Meus alter ego
Dobre ťa poznám na to,
aby som ťa ľúbila.
Príliš ťa ľúbim,
aby som ťa nenávidela,
lebo seba ľúbim najviac.
Moja láska je mantinelová.
Zlyhala na našej spoločnej prapodstate.
Potrebujem ťa
a zamilovala som sa do neprítomne akvamarínovo modrého pohľadu tvojich očí.
Spoznávam v ňom seba.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
piatok 26. februára 2016
utorok 23. februára 2016
Reportáž: Tisíc a jeden kláštor
Tisíc a jeden kláštor
Butánski budhistickí mnísi a mníšky v priamom prenose
Bután je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Nepopierateľným bohatstvom ale ostáva silná duchovná atmosféra budhistických kláštorov a mníchov, meditujúcich za lepší svet a posilnenie dobra pre všetky vnímajúce bytosti vysoko v Himalájach.
Mních v rúchu a mikine so šiltovkou: Bután je himalájska krajina, konštitučná monarchia, ale domáci ju volajú: kráľovstvo hrmiaceho draka. Minulosť tu pretrváva a súčasnosť ju obohacuje. Tak sa vám napokon vôbec nezdá nezvyčajné, že budhistický mních má na sebe rúcho a na ňom mikinu s veľkým anglickým nápisom cez prsia. Neskôr vás už ani vôbec neruší, keď si k tomu dá šiltovku a hmká si melódiu, čo počuje cez slúchadlá z prehrávača vo vrecku. Zároveň tu ale život v kláštoroch pretrváva podobne ako pred mnohými rokmi.
Každopádne, viac ako deväťdesiat percent domácich pracuje v poľnohospodárstve. Orná pôda ale nezaberá ani desať percent rozlohy, pastviny niečo vyše piatich. Urodí sa tam najmä ryža, ale i zemiaky, pohánka, strukoviny. Miestni pasú kone, kozy, jaky. V divočine žijú tigre a slony. Pôda patrí kráľovskej rodine, kláštorom a bohatým. Takmer polovica krajiny leží v nadmorskej výške okolo 3 tisíc metrov a pokrývajú ju lesy. Ťaží sa najmä teakové drevo. Vo výške viac ako štyri a pol tisíc sneh nemizne a vládnu ľadovce. Vodné hospodárstvo a elektrárne sú hlavným vývozným artiklom, najmä do Indie - odtiaľ do štátnej pokladnice ide najviac prostriedkov. Butáncov je ani nie 700 tisíc, s rozlohou 47 tisíc km2 je kráľovstvo podobné Slovensku. Hustota obyvateľstva je 14 na kilometer štvorcový, žiť sa dá len v priaznivejších nižších polohách.
Dostať sa do kráľovstva nie je pre zahraničných hostí ľahké. Na vstup potrebujete súhlas samotného kráľa. Krajina si počet tých, čo pustí za hranice, stráži. Butánci ešte stále nosia, najmä na vidieku, národné oblečenie. Pripomína pásikavý župan, podkasanú dlhú košeľu, a k tomu akési kamaše. Pod županom sa ale neraz skrýva tričko á la západná kultúra. Majú tu zmysel pre praktickosť. Vo sviatočných chvíľach obúvajú dlhé špicaté topánky. V bežný deň sa však viac osvedčili trebárs kožené tenisky značky adidas. V kopcoch mimoriadne výhodné.
Prekvapenie v kláštore: Naša cesta mierila do ľadovcového údolia Phobjika, až pohoriu Black Mountains s výškou okolo 5 tisíc metrov. Do údolia z Tibetskej náhornej plošiny prilietajú i vzácne čierne žeriavy. Ideme spolu s Butáncami do kláštora Gantey zo 17. storočia na kopci vo výške okolo 3 tisíc metrov nad morom. Keď sme do krajiny uprostred vysokých hôr zavítali po období dažďov, priemerné ročné zrážky dosahujú 3 tisíc mm, začiatkom obdobia sucha, uvažovali sme, či nie je namiesto jesenného termínu lepší jarný. Vtedy sa totiž konajú veľké kláštorné slávnosti rituálnych posvätných tancov, jarný termín festivalu je viac-menej známy aj pre každého turistu. Predsalen sme však aj teraz vyskúšali, či nás v kláštore nejaké prekvapenie nečaká. Ak by sme verili na dar z budhistického neba, tak by sme bez váhania tvrdili, že nám bol zoslaný. Do kláštora Gantey kráčame cez dedinku s rovnakým názvom s pomaľovanými domami a autami. Snáď v každom obydlí ako aj na streche z vlnitého plechu sa sušili ostré čili papričky. Butánske hlavné a ešte pred rokmi asi jediné jedlo. Čili v syrovej omáčke podávajú s ryžou a ako národná pochúťka ostalo doteraz.
