá sveta vo futbale, zviditeľnením aj ekonomicky. Ešte pár
mesiacov po ich konci krajinu zdobila reklama venovaná udalosti. Vďaka
majstrovstvám zareagoval na skutočnosť, že sme zo Slovenska, i čašník v
kaviarni - slovenských futbalistov pozná z majstrovstiev. Ešte teraz
domáci s pýchou ukazujú futbalový štadión, kde sa hrali niektoré zápasy.
Odvtedy je nevyužitý a uvažuje sa, že pár poschodí prenajmú na
kancelárske účely, aby prinášal zisk naďalej. Pri moderných budovách
veľkých firiem, spoločností, nákupných centier či hotelov stojí za
zmienku veľkolepý projekt diaľničného nadjazdu, ktorý prináša peniaze:
nedostavaný. Dokončiť ho mali do majstrovstiev, no to sa nepodarilo,
navyše, pri výstavbe si zodpovední uvedomili, že mu v ceste stojí už
postavený dom - na to autor projektu pozabudol. Tak ostal nadjazd stáť
polovičatý, a oplatilo sa. Z predčasného konca je najlepší výhľad na
vychytenú panorámu Kapského mesta, Stolovú horu. Práve odtiaľto sa
nakrúcajú reklamy, záujem zo strany filmových spoločností je veľký.
"Nezabijú, len ozbíjajú": Väčšina hotelov ako aj rezidenčná štvrť či
domy majetných sú v okolí obchodnej zóny na nábreží Victoria Waterfront.
Hoci tá tam pôvodne ani nemala byť. Platformu vybudovali umelo, more
voľakedy siahalo oveľa hlbšie do mesta. Cez deň treba byť obozretný,
napriek ilúzii, že sa cítite ako vo veľkej európskej metropole - všade
hudba, pouliční umelci, reštaurácie a kaviarničky, večer a už vôbec nie v
noci sa prechádzať neodporúča. Bezpečné nie je ani využívať miestnu
hromadnú dopravu. Domáci ubezpečujú, žeby vás "asi nezabili, ale len
ozbíjali", ale ani takáto vyhliadka nie je lákavá. Turisti sú pre
tamojších zlodejov ľahkou korisťou, najmä ak zlaté náhrdelníky, prstene a
hodnotné hodinky nenechajú doma.
Prvá transplantácia srdca: Na
rozdiel od okolitých krajín ako Namíbia, Botswana a Zimbabwe sa tu však
pre riziko nákazy piť vodu z vodovodného kohútika báť nemusíte.
Juhoafrická republika má jednu z najkvalitnejších vôd na svete. A nie je
to jediné naj. V tamojšej nemocnici prvýkrát úspešne transplantoval
srdce profesor Christian Bernard. Juhoafričania ale dodnes tvdia, že
viac srdcí zlomil ako vyliečil. Niekoľkokrát ženatý muž bol známy aj
tým, že mal vždy mladé priateľky. Paradoxne, takisto mal choré srdce, no
nestalo sa mu osudným - ako 78-ročný umrel na astmu. V čase
transplantácie bola nemocnica súkromná, dnes je štátna. Platí, že ak na
to máte, dostanete špičkovú zdravotnú starostlivosť. Štátne zariadenia
poskytnú základ - v praxi to znamená: keď niekto potrebujete po infarkte
zriediť krv, dajú vám acylpyrín, i keď medicína pozná aj účinnejšie
lieky. Zdravotné poistenie je dobrovoľné.
Najjužnejší cíp Afriky:
Kapské mesto je preslávené i neďalekým Mysom dobrej nádeje, Cap of Good
Hope, o ktorom sa traduje, že je najjužnejším cípom Afriky. V
skutočnosti je najjužnejšie položeným Cap Agulhas, Strelkový mys,
vzdialený od Mysu dobrej nádeje 160 kilometrov. Tam sa stretáva
Atlantický oceán a Indickým. Punc tajomnosti dala Mysu dobrej nádeje aj
legenda o bludnom Holanďanovi, ktorého posádka sú duchovia námorníkov a
nikdy im nie je súdené nájsť cestu späť. Každopádne, námorníci
považovali Mys dobrej nádeje za najviac nebezpečné miesto na ceste do
Indie, prezývali ho aj "mys búrok" - keď ho zvládli, čakala ich už len
menej náročná plavba. Prvý biely muž, čo mys v roku 1488 uvidel, bol
portugalský moreplavec Bartolomeu Dias. Portugalci, Holanďania a Nemci
hľadali cestu do Indie po mori, lebo po súši bola drahá - Osmanskej ríši
museli za prechod jej územím platiť. V roku 1647 pri kapskom myse
stroskotala loď Haerlem a tí, čo tragédiu prežili, boli miestom očarení.
