Reportáž: Juhoafrická Republika - Kapské mesto: Mesto dvoch oceánov
Kapské mesto vie očariť tak, až zabudnete na jeho nástrahy a zlú povesť Kapské mesto je po Johannesburgu druhé najväčšie, no zrejme najznámejšie mesto Juhoafrickej republiky, považované za jedno z najkrajších na svete. Návštevníkov láka polohou pri dvoch oceánoch, Atlantickom a Indickom, či Stolovou horou z pieskovca. Prechádzku po zotmení vám však nikto z domácich neodporučí.
Slávny futbalový štadión a nedostavaný nadjazd: Kapské mesto má povesť nebezpečného miesta, no pri príchode ste ochotný tomu na chvíľku prestať veriť. Moderné mesto v oblasti Atlantického a Indického oceánu - oba sa neďaleko neho spájajú, s preslávenou Stolovou horou v pozadí pôsobí čisto a rozhodne nie nepriateľsky. Krajine pomohli aj nedávne letné majstrovstvá sveta vo futbale, zviditeľnením aj ekonomicky. Ešte pár mesiacov po ich konci krajinu zdobila reklama venovaná udalosti. Vďaka majstrovstvám zareagoval na skutočnosť, že sme zo Slovenska, i čašník v kaviarni - slovenských futbalistov pozná z majstrovstiev. Ešte teraz domáci s pýchou ukazujú futbalový štadión, kde sa hrali niektoré zápasy. Odvtedy je nevyužitý a uvažuje sa, že pár poschodí prenajmú na kancelárske účely, aby prinášal zisk naďalej. Pri moderných budovách veľkých firiem, spoločností, nákupných centier či hotelov stojí za zmienku veľkolepý projekt diaľničného nadjazdu, ktorý prináša peniaze: nedostavaný. Dokončiť ho mali do majstrovstiev, no to sa nepodarilo, navyše, pri výstavbe si zodpovední uvedomili, že mu v ceste stojí už postavený dom - na to autor projektu pozabudol. Tak ostal nadjazd stáť polovičatý, a oplatilo sa. Z predčasného konca je najlepší výhľad na vychytenú panorámu Kapského mesta, Stolovú horu. Práve odtiaľto sa nakrúcajú reklamy, záujem zo strany filmových spoločností je veľký.
"Nezabijú, len ozbíjajú": Väčšina hotelov ako aj rezidenčná štvrť či domy majetných sú v okolí obchodnej zóny na nábreží Victoria Waterfront. Hoci tá tam pôvodne ani nemala byť. Platformu vybudovali umelo, more voľakedy siahalo oveľa hlbšie do mesta. Cez deň treba byť obozretný, napriek ilúzii, že sa cítite ako vo veľkej európskej metropole - všade hudba, pouliční umelci, reštaurácie a kaviarničky, večer a už vôbec nie v noci sa prechádzať neodporúča. Bezpečné nie je ani využívať miestnu hromadnú dopravu. Domáci ubezpečujú, žeby vás "asi nezabili, ale len ozbíjali", ale ani takáto vyhliadka nie je lákavá. Turisti sú pre tamojších zlodejov ľahkou korisťou, najmä ak zlaté náhrdelníky, prstene a hodnotné hodinky nenechajú doma.
Prvá transplantácia srdca: Na rozdiel od okolitých krajín ako Namíbia, Botswana a Zimbabwe sa tu však pre riziko nákazy piť vodu z vodovodného kohútika báť nemusíte. Juhoafrická republika má jednu z najkvalitnejších vôd na svete. A nie je to jediné naj. V tamojšej nemocnici prvýkrát úspešne transplantoval srdce profesor Christian Bernard. Juhoafričania ale dodnes tvdia, že viac srdcí zlomil ako vyliečil. Niekoľkokrát ženatý muž bol známy aj tým, že mal vždy mladé priateľky. Paradoxne, takisto mal choré srdce, no nestalo sa mu osudným - ako 78-ročný umrel na astmu. V čase transplantácie bola nemocnica súkromná, dnes je štátna. Platí, že ak na to máte, dostanete špičkovú zdravotnú starostlivosť. Štátne zariadenia poskytnú základ - v praxi to znamená: keď niekto potrebujete po infarkte zriediť krv, dajú vám acylpyrín, i keď medicína pozná aj účinnejšie lieky. Zdravotné poistenie je dobrovoľné.