Na nádvorí Gantey s miestnymi a čipsami: Kláštor Gantey je dôležitý pre budhistickú školu Nyingmapa, pokračujúcu v tradícii proroka Pema Lingpa, svätého patróna Butánu. Najrozľahlejší z tibetských budhistických kláštorov v krajine je totiž jedným z hlavných centier učenia svätca z 15. storočia. Tibetský budhistický kláštor postavený v butánskom štýle v roku 2008 zrenovovali. Vchádzame na hlavné nádvorie, je skoro ráno. Prví diváci sa už rozložili rovno na dlažbe. Posadali si na koberčeky, vyzbrojení jedlom na celý deň. Nechýbajú čipsy ani kokakola v plastových fľaškách.
Plastové fľašky sú aj pri ceste. Prekvapuje nás, že v krajine s dôrazom na čisté životné prostredie sú plasty na zemi pomerne časté. Hoci kráľ igelitové tašky zakázal. Podobne ako predaj cigariet na verejnosti, lebo škodia. Náš miestny sprievodca Kava to vysvetľuje po svojom."Butánci nevedia pochopiť, že plast sa prirodzene nerozloží. Myslia si, že je to podobné, ako keď odhodiaohryzok z jablka. Robia to v dobrej viere, že takto zúrodnia zem a zvyšok ovocia sa rozloží. Že to plast nedokáže sa im vysvetľuje ťažko. Plastom sa v dnešnej dobe neubránite ani tu."
Rituálne tance v znamení víťazstva dobra nad zlom: Na nádvorí pribúda Butáncov a takmer žiadni cudzinci."Máme šťastie," usmieva sa Kava."Bolo vám to dopriate, nejako sa tie oslavy podarilo utajiť, ani ja som o nich nevedel, dobre, že sme tu. Keby sa to zverejnilo, už by tu stáli desiatky autobusov turistov s fotoaparátmi, ani by sme sa sem nedostali, tak je to pri ohlásených oslavách na jar," tvrdí Kava. Pozorujeme malých chlapcov, ako sa hrajú s hračkárskymi pištoľami a s nadšením cvakajú kohútikom. Mieria na seba a jeden padá akože po zásahu na zem. Smejú sa.
Ako funguje hračkárska puška si so smiechom skúša aj staršia pani. Chlapcom vracia hračku s úsmevom."Sú to iba deti a hračku im kúpili rodičia, lebo dnes je sviatok. Predávajú ich tu vedľa, na trhovisku," vysvetľuje Kava. Trochu sme zaskočení. Veď budhisti sú mierumilovní a zbrane sme tu nečakali. "No, dejiny krajiny v skutočnosti nie sú bez bojov, dokonca celkom krutých," naznačuje náš sprievodca. Nádvorie pred chrámom sa zapĺňa, svoje miesto zaujmú hudobníci. Na tribúne naproti sa usádza miestna honorácia. Predstavení kláštora a úradníci. Najprv predstúpia s tancom a spevom vyobliekané miestne ženy. Akoby sa zastavil čas. Nádvorie je plné. Prichádzajú mnísi oblečení do obrovských tradičných hodvábnych kostýmov. Jeden tanec nasleduje za druhým. "Trvať to bude až do večera. Jeden tanec so všetkým, čo k tomu patrí, môže zabrať dve hodiny," ubezpečuje Kava.