Holandská Východoindická obchodná spoločnosť tam teda poslala výpravu,
viedol ju holandský obchodník Jan van Riebeeck. V oblasti našli zlato,
diamanty, nerastné suroviny. Riebeck v apríli 1652 zapichol do zeme
neďaleko mysu holandskú zástavu a začal budovať námornú základňu -
pevnosť so zeleninovou záhradou na zásobovanie prichádzajúcich lodí.
Víno pre zdravú vodu: Dnes na tomto mieste stojí Kapské mesto. Neskôr
tam začali chovať dobytok a pestovať vinič, aby pre námorníkov dorábali
víno. Prvotne ale bolo víno vítané zo zdravotného hľadiska, zistilo sa
totiž, že voda premiešaná s vínom zostáva dlhšie čerstvá a menej sa
kazí, čím sa dá predísť chorobám a infekciám. Najprv víno pripomínalo
skôr ocot, nápoj na vychutnávanie z neho urobili až Francúzi. Holanďania
sa svojho času rozhodli poslať tam z krajiny galského kohúta vyhnaných
hugenotov, ktorí ušli do ich krajiny - a napokon položili základy výroby
vína v ďalekej Afrike. O prevádzku zásobovacej stanice sa starali
Búrovia, holandskí sedliaci. Po holandsky je sedliak búr. Neskôr sa
pomenovanie zaužívalo aj pre potomkov Holanďanov a miestnych obyvateľov.
Vylodenie Holanďanov: Keď Holanďania prvýkrát zakotvili pri
pobreží, žili tam domorodé kmene Khoinov, známych aj pod názvom
Hotentóti, a Sanov, alias krovákov či bushmanov. Sú tu dodnes a ich
jazyky patria k jedenástim úradným na území Juhoafrickej republiky.
Popri angličtine a afrikánčine sa medzi ne počíta aj deväť kmeňových
jazykov, i reč afrického kmeňa zulu, ktorý doputoval na územia oveľa
neskôr ako pôvodné obyvateľstvo. Zaujímavosťou je, že sprvu na území
Juhoafrickej rebubliky žiadne negroidné, černošské obyvateľstvo nebolo.
Belosi a černosi prišli do oblasti súčasne a preto si jedni aj druhí
robili neskôr na územie nároky. Dnes je obyvateľstvo pestré, dvadsať
percent Zulovia, osemnásť Khosovia, po deväť Tswanovia, Afrikánci a
miešanci, šesť percent majú Sothovia a štyri Angloafričania. Každopádne,
jeden z úradných jazykov, afrikánčina, vznikol zásluhou holandských
Búrov. Dnes ňou v JAR hovorí viac belochov ako angličtinou. Búrovia,
ktorí zásobovali lode, sa snažili s miestnym obyvateľstvom dorozumieť,
preto sa pokúsili holandštinu čo najviac zjednodušiť.
Potomkovia
Búrov: Bolo treba dohovoriť sa i s otrokmi, ktorých dovážali z východu,
najmä z Indonézie, zotročovanie domáceho obyvateľstva bolo, aby sa
predišlo nepokojom, zakázané. Holandskí sedliaci, Búrovia boli väčšinou
muži bez žien a rodín, a tak miešanie s miestnymi aj privezenými otrokmi
bolo prirodzené. A je to vidno dodnes - Juhoafričania majú v porovnaní s
Európanmi veľké zadočky, ženy aj poprsie, hoci sú štíhle s tenkým
driekom. Gény Hotentótov sa prejavujú dodnes. Hotentótska žena bola
cenená, ak bola silná, s dostatkom telesného tuku na prežitie obdobia
sucha a schopná priviesť na svet zdravé deti. V tvári domácich objavíte
belošské, černošské ale aj ázijské črty. Zodpovedá tomu i náboženstvo,
viac ako 60 percent sú kresťania, takmer tridsať animisti, zvyšok
hinduisti a moslimovia. Moslimská štvrť kapského mesta Bo-Kaap nie je
však prísna, ale veselo farebná.