Najjužnejší cíp Afriky: Kapské mesto je preslávené i neďalekým Mysom dobrej nádeje, Cap of Good Hope, o ktorom sa traduje, že je najjužnejším cípom Afriky. V skutočnosti je najjužnejšie položeným Cap Agulhas, Strelkový mys, vzdialený od Mysu dobrej nádeje 160 kilometrov. Tam sa stretáva Atlantický oceán a Indickým. Punc tajomnosti dala Mysu dobrej nádeje aj legenda o bludnom Holanďanovi, ktorého posádka sú duchovia námorníkov a nikdy im nie je súdené nájsť cestu späť. Každopádne, námorníci považovali Mys dobrej nádeje za najviac nebezpečné miesto na ceste do Indie, prezývali ho aj "mys búrok" - keď ho zvládli, čakala ich už len menej náročná plavba. Prvý biely muž, čo mys v roku 1488 uvidel, bol portugalský moreplavec Bartolomeu Dias. Portugalci, Holanďania a Nemci hľadali cestu do Indie po mori, lebo po súši bola drahá - Osmanskej ríši museli za prechod jej územím platiť. V roku 1647 pri kapskom myse stroskotala loď Haerlem a tí, čo tragédiu prežili, boli miestom očarení. Holandská Východoindická obchodná spoločnosť tam teda poslala výpravu, viedol ju holandský obchodník Jan van Riebeeck. V oblasti našli zlato, diamanty, nerastné suroviny. Riebeck v apríli 1652 zapichol do zeme neďaleko mysu holandskú zástavu a začal budovať námornú základňu - pevnosť so zeleninovou záhradou na zásobovanie prichádzajúcich lodí.
Víno pre zdravú vodu: Dnes na tomto mieste stojí Kapské mesto. Neskôr tam začali chovať dobytok a pestovať vinič, aby pre námorníkov dorábali víno. Prvotne ale bolo víno vítané zo zdravotného hľadiska, zistilo sa totiž, že voda premiešaná s vínom zostáva dlhšie čerstvá a menej sa kazí, čím sa dá predísť chorobám a infekciám. Najprv víno pripomínalo skôr ocot, nápoj na vychutnávanie z neho urobili až Francúzi. Holanďania sa svojho času rozhodli poslať tam z krajiny galského kohúta vyhnaných hugenotov, ktorí ušli do ich krajiny - a napokon položili základy výroby vína v ďalekej Afrike. O prevádzku zásobovacej stanice sa starali Búrovia, holandskí sedliaci. Po holandsky je sedliak búr. Neskôr sa pomenovanie zaužívalo aj pre potomkov Holanďanov a miestnych obyvateľov.
Vylodenie Holanďanov: Keď Holanďania prvýkrát zakotvili pri pobreží, žili tam domorodé kmene Khoinov, známych aj pod názvom Hotentóti, a Sanov, alias krovákov či bushmanov. Sú tu dodnes a ich jazyky patria k jedenástim úradným na území Juhoafrickej republiky. Popri angličtine a afrikánčine sa medzi ne počíta aj deväť kmeňových jazykov, i reč afrického kmeňa zulu, ktorý doputoval na územia oveľa neskôr ako pôvodné obyvateľstvo. Zaujímavosťou je, že sprvu na území Juhoafrickej rebubliky žiadne negroidné, černošské obyvateľstvo nebolo. Belosi a černosi prišli do oblasti súčasne a preto si jedni aj druhí robili neskôr na územie nároky. Dnes je obyvateľstvo pestré, dvadsať percent Zulovia, osemnásť Khosovia, po deväť Tswanovia, Afrikánci a miešanci, šesť percent majú Sothovia a štyri Angloafričania. Každopádne, jeden z úradných jazykov, afrikánčina, vznikol zásluhou holandských Búrov. Dnes ňou v JAR hovorí viac belochov ako angličtinou. Búrovia, ktorí zásobovali lode, sa snažili s miestnym obyvateľstvom dorozumieť, preto sa pokúsili holandštinu čo najviac zjednodušiť.
Potomkovia Búrov: Bolo treba dohovoriť sa i s otrokmi, ktorých dovážali z východu, najmä z Indonézie, zotročovanie domáceho obyvateľstva bolo, aby sa predišlo nepokojom, zakázané. Holandskí sedliaci, Búrovia boli väčšinou muži bez žien a rodín, a tak miešanie s miestnymi aj privezenými otrokmi bolo prirodzené. A je to vidno dodnes - Juhoafričania majú v porovnaní s Európanmi veľké zadočky, ženy aj poprsie, hoci sú štíhle s tenkým driekom. Gény Hotentótov sa prejavujú dodnes. Hotentótska žena bola cenená, ak bola silná, s dostatkom telesného tuku na prežitie obdobia sucha a schopná priviesť na svet zdravé deti. V tvári domácich objavíte belošské, černošské ale aj ázijské črty. Zodpovedá tomu i náboženstvo, viac ako 60 percent sú kresťania, takmer tridsať animisti, zvyšok hinduisti a moslimovia. Moslimská štvrť kapského mesta Bo-Kaap nie je však prísna, ale veselo farebná.