Zrazu pomedzi Butáncov začnú pobehovať maskovaní mnísi s palicami a bičíkmi v ruke a pri podpore hlasnej hudby naživo, až otriasa nádvorím, sem-tam niekomu uštedria ranu. Dostane sa aj nám, poriadna. Dokonca dva razy. "Je to požehnanie, vyháňajú zlých duchov," vysvetľuje náš sprievodca. Zdá sa, že sme zažili exorcizmus v praxi. Prichádza prestrojený mních s maskou na tvári a s bielym hodvábnym šálom, aby udelil požehnanie. Šálom nám prejde po hlave a krku a nastaví mištičku. Vyťahujeme bankovky. Kava sleduje náš pohľad."Dávajú aj miestni, na kláštor, nielen cudzinci," hovorí. Keď sa po zhruba niekoľkohodinovom preskúmaní okolitých kopcov peši, - inak to v horskej krajine väčšinou ani nejde, vrátime do kláštora, oslavy pokračujú. Pestrofarebná minulosť zas a znova ožívajúca v tancoch aj v súčasnosti je strhujúca. Tance sa nesú v znamení víťazstva dobra nad zlom. Butánčanov pribudlo a tanečníkov na nádvorí takisto.
Štátne a tie, čo žijú z milodarov: Kláštori nie sú v neopakovateľnej krajine žiadne relikvie, naopak, ostávajú plné života. Popri chrámovej časti majú i ubytovacie komôrky pre mníchov. Namiesto dverí na nich väčšinou nájdete prehoz pripomínajúci obrovskú utierku. Mnísi sa pred vstupom do miestnosti vyzúvajú. Podľa topánok vonku rýchlo zistíte, kto kde je. Vyzúvanie je prejav úcty, aj pri vstupe do budhistického chrámu. Obutých vás tam nevpustia, topánky treba nechať vonku. V Butáne sú dva typy kláštorov. Štátne, podporované kráľovskou rodinou a úradmi. Už na prvý pohľad sú bohatšie a útulnejšie. Ostatné žijú výhradne z milodarov trebárs najbližšej dediny, okolia, patrónov podporovateľov. Pôsobia ošarpanejšie, tušiť, že je v nich pomenej jedla a tepla. Preto sa väčšina mníchov snaží uchytiť v kráľovskom kláštore čo najbližšie k nejakému väčšiemu mestečku, či skôr dedinke. V Butáne je ale veľa kláštorov vysoko v horách až vo výške 4 tisíc metrov nad morom, kam sa dá dostať iba pešky, neraz cesta trvá niekoľko týždňov. Mnísi väčšinou nezostávajú v jednom kláštore celý život. Zvyčajne ich presúvajú z jedného do druhého. Podľa zásluh žijú v príjemnejšom, či náročnejšom prostredí. Len starí mnísi od istého času zotrvávajú na jednom mieste.
Pýtame sa, či majú vstup do tunajších kláštorov aj ľudia zo 'západu', hľadajúci osvietenie a pozitívny zlom v živote."Nie, to tu nie je možné, ale v Nepále s tým problém nie je. Tam sa môže čokoľvek," naznačí Jary, bratranec nášho sprievodcu. Po chvíľke rozmýšľania prehodí."Ale aj v Nepále sú butánske budhistické kláštory, takže sa to vlastne dá. Chodia tam najmä bohaté paničky zo zahraničia, čo majú dostatok finančných prostriedkov na podporu kláštora. Väčšinou také, čo majú pocit, že stratili zmysel života," zľahčuje Jary. "Západní muži tam takmer nie sú, tí asi idú skôr doma k nejakému psychoanalytikovi," dodá pre úplnosť. Každopádne, práve poslaním mníchov je modliť sa za radosť, pokoj, šťastie a dobro pre všetky vnímajúce bytosti.