Nech žije afrikánčina!: V
holandskej Východoindickej obchodnej spoločnosti pracovalo v tom čase
veľa Nemcov, a tak sa do afrikánčiny popri holandských a domorodých
slovách dostali aj nemecké. O afrikánčine, jazyku s výrazmi pre bežný
život, sa hovorí aj ako o "holandštine z kuchyne". Oficiálne bola
kodifikovaná v roku 1975, patrí k najmladším jazykom na svete. Jej
kodifikátori sa rozhodli sa dokázať, že každé afrikánske slovíčko má
vyjadrenie v angličtine. Pri afrikánskych slovách išlo v prvom rade o
zrozumiteľnosť. Napríklad žirafa je v doslovnom preklade z afrikánčiny
"ťavý kôň". Lingvistickou lahôdkou je melón, afrikánsky v doslovnom
preklade "španielska slanina". Traduje sa totiž, že v krajine bol
anglický guvernér, čo jedol na raňajky opraženú slaninu a vajíčka. Jeho
manželka, Španielka, uprednostňovala namiesto slaniny melón - a to bola
tá jej raňajková slanina. Domáci teda slaninu nazvali v afrikánčine
"španielsky melón" - výraz sa používa dodnes. A napokon, trebárs preklad
anglického príslovia: z kameňa krv nevyžmýkaš je na afrikánsky spôsob:
zo žaby perie neoderieš. Gramotnosť je v JAR viac ako osemdesiat
percent.
Nezamestnaní a neregistrovaní: Podnebie v Juhoafrickej
republike je subtropické, vo vnútrozemí kontinentálne, na severe sa
stretnete s tropickou klímou. Rozloha najmä vďaka nerastným surovinám
vyspelej krajiny je viac ako 1 220 tisíc kilometrov štvorcových, čiže je
približne 25 krát väčšia ako Slovensko, žije tam zhruba 47 miliónov
obyvateľov. Kapské mesto leží v úrodnej zelenej oblasti, oficiálne má 1,
1 milióna obyvateľov, neoficiálne 3 milióny. Mnohí sa sem vyberú z
iných oblastí krajiny za prácou, no nie vždy uspejú. Nezamestnanosť
dosahuje podľa štatistiky 28 percent. V skutočnosti sa však ťažko
odhaduje, lebo veľa tých, čo pracujú, nie sú nikde registrovaní.
Väčšinou ide o krátkodobé príležitostné práce. Je zvykom, že ak chcete
najať robotníka, nájdete ho stáť ráno pri križovatke. Bežné sú v krajine
takzvané čierne mamy, černošky, čo sa belochom starajú o deti a
domácnosť, no ani tie nie sú zväčša registrované. Registrované nie je
ani všetko obyvateľstvo, mnohí nemajú ani rodný list. Vláda teraz
zaviedla detské prídavky a keď sa o ne niekto uchádza, tak ho spolu s
dieťaťom zaregistrujú. Chudobní dostávajú podporu v
nezamestnanosti vtedy, ak vedia dokázať, že predtým dva roky bez
prestania pracovali, čo je bez registrácie ťažké. Tí, čo prídu do
Kapského mesta za prácou, väčšinou skončia v prímestských slumoch, hoci
prišli z lepších podmienok na bývanie. V meste túžia zarobiť a vrátiť sa
domov. Šanca nájsť prácu vo veľkomeste je reálna. Kapské mesto je
príkladne čisté a nie je zriedkavosť vidieť zberať odpadky z chodníkov
či chodník dôkladne čistiť a zametať. Zaujímavosťou sú aj karty na
elektrinu pre chudobných podobné ako bankomatové u nás. Keď je na nej
kredit, tak elektrina svieti, ak nie, žiarivka zhasne. Karty na
elektrinu sa dajú nabíjať.
Niekedy delil apartheid, teraz peniaze:
Domy v slumoch na okraji mesta sú z obdobia apartheidu. Vtedy bolo
všetko podelené na oblasti, systém rasovej segregácie kastoval. Svoje
štvrte mali belosi, černosi, farební a Indovia. Muselo ich deliť
minimálne päťsto metrov, zvyčajne to bola rieka, golfové ihrisko či iná
veľká plocha. Dnes je v krajine demokracia a štrte sú delené podľa typu
obyvateľstva a finančných možností. Stále je však skutočnosťou, že v
černošskej štvrti sú hlavne černosi, čo je podmienené nielen
ekonomickými možnosťami, ale aj kmeňovou príslušnosťou. Belosi sú
väčšinou bohatší, hoci sa sem-tam nájde aj nejaký čierny politik či
podnikateľ, ktorý dobre zarobí a postaví si dom v belošskej štvrti -
bežné to ale nie je. Takisto ani dnes nie sú bežné zmiešané manželstvá.