Nech žije afrikánčina!: V holandskej Východoindickej obchodnej spoločnosti pracovalo v tom čase veľa Nemcov, a tak sa do afrikánčiny popri holandských a domorodých slovách dostali aj nemecké. O afrikánčine, jazyku s výrazmi pre bežný život, sa hovorí aj ako o "holandštine z kuchyne". Oficiálne bola kodifikovaná v roku 1975, patrí k najmladším jazykom na svete. Jej kodifikátori sa rozhodli sa dokázať, že každé afrikánske slovíčko má vyjadrenie v angličtine. Pri afrikánskych slovách išlo v prvom rade o zrozumiteľnosť. Napríklad žirafa je v doslovnom preklade z afrikánčiny "ťavý kôň". Lingvistickou lahôdkou je melón, afrikánsky v doslovnom preklade "španielska slanina". Traduje sa totiž, že v krajine bol anglický guvernér, čo jedol na raňajky opraženú slaninu a vajíčka. Jeho manželka, Španielka, uprednostňovala namiesto slaniny melón - a to bola tá jej raňajková slanina. Domáci teda slaninu nazvali v afrikánčine "španielsky melón" - výraz sa používa dodnes. A napokon, trebárs preklad anglického príslovia: z kameňa krv nevyžmýkaš je na afrikánsky spôsob: zo žaby perie neoderieš. Gramotnosť je v JAR viac ako osemdesiat percent.
Nezamestnaní a neregistrovaní: Podnebie v Juhoafrickej republike je subtropické, vo vnútrozemí kontinentálne, na severe sa stretnete s tropickou klímou. Rozloha najmä vďaka nerastným surovinám vyspelej krajiny je viac ako 1 220 tisíc kilometrov štvorcových, čiže je približne 25 krát väčšia ako Slovensko, žije tam zhruba 47 miliónov obyvateľov. Kapské mesto leží v úrodnej zelenej oblasti, oficiálne má 1, 1 milióna obyvateľov, neoficiálne 3 milióny. Mnohí sa sem vyberú z iných oblastí krajiny za prácou, no nie vždy uspejú. Nezamestnanosť dosahuje podľa štatistiky 28 percent. V skutočnosti sa však ťažko odhaduje, lebo veľa tých, čo pracujú, nie sú nikde registrovaní. Väčšinou ide o krátkodobé príležitostné práce. Je zvykom, že ak chcete najať robotníka, nájdete ho stáť ráno pri križovatke. Bežné sú v krajine takzvané čierne mamy, černošky, čo sa belochom starajú o deti a domácnosť, no ani tie nie sú zväčša registrované. Registrované nie je ani všetko obyvateľstvo, mnohí nemajú ani rodný list. Vláda teraz zaviedla detské prídavky a keď sa o ne niekto uchádza, tak ho spolu s dieťaťom zaregistrujú. Chudobní dostávajú podporu v nezamestnanosti vtedy, ak vedia dokázať, že predtým dva roky bez prestania pracovali, čo je bez registrácie ťažké. Tí, čo prídu do Kapského mesta za prácou, väčšinou skončia v prímestských slumoch, hoci prišli z lepších podmienok na bývanie. V meste túžia zarobiť a vrátiť sa domov. Šanca nájsť prácu vo veľkomeste je reálna. Kapské mesto je príkladne čisté a nie je zriedkavosť vidieť zberať odpadky z chodníkov či chodník dôkladne čistiť a zametať. Zaujímavosťou sú aj karty na elektrinu pre chudobných podobné ako bankomatové u nás. Keď je na nej kredit, tak elektrina svieti, ak nie, žiarivka zhasne. Karty na elektrinu sa dajú nabíjať.