Ako do školy: Kláštor dodnes slúži i ako možnosť vzdelania. Rodičia tam dieťa pošlú šesťročné. Dostane ho na starosti starší mních, učia sa čítať, písať a všetko, čo potrebujú vedieť o budhizme. Vzdelávanie ukončia ako pätnásťroční, no uplatnenie s týmto typom znalostí nájdu len v kláštornom svete. Niekedy študujú dlhšie, nie vždy sa im podarí ukončiť ročník včas a sem-tam i prepadnú. Mnísi však vylučujú zo školy zriedkavo."To už musí byť naozaj beznádejný prípad," usmieva sa Kava. V Butáne nie je kláštor iba výsadou mužov, existujú tu i ženské kláštory. Zariadila to svojho času dojka samotného princa Siddhartu, ktorý sa stal po meditácii a osvietení známy ako Buddha. Tá namietala, či sú ženy niečo menej ako muži, keď nemôžu byť mníšky. Buddha ju ubezpečil, že žiadny zákaz neplatí, ale ak do budhizmu takýmto spôsobom vstúpia i ženy, učenie potrvá iba 5 tisíc rokov, kým s čisto mužským osadenstvom kláštorov to bude 10 tisíc rokov. Nakoniec ale privolil a tak dnes v krajine nájdete ženské kláštory s malými dievčatkami s podobným spôsobom výchovy a vzdelávania ako majú malí mnísi.
Budhistické mníšky: Vchádzame do ženského budhistického kláštora Pemacholing v oblasti Bumthang. Budúce mníšky, malé dievčatká majú podobne ako chlapci vyholenú hlavu a tak na prvý pohľad pripomínajú, zahalené v budhistickom rúchu, chlapcov. Až pri pozornejšom skúmaní tváre je rozdiel pohlaví zrejmý. Napovie aj pohľad očí a mimika, treba však pozorné oko, aby ste na to prišli hneď bez predchádzajúceho upozornenia, že tých, čo sme považovali za chlapcov, sú dievčatá. Ženské kláštory podporujú najmä bohatí budhisti z Kórey a Japonska. Vidia totiž v poslaní dcéry naplniť budhovo učenie istú prestíž celej rodiny. Adeptov na mníchov a život v kláštore bez ohľadu na pohlavie učia mať k rodičom neutrálny vzťah. Nie je žiadúce, aby boli na nich naviazané, hoci rodičia ich môžu navštevovať. Cieľ tejto stratégie je posilniť u detí samostatnosť, zodpovednosť za vlastný život, rozhodovanie a správanie sa. V tomto kláštore žije zhruba stovka mníšok vo veku od dvanásť do šesťdesiat rokov.
Prvý vzdelávací pre ženy: Ide o prvý tibetský budhistický vzdelávací kláštor pre ženy v Butáne financovaný výhradne z darov. Bol založený v roku 2000, v prvom ročníku bolo desať adeptiek na mníšku. Dnes tu majú viac ako tri desiatky dievčat vzdelávajúcich sa najmä v budhizme."Vstávajú o piatej ráno, učia sa, pomáhajú s prevádzkou kláštora ale aj dedinčanom, čo žijú neďaleko," vysvetľuje Kava.
Aj ženský kláštor Pemacholing nesie pečať už spomínaného proroka Pema Lingpa. Jedného dňa by mal byť najväčším centrom vzdelávania žien uprostred posvätného údolia Tang Valley. Koncom 20. storočia putoval Gangteng Tulku Rinpoče naprieč Butánom a bol presvedčený, že historické ženské kláštory, ktoré tu boli v minulosti, treba opäť obnoviť. Chcel, aby aj ženy mali centrá, kde môžu podobne ako muži študovať, učiť sa, posiľňovať cestu k dobrému životu, meditovať. Jeho vízia sa naplnila v horskej krajine v podstate až nedávno, práve kláštorom Pemacholing. "Rinpoče je deviate vtelenie proroka Pema Lingpa. Narodil sa v roku 1955 v kláštore Gantey a dnes je najvyšším duchovným v Butáne a veľký budhistický učiteľ. Študentov má aj v Európe, severnej Amerike a Ázii," snaží sa nám vysvetliť Kava. A my si opäť uvedomujeme, s akou ľahkosťou verí v reinkarnáciu, pokračovanie života a to, že jedna duša môže postupne sídliť v rôznom tele v rozdielnom čase.