Ak si farebného vezme beloch, je to väčšinou cudzinec zo zahraničia,
najmä z Veľkej Británie, no nie Juhoafričan s bledou pokožkou. V časoch
apartheidu by niečo takéto bolo nemysliteľné.
Ceruzkový test: Počas
apartheidu, ktorý skončil prepustením na slobodu prvého černošského
prezidenta a bojovníka proti rasovej segregácii Nelsona Mandelu v roku
1990 z väzenia na Tuleňom ostrove neďaleko Kapského mesta, dnes je tam
múzeum, boli obyvatelia krajiny prísne rozdelení na kasty: belosi,
Indovia, farební a černosi. Napriek všetkému nie vždy bolo úplne jasné,
kam koho zaradiť. Medzi farebným a černochom bola, aspoň na pohľad,
tenká hranica. Ak bol černoch dostatočne bledý, čím svetlejšia pokožka,
tým lepšie, mohol sa dostať k farebným. Stalo sa tak trebárs, že v
jednej rodine boli bratia v dvoch kastách. Keď niekto nebol spokojný,
mohol požiadať o zaradenie do inej kasty. Vtedy zasadla komisia
antropológov, aby to posúdili. Populárny bol takzvaný ceruzkový test.
Keď černochovi vložili do vlasov ceruzku a vypadla, mal ich dostatočne
rovné na preradenie k farebným. Keď ostala vo vlasoch, lebo typický
černoch mal pevné, brčkavé, ostal u černochov. Po zrušení apartheidu sa
cítili ukrivdení farební, lebo tvrdili, že vtedy neboli dostatočne bledí
a teraz nie sú dostatočne tmaví, aby sa mali dobre.
Smiling faces v
slume: V súčasnosti totiž existuje isté uprednostňovanie černochov.
Napríklad ak si hľadáte prácu, v inzeráte môžu napísať, že zamestnávateľ
podporuje pracovné zaradenie černošského obyvateľstva a tak sa stane,
že hoci spĺňate podmienky vzdelania a praxe, to miesto nedostanete.
Pozitívna diskriminácia černošského obyvateľstva je prítomná. V bývalých
slumoch sa žije dodnes, tentoraz tam ľudí nezahnala farba pleti, ale
finančná situácia. Neoceniteľné ale je, ak poznáte v Kapskom meste
niekoho, kto tam žije a vie posúdiť situáciu, čo je nebezpečné a čo nie.
A tak sme neodolali a s dôverou v znalosť pomerov našej sprievodkyne,
ktorá v meste žije viac ako desať rokov, sme sa do jedného slumu vybrali
pozrieť. Obyvatelia neboli agresívni, nenamietali ani proti
fotografovaniu a predviedli nám aj prípravu pečených kozích hláv.
Nazývajú ich smiling faces - usmiate tváre, lebo hlava zvieraťa sa pri
kontakte so žeravou pahrebou roztiahne do úsmevu. Podľa miestnych je to
pochúťka, no my sme sa tohto zážitku dobrovoľne vzdali.
Znásilňovaním proti AIDS?: Juhoafričania sú vraj skôr prudérni ako
voľnomyšlienkári. Snažia sa však byť tolerantní a tak miesta pri
Indickom oceáne, v Atlantiku s teplotou okolo dvanásť stupňov Celzia sa
kúpať nedá, majú porozdeľované. Svoju pláž majú tí, čo si chcú nájsť
partnera, iná je vyhradená pre tých, ktorí sú čerstvo zamilovaní, ďalšia
je pre rodiny s deťmi, svoju majú i homosexuáli. V Kapskom meste bola
takisto nudistická pláž, no napokon ju úrady zrušili. Ľudia z okolia sa
sťažovali, že vidia pri pohľade z okna nahé telá, čo ich poburuje.
Veľkou pohromou tu ostáva AIDS. Podľa štatistiky je chorobou nakazená
každá štvrtá prostitútka. Vláda sa snaží proti ochoreniu bojovať
osvetou, vysvetľovať riziká a spôsob nákazy. Na toaletách sú zadarmo k
dispozícii prezervatívy. Svojho času sa rozhodla krajine pomôcť Čína,
keď poslala prezervatívy - nanešťastie žlté a v nevyhovujúcej veľkosti -
domáci vraj uprednostňujú čierne. Problémom boja proti AIDS sú i
povery ako sa vyliečiť. Veria tu, že ak nakazený znásilní pannu alebo
starú ženu, vylieči sa. Možno i to je dôvod, prečo je v krajine toľko
znásilnení.