Niekedy delil apartheid, teraz peniaze: Domy v slumoch na okraji mesta sú z obdobia apartheidu. Vtedy bolo všetko podelené na oblasti, systém rasovej segregácie kastoval. Svoje štvrte mali belosi, černosi, farební a Indovia. Muselo ich deliť minimálne päťsto metrov, zvyčajne to bola rieka, golfové ihrisko či iná veľká plocha. Dnes je v krajine demokracia a štrte sú delené podľa typu obyvateľstva a finančných možností. Stále je však skutočnosťou, že v černošskej štvrti sú hlavne černosi, čo je podmienené nielen ekonomickými možnosťami, ale aj kmeňovou príslušnosťou. Belosi sú väčšinou bohatší, hoci sa sem-tam nájde aj nejaký čierny politik či podnikateľ, ktorý dobre zarobí a postaví si dom v belošskej štvrti - bežné to ale nie je. Takisto ani dnes nie sú bežné zmiešané manželstvá. Ak si farebného vezme beloch, je to väčšinou cudzinec zo zahraničia, najmä z Veľkej Británie, no nie Juhoafričan s bledou pokožkou. V časoch apartheidu by niečo takéto bolo nemysliteľné.
Ceruzkový test: Počas apartheidu, ktorý skončil prepustením na slobodu prvého černošského prezidenta a bojovníka proti rasovej segregácii Nelsona Mandelu v roku 1990 z väzenia na Tuleňom ostrove neďaleko Kapského mesta, dnes je tam múzeum, boli obyvatelia krajiny prísne rozdelení na kasty: belosi, Indovia, farební a černosi. Napriek všetkému nie vždy bolo úplne jasné, kam koho zaradiť. Medzi farebným a černochom bola, aspoň na pohľad, tenká hranica. Ak bol černoch dostatočne bledý, čím svetlejšia pokožka, tým lepšie, mohol sa dostať k farebným. Stalo sa tak trebárs, že v jednej rodine boli bratia v dvoch kastách. Keď niekto nebol spokojný, mohol požiadať o zaradenie do inej kasty. Vtedy zasadla komisia antropológov, aby to posúdili. Populárny bol takzvaný ceruzkový test. Keď černochovi vložili do vlasov ceruzku a vypadla, mal ich dostatočne rovné na preradenie k farebným. Keď ostala vo vlasoch, lebo typický černoch mal pevné, brčkavé, ostal u černochov. Po zrušení apartheidu sa cítili ukrivdení farební, lebo tvrdili, že vtedy neboli dostatočne bledí a teraz nie sú dostatočne tmaví, aby sa mali dobre.
Smiling faces v slume: V súčasnosti totiž existuje isté uprednostňovanie černochov. Napríklad ak si hľadáte prácu, v inzeráte môžu napísať, že zamestnávateľ podporuje pracovné zaradenie černošského obyvateľstva a tak sa stane, že hoci spĺňate podmienky vzdelania a praxe, to miesto nedostanete. Pozitívna diskriminácia černošského obyvateľstva je prítomná. V bývalých slumoch sa žije dodnes, tentoraz tam ľudí nezahnala farba pleti, ale finančná situácia. Neoceniteľné ale je, ak poznáte v Kapskom meste niekoho, kto tam žije a vie posúdiť situáciu, čo je nebezpečné a čo nie. A tak sme neodolali a s dôverou v znalosť pomerov našej sprievodkyne, ktorá v meste žije viac ako desať rokov, sme sa do jedného slumu vybrali pozrieť. Obyvatelia neboli agresívni, nenamietali ani proti fotografovaniu a predviedli nám aj prípravu pečených kozích hláv. Nazývajú ich smiling faces - usmiate tváre, lebo hlava zvieraťa sa pri kontakte so žeravou pahrebou roztiahne do úsmevu. Podľa miestnych je to pochúťka, no my sme sa tohto zážitku dobrovoľne vzdali.
Znásilňovaním proti AIDS?: Juhoafričania sú vraj skôr prudérni ako voľnomyšlienkári. Snažia sa však byť tolerantní a tak miesta pri Indickom oceáne, v Atlantiku s teplotou okolo dvanásť stupňov Celzia sa kúpať nedá, majú porozdeľované. Svoju pláž majú tí, čo si chcú nájsť partnera, iná je vyhradená pre tých, ktorí sú čerstvo zamilovaní, ďalšia je pre rodiny s deťmi, svoju majú i homosexuáli. V Kapskom meste bola takisto nudistická pláž, no napokon ju úrady zrušili. Ľudia z okolia sa sťažovali, že vidia pri pohľade z okna nahé telá, čo ich poburuje. Veľkou pohromou tu ostáva AIDS. Podľa štatistiky je chorobou nakazená každá štvrtá prostitútka. Vláda sa snaží proti ochoreniu bojovať osvetou, vysvetľovať riziká a spôsob nákazy. Na toaletách sú zadarmo k dispozícii prezervatívy. Svojho času sa rozhodla krajine pomôcť Čína, keď poslala prezervatívy - nanešťastie žlté a v nevyhovujúcej veľkosti - domáci vraj uprednostňujú čierne. Problémom boja proti AIDS sú i povery ako sa vyliečiť. Veria tu, že ak nakazený znásilní pannu alebo starú ženu, vylieči sa. Možno i to je dôvod, prečo je v krajine toľko znásilnení.