Život nie je trest: V téme vzdelávanie teda pokračujeme aspoň pre nás zrozumiteľnejšie. "U nás je dostupné aj štátne školstvo, deti sa učia po piatu triedu, no je tu aj veľa súkromných škôl, tam je kvalita vyššia," priznáva pragmaticky sprievodca. Každopádne, v krajine pod Himalájami dosahuje gramotnosť 80 percent a bez väčších problémov sa dohovoríte po anglicky. Butánsky kráľ Džigme Wangčchuk, teraz je na tróne jeho syn Džigme Wangčchuk mladší, prezieravo rozhodol, že angličtina sa bude na školách vyučovať ako druhý jazyk popri úradnom jazyku dzongkha. Takisto treba oceniť zákaz predaja tabaku a fajčenie na verejnosti. Podobne je to s predajom igelitiek, no v krajine plasty tak či tak nájdete. Je ale pravda, že v obchode vám nákup vložia do papierovej alebo látkovej eko-tašky. V Butáne takisto nezažijete žobranie, je totiž protizákonné. A napokon, v krajine podriadenej mottu, ide o "hrubé národné šťastie" pre všetkých, by to asi ani nebolo vhodné. Harmóniu tu však zažijete na každom kroku, čo je ovplyvnené aj budhistickou vierou. Tá prezentuje úctu k životu a zmierenie sa so životnou cestou, ktorú nám karma, po našom osud, v záujme ďalšieho vnútorného rastu a sebazdokonaľovania prichystala. Budhisti nepovažujú život za trest, ale možnosť učiť sa a napredovať.
Úcta a súhra so všetkým živým: Takmer hmatateľná je súhra so všetkými živými bytosťami. Napríklad pri treku s cieľom vystúpať po strmine až k nejakému kláštoru stretnete cestou voľne sa pasúce kravy, býkov a sem-tam sa objaví, vo vysokých polohách, aj jak. Pasú sa, nie sú priviazané, neútočia. Možno sa na vás pozrú, ale úplne pokojne prejdete v ich blízkosti a v tej chvíli vám ani nenapadne, že by mohli byť nepriateľ, čo útočí. Podobne prekvapení sme ostali správaním sa miestnych psov. Keď sme si urobili obedový piknik vo voľnej prírode, niekoľko domácich psov nás pozorovalo z úctivej diaľky, no k jedlu sa ani nepriblížili. Čakali, akoby vedeli, že aj im sa niečo dostane. Po obede im naši sprievodcovia odniesli, čo ostalo. "Je to predsa samozrejmé, podeliť sa," ubezpečuje Jary. Budhisti sú vegetariáni, nemôžu zabiť a v keď ste tam, máte pocit, že dobytok to vie a preto sa správa mierumilovne.
Tvrdé mäso z Indie: To ale neznamená, že v krajine sa k mäsu nedostanete. Vozia ho z Indie, kde popri väčšinovom hinduistickom vegetariánskom obyvateľstve žijú aj kresťania a moslimovia, a tým viera zabíjať a jesť zvieratá nezakazuje. Butánci sa prispôsobili zahraničným návštevníkom a kvôli nim obohatili jedálny lístok. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia kráľ vyslal miestnych kuchárov do sveta, Európy, Ázie aj Ameriky, aby zistli, čo tam ľuďom najviac chutí a pokúsili sa niečo podobné navariť z domácich surovín. Základom v Butáne ostala ryža, najmä lahodná červená. V nižších teplejších polohách pestujú i zemiaky. Bežná je tam tekvica, baklažány, mrkva, kaleráb, fazuľka. Pochúťka sú syry. Napriek snahe tam ale poriadny stejk nedostanete. Mäso, kým doputuje z Indie, je naozsj dôkladne odležané. Je o poznanie tvrdšie a plné kostí. Miesto, kde sa s mäsom rozhodne nestretnete, ostávajú kláštory. Mnísi väčšinou vystačia s miskou ryže tri razy denne a neodmysliteľnými čili-papričkami. Zelenina ostáva lahôdka navyše.