Šokujúce prieskumy: Prieskum, ktorý uskutočnila vládna
Nadácia pre lekársky výskum v provincii Gauteng, kam patrí aj
najľudnatejšie mesto Johannesburg hovorí za všetko. Každý tretí
respondent mužského pohlavia sa priznal, že aspoň raz v živote znásilnil
ženu. Presnejšie, 37 percent mužov nepoprelo, že znásilnilo ženu a 7
percent z celkového počtu takmer päťsto respondentov potvrdilo, že sa
zúčastnili skupinového znásilnenia. Ženy v prieskume uviedli, že viac
ako polovica z nich bola vystavená násiliu zo strany mužov a štvrtina sa
stala obeťou znásilnenia. Pridajme ešte správu z konca roku 2010, podľa
ktorej juhoafrický prezident Jacob Zuma, krajina je prezidentská
republika, zažaloval johannesburské noviny Sunday Times za
nactiutŕhačstvo a požaduje odškodné v prepočte viac ako pol milióna eur.
Presnejšie, 4 milióny juhoafrických randov, v prepočte viac ako
štyristotisíc eur za poníženie a milión randov, viac ako stotísíc eur,
za ujmu na cti. Karikatúra v novinách Zumu predstavila so spustenými
nohavicami tesne pred znásilnením ženy so zaviazanými očami, čo mala
predstavovať bohyňu spravodlivosti Justíciu. Kresbu noviny zverejnili v
roku 2008, dva roky po tom, čo prezidenta zbavili obvinenia zo
znásilnenia. Takisto kriminalita v JAR vyráža dych. Podľa prieskumu
spred pár rokov, kým v Európe pripadlo v priemere na stotisíc obyvateľov
3, 5 zavraždeného človeka, v Juhoafrickej republike bolo na rovnaký
počet až 60 mŕtvych. Teraz to podľa aktuálneho prieskumu kleslo na 47
mŕtvych.
Vyhľadávači žralokov: Nebezpečenstvo ale môže číhať aj na
pláži, stačí vojsť do mora. Raritou Kapského mesta je vzácny biely
žralok. V nedávnej minulosti dva razy nekompromisne zaútočil. Pred dvomi
rokmi šokoval príbeh sedemdesiatosemročnej čipernej ženy, ktorá si
chodila každé ráno zaplávať. Pri jej poslednom stretnutí s morom a žiaľ
aj žralokom po nej ostala ostala iba kúpacia čiapka. O rok neskôr sa
istý pán v plytkej vode pri pláži do mora len chystal. Žralok zaútočil,
keď si naprával slnečné okuliare - muž sa už z vody nevrátil. Domáci
tvrdia, že za útokmi žraloka je zvedavosť tvora, chce iba "ochutnať",
čo vo vode objavil. Faktom zostáva, že málokto priamy útok prežije.
Ochrancovia prírody preto kritizujú aj v okolí Kapského mesta možné
potápanie sa so žralokmi. Záujemcov dajú do studenej vody v neopréne do
klietky, ktorú majú pri lodi, žraloka nalákajú na kus mäsa a odvážlivci
uvidia jeho zubiská zblízka. Podľa ochranárov však hrozí, že si žralok
spojí pach ľudského tela s lovom bude útočiť na človeka častejšie.
Potravou žraloka sú najmä tulene a tých je v oblasti požehnane. Atlantik
je takisto plný čajok, pelikánov a pri troške šťastia sa dá uvidieť aj
veľryba. Tak či tak, domáci sa zdráhajú poslať do boja proti žralokom
siete, nasadili teda vyhľadávačov žralokov, ktorí hliadkujú prepojení
vysielačkami a ak zaregistrujú v blízkosti pláže hrozbu, upozornia
vyvesením čiernej zástavky. Metóda nie je úplne spoľahlivá, pri
nepriaznivom počasí sa dravce hľadajú len ťažko. V takomto prípade
vyvesí vyhľadávač žralokov červenú zástavku, čo znamená, že nepracuje, a
ak sa chce niekto kúpať, tak na vlastné riziko.