Šokujúce prieskumy: Prieskum, ktorý uskutočnila vládna Nadácia pre lekársky výskum v provincii Gauteng, kam patrí aj najľudnatejšie mesto Johannesburg hovorí za všetko. Každý tretí respondent mužského pohlavia sa priznal, že aspoň raz v živote znásilnil ženu. Presnejšie, 37 percent mužov nepoprelo, že znásilnilo ženu a 7 percent z celkového počtu takmer päťsto respondentov potvrdilo, že sa zúčastnili skupinového znásilnenia. Ženy v prieskume uviedli, že viac ako polovica z nich bola vystavená násiliu zo strany mužov a štvrtina sa stala obeťou znásilnenia. Pridajme ešte správu z konca roku 2010, podľa ktorej juhoafrický prezident Jacob Zuma, krajina je prezidentská republika, zažaloval johannesburské noviny Sunday Times za nactiutŕhačstvo a požaduje odškodné v prepočte viac ako pol milióna eur. Presnejšie, 4 milióny juhoafrických randov, v prepočte viac ako štyristotisíc eur za poníženie a milión randov, viac ako stotísíc eur, za ujmu na cti. Karikatúra v novinách Zumu predstavila so spustenými nohavicami tesne pred znásilnením ženy so zaviazanými očami, čo mala predstavovať bohyňu spravodlivosti Justíciu. Kresbu noviny zverejnili v roku 2008, dva roky po tom, čo prezidenta zbavili obvinenia zo znásilnenia. Takisto kriminalita v JAR vyráža dych. Podľa prieskumu spred pár rokov, kým v Európe pripadlo v priemere na stotisíc obyvateľov 3, 5 zavraždeného človeka, v Juhoafrickej republike bolo na rovnaký počet až 60 mŕtvych. Teraz to podľa aktuálneho prieskumu kleslo na 47 mŕtvych.
Vyhľadávači žralokov: Nebezpečenstvo ale môže číhať aj na pláži, stačí vojsť do mora. Raritou Kapského mesta je vzácny biely žralok. V nedávnej minulosti dva razy nekompromisne zaútočil. Pred dvomi rokmi šokoval príbeh sedemdesiatosemročnej čipernej ženy, ktorá si chodila každé ráno zaplávať. Pri jej poslednom stretnutí s morom a žiaľ aj žralokom po nej ostala ostala iba kúpacia čiapka. O rok neskôr sa istý pán v plytkej vode pri pláži do mora len chystal. Žralok zaútočil, keď si naprával slnečné okuliare - muž sa už z vody nevrátil. Domáci tvrdia, že za útokmi žraloka je zvedavosť tvora, chce iba "ochutnať", čo vo vode objavil. Faktom zostáva, že málokto priamy útok prežije. Ochrancovia prírody preto kritizujú aj v okolí Kapského mesta možné potápanie sa so žralokmi. Záujemcov dajú do studenej vody v neopréne do klietky, ktorú majú pri lodi, žraloka nalákajú na kus mäsa a odvážlivci uvidia jeho zubiská zblízka. Podľa ochranárov však hrozí, že si žralok spojí pach ľudského tela s lovom bude útočiť na človeka častejšie. Potravou žraloka sú najmä tulene a tých je v oblasti požehnane. Atlantik je takisto plný čajok, pelikánov a pri troške šťastia sa dá uvidieť aj veľryba. Tak či tak, domáci sa zdráhajú poslať do boja proti žralokom siete, nasadili teda vyhľadávačov žralokov, ktorí hliadkujú prepojení vysielačkami a ak zaregistrujú v blízkosti pláže hrozbu, upozornia vyvesením čiernej zástavky. Metóda nie je úplne spoľahlivá, pri nepriaznivom počasí sa dravce hľadajú len ťažko. V takomto prípade vyvesí vyhľadávač žralokov červenú zástavku, čo znamená, že nepracuje, a ak sa chce niekto kúpať, tak na vlastné riziko.