Veselo roztočiť modlitebný mlynček pre dobro na svete: Budhizmus a úctu k životu cítiť v každom butánskom kláštore. Pôsobivá je aj istá veselosť budhistických mníchov bez ohľadu na vek. Starší sa usmievajú, mladí mnísi či malí chlapci šantia na nádvorí celkom uvoľnene a často sa smejú. Aj modlitby, mantry, odriekajú s úsmevom. Takisto ako snáď v každej inej škole sa ich naspamäť učia ako verklíky. Vidieť malých mníchov sedieť na trávniku v areáli kláštora a tvrdohlavo doookola omieľať nejaký text, ktorý nám znie ako hudba, nie je nič zriedkavé. Podobnú atmosféru má aj školská učebňa, máte pocit, že ste vo včelom úle. Čo však rozhodne nezabudnú v žiadnom kláštore, je roztočiť modlitebné mlynčeky s mantrami, modlitbami pre lepší život. Ak sa krútia, odovzdávajú pozitívnu energiu všetkým bytostiam sveta a prispievajú k tomu, aby bolo na svete dobre. Mlynček môžete rozkrútiť aj vy.
Duch Tigrieho hniezda na skale: Precítiť duch kláštora je v Butáne zaslúžené. Kláštory sú totiž väčšinou postavené na hore a iná cesta ako pešo po svojich k nim nevedie. Skvostom ostáva kláštor Tigrie hniezdo, alebo butánsky Taktshang Dzong, postavený na skalnom previse vo výške 3100 metrov nad morom. Cesta prudko stále hore po skalách a červenej zemi s koreňmi stromov s prevýšením 600 metrov nám trvala dve hodiny. A to nás naši sprievodcovia pochválili, že sme jedni z najzdatnejších návštevníkov, ktorých viedli hore. Naša hrdosť bola však okamžite preč, keď sme si uvedomili, že dvojica Butánčanov, ktorá na výhliadku pod kláštorom na akejsi medzistanici v horskom kiosku predávala horúci čaj, nás hravo predbehla so šľapkami na nohách. Každopádne, pevná obuv sa aspoň v našom prípade vyplatila. Tigrie hniezdo je skutočne akoby prilepené na skalnej strži, chrám pripomína jaskynky, napokon, je v skale. Pohľad do údolia je úchvatný a v tej chvíli sa skutočne cítite ďaleko od všetkých problémov civilizácie. Vo vnútri platí prísny zákaz fotografovať a filmovať, pred vstupom do svätostánku sa treba vyzuť. Pravdou však ostáva, že tie pravé obrazy si odtiaľ odnáša človek v srdci.
Bez použitia techniky: Kláštor na skale so stenami, čo vyzerajú takmer kolmé, vybudovali v roku 1692 bez použitia techniky. Pomáhali iba kone a tam, kam sa nedostali, nosili všetko potrebné na vlastných pleciach mnísi. To, že je snáď najznámenším v Butáne mu čaro neubralo. Naopak, málokde cítiť tak silnú atmosféru modlitební rovno v skale. História kláštoru súvisí s guru Padmasambhávom, práve tým, čo priniesol do krajiny budhizmus. Podľa legendy nechal kláštor vybudovať na mieste, ktoré sa mu ukázalo v sne. Na zvolené miesto priletel na svojej manželke tigrici, ktorá bola jeho ďalším zosobnením."Takže vlastne priletel sám na sebe?," snažíme sa trochu zľahčiť vysvetľovanie nášho sprievodcu Kavy a zároveň tomu porozumieť. Nechápavo pokrúti hlavou."Nie sám na sebe, na svojom ďalšom zosobnení, imanencii," zopakuje so začudovaním v hlase, že tomu nerozumieme.