Agatha Christie,
Rudayrd Kipling a "poľovačka na levy": Za zmienku stojí aj okolie
Kapského mesta. V blízkosti je trebárs Muizenberg, obľúbená pláž
spisovateľky Agathy Christie, napísala tu niekoľko napínavých príbehov,
dom tu mal aj Rudyard Kipling, autor Knihy džunglí. Na lúkach sa pasú
ovce, kozy, kone, rastú olivovníky, okolo sú vinohrady so známym centrom
Stellenbosch. Pri ceste zaujme, že pred viničom sú nasadené červené a
biele ruže, podľa typu hrozna - keď citlivý kvet napadne choroba, je to
signál, že treba zachraňovať vinič, kým nie je neskoro. Medzi
najznámejšie vinohradníctva patrí Seidelberg, firma založená v roku
1692. Ponúka aj najznámejšie červené juhoafrické víno Pinotage, z
bielych Sauvignon Blanc, Un Deux Trois, červené víno typu bordeaux,
ružové vína. Pôvodne sa vinohradníctvo volalo Deleuwjagt, čo je v
preklade "polovačka na levy", v minulosti totiž skutočne bránili
vinohrady proti levom. Keď od pôvodného majiteľa Holanďana kúpil vinicu
Nemec, pán Seidelberg, začal vyrábať pod svojim menom. Aj preto, že sa
ľahšie pamätalo. Na Deleuwjagt sa nezabudlo, dnes je to názov vína,
ktorého je podiel ich vlastnej produkcie hrozna 20 percent. Stopercentné
víno z hrozna z vinice nesie značku Seidelberg. Spomienkou na Nemecko
je typický slaný praclík podávaný k ušľachtilému moku.
Pozor,
tučniaci: Bez prekvapenia nie je ani cesta do neďalekého námorného
prístavu Simon's Town. Majú tu na dopravnej značke tučniaka - a nie
bezdôvodne. Pri mori tu žije tučniak africký, ktorý má na rozdiel od
tých v Antarktíde rád teplo. V porovnaní so známymi z mrazivých oblastí
sú tieto malé, majú len štyri kilogramy. Na život sú dokonale vybavené,
pijú slanú vodu, soľ ich organizmus premení na kryštáliky, ktorých sa
tučniak zbaví tak, že ich dostane z tela von akoby "kýchnutím". Okolo
očí majú ružové fliačiky, ktorými sa ochladzujú: čím majú intenzívnejšiu
farbu, tým je im teplejšie - v krajom prípade dýchajú papuľkou a
otvárajú zobáčik. Tučniak africký je monogamný, celý život má iba
jedného partnera. Pred párením samček vyhĺbi do zeme dieru ako základ
hniezda a kým nie je samička spokojná, tak ho prestavuje. Samička potom
znesie dve vajíčka, pri sedení na nich sa striedajú - kým jeden hreje
budúcich potomkov, druhý loví a kŕmi. Hoci sa k nim môžete priblížiť na
vzdialenosť pár metrov, hladkať sa tieto roztomilé tvory neodporúča. Na
zobáku majú háčik, ktorým lovia ryby a pri obrane môžu vytrhnúť človeku
kus mäsa.
Michael Jackson chcel kúpiť Stolovú horu, nepochodil:
Juhoafrickú republiku nekolonizovali len Holanďania, ale aj Briti -
najmä pre zlato a diamanty. Najväčší v krajine nájdený diamant Cullinan,
objavili ho v roku 1905, tieto časy dodnes v britských korunovačných
klenotoch pripomína. Dostal sa tam už rozštiepený na kúsky. Cullinan
I, prezývaný Prvá hviezda Afriky, je najväčším známym brúseným diamantom
na svete, má hmotnosť 530 karátov a vsadili ho do žezla, Cullinan II,
Druhá hviezda Afriky s hmotnosťou 317 karátov žiari v britskej
kráľovskej korune. Peniaze však nie sú všetko. V Kapskom meste si pred
niekoľkými rokmi plánoval kúpiť pozemky na stavbu hotelov a podnikanie
dnes už zosnulý kráľ popu Michael Jackson, ale tamojšia vláda mu to
neumožnila.Takisto chcel tento Američan kúpiť Stolovú horu, no opäť
napriek veľkorysej finančnej ponuke nepochodil. Možno aj preto, že
domáci ho tu príliš v láske nemali. Plastickými operáciami a bielením
pokožky sa totiž Jacko túžil zmeniť na belocha a to sa tu v dnešných
časoch príliš nenosí.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, jún 2011)