Agatha Christie, Rudayrd Kipling a "poľovačka na levy": Za zmienku stojí aj okolie Kapského mesta. V blízkosti je trebárs Muizenberg, obľúbená pláž spisovateľky Agathy Christie, napísala tu niekoľko napínavých príbehov, dom tu mal aj Rudyard Kipling, autor Knihy džunglí. Na lúkach sa pasú ovce, kozy, kone, rastú olivovníky, okolo sú vinohrady so známym centrom Stellenbosch. Pri ceste zaujme, že pred viničom sú nasadené červené a biele ruže, podľa typu hrozna - keď citlivý kvet napadne choroba, je to signál, že treba zachraňovať vinič, kým nie je neskoro. Medzi najznámejšie vinohradníctva patrí Seidelberg, firma založená v roku 1692. Ponúka aj najznámejšie červené juhoafrické víno Pinotage, z bielych Sauvignon Blanc, Un Deux Trois, červené víno typu bordeaux, ružové vína. Pôvodne sa vinohradníctvo volalo Deleuwjagt, čo je v preklade "polovačka na levy", v minulosti totiž skutočne bránili vinohrady proti levom. Keď od pôvodného majiteľa Holanďana kúpil vinicu Nemec, pán Seidelberg, začal vyrábať pod svojim menom. Aj preto, že sa ľahšie pamätalo. Na Deleuwjagt sa nezabudlo, dnes je to názov vína, ktorého je podiel ich vlastnej produkcie hrozna 20 percent. Stopercentné víno z hrozna z vinice nesie značku Seidelberg. Spomienkou na Nemecko je typický slaný praclík podávaný k ušľachtilému moku.
Pozor, tučniaci: Bez prekvapenia nie je ani cesta do neďalekého námorného prístavu Simon's Town. Majú tu na dopravnej značke tučniaka - a nie bezdôvodne. Pri mori tu žije tučniak africký, ktorý má na rozdiel od tých v Antarktíde rád teplo. V porovnaní so známymi z mrazivých oblastí sú tieto malé, majú len štyri kilogramy. Na život sú dokonale vybavené, pijú slanú vodu, soľ ich organizmus premení na kryštáliky, ktorých sa tučniak zbaví tak, že ich dostane z tela von akoby "kýchnutím". Okolo očí majú ružové fliačiky, ktorými sa ochladzujú: čím majú intenzívnejšiu farbu, tým je im teplejšie - v krajom prípade dýchajú papuľkou a otvárajú zobáčik. Tučniak africký je monogamný, celý život má iba jedného partnera. Pred párením samček vyhĺbi do zeme dieru ako základ hniezda a kým nie je samička spokojná, tak ho prestavuje. Samička potom znesie dve vajíčka, pri sedení na nich sa striedajú - kým jeden hreje budúcich potomkov, druhý loví a kŕmi. Hoci sa k nim môžete priblížiť na vzdialenosť pár metrov, hladkať sa tieto roztomilé tvory neodporúča. Na zobáku majú háčik, ktorým lovia ryby a pri obrane môžu vytrhnúť človeku kus mäsa.
Michael Jackson chcel kúpiť Stolovú horu, nepochodil: Juhoafrickú republiku nekolonizovali len Holanďania, ale aj Briti - najmä pre zlato a diamanty. Najväčší v krajine nájdený diamant Cullinan, objavili ho v roku 1905, tieto časy dodnes v britských korunovačných klenotoch pripomína. Dostal sa tam už rozštiepený na kúsky. Cullinan I, prezývaný Prvá hviezda Afriky, je najväčším známym brúseným diamantom na svete, má hmotnosť 530 karátov a vsadili ho do žezla, Cullinan II, Druhá hviezda Afriky s hmotnosťou 317 karátov žiari v britskej kráľovskej korune. Peniaze však nie sú všetko. V Kapskom meste si pred niekoľkými rokmi plánoval kúpiť pozemky na stavbu hotelov a podnikanie dnes už zosnulý kráľ popu Michael Jackson, ale tamojšia vláda mu to neumožnila.Takisto chcel tento Američan kúpiť Stolovú horu, no opäť napriek veľkorysej finančnej ponuke nepochodil. Možno aj preto, že domáci ho tu príliš v láske nemali. Plastickými operáciami a bielením pokožky sa totiž Jacko túžil zmeniť na belocha a to sa tu v dnešných časoch príliš nenosí.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, jún 2011)