Odišli s tehotnými mníškami: Pri pohľade na veselých rozšantených mladíkov v rúchu, ktorých sme stretli v nejednom butánskom budhistickom kláštore, mi nedá opýtať sa."Je pre budhistických mníchov celibát povinný?," obrátim sa na Kavu. "Samozrejme," odvetí bez zaváhania. "A skutočne ho všetci dodržiavajú?," nedá mi nepokračovať. Tu už Butánčan v pásikavom oblečení a koženými značkovými teniskami zaváha. Vyčkávam. "Je pravda, že keď som bol v neďalekom Nepále, stretol som v hoteli takých, čo doň vošli v rúchu a vyšli z neho v bežnom oblečení. A nie vždy boli sami, niekedy im spoločnosť robila aj žena. Ale žiadna Nepálka, vždy naša, Butánka," ubezpečuje akoby v tom bol veľký rozdiel. Opäť vyčkávam. "Áno, viem, na čo sa chcete opýtať. Ale ja naozaj nemôžem vedieť, kam a prečo spolu išli," zľahčí tentoraz Kava. A vzápätí zvážnie. Či výraz v jeho tvári máme vnímať ako podporu nevinnosti mníchov alebo naopak, ponechá našej fantázii. No napokon ešte pridá pár slov."Stalo sa, že boli aj spoločné kláštory. Mnísi a mníšky síce žili v oddelených traktoch, no pod jednou strechou. Nebolo to dobré riešenie. Stalo sa, že budhisticé mníšky čakali dieťa. Otcovia mnísi sa ale zachovali zodpovedne. Po tom ako gravidné ženy z kláštora vykázali, odišli spolu s nimi. Založili dedinu, vy by ste povedali padlých mníchov a mníšok, a tam spolu vychovávali svojich potomkov. Takéto dediny určite neboli pri každom kláštore, ale našli sa," trochu váhavo priznáva Kava.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(Reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, november 2013)
sobota 20. februára 2016
nedeľa 14. februára 2016
Detský recept s nápadom: Valentínske srdiečko
Valentínske srdiečko
Potrebuješ: 1 hrnček hladkej múky, 1 hrnček detskej krupice, 2 vajíčka, 1 čajovú lyžičku sódy bicarbóny, 1/2 hrnčeka kryštáľového cukru, 1 kelímok smotany na šľahanie, 1/2 hrnčeka rozpusteného masla, kakao, formičku na vykrajovanie
Ako sa to podarí: Rúru predhrej na 200 stupňov. Hladkú múku premiešaj s detskou krupicou a sódou bicarbónou, pridaj smotanu na šľahanie, vajíčka, rozpustené maslo, dôkladne premiešaj. Vylej na vymastený hlboký plech, vlož do vyhriatej rúry a peč asi 45 minút. Keď z koláča vytiahneš čisté špáratko bez cesta, je hotový. Ak nie, peč ešte chvíľu. Koláč vytiahni z rúry, nechaj vychladnúť. Posyp kakaom, kakao naň pritlač malou lyžičkou. Cesto rozdeľ na kocky, v strede každej kocky formičkou vykroj srdiečko a vyber z cesta. Do otvoru, čo ostal po srdiečku vlož drobný darček.
Tip:
1. Cesto môžeš prešľahať aj elektrickým šľahačom.
2. Biely cukor môžeš nahradiť hnedým.
Text, realizácia a foto: Maja Kadlečíková
Potrebuješ: 1 hrnček hladkej múky, 1 hrnček detskej krupice, 2 vajíčka, 1 čajovú lyžičku sódy bicarbóny, 1/2 hrnčeka kryštáľového cukru, 1 kelímok smotany na šľahanie, 1/2 hrnčeka rozpusteného masla, kakao, formičku na vykrajovanie
Ako sa to podarí: Rúru predhrej na 200 stupňov. Hladkú múku premiešaj s detskou krupicou a sódou bicarbónou, pridaj smotanu na šľahanie, vajíčka, rozpustené maslo, dôkladne premiešaj. Vylej na vymastený hlboký plech, vlož do vyhriatej rúry a peč asi 45 minút. Keď z koláča vytiahneš čisté špáratko bez cesta, je hotový. Ak nie, peč ešte chvíľu. Koláč vytiahni z rúry, nechaj vychladnúť. Posyp kakaom, kakao naň pritlač malou lyžičkou. Cesto rozdeľ na kocky, v strede každej kocky formičkou vykroj srdiečko a vyber z cesta. Do otvoru, čo ostal po srdiečku vlož drobný darček.
Tip:
1. Cesto môžeš prešľahať aj elektrickým šľahačom.
2. Biely cukor môžeš nahradiť hnedým.
Text, realizácia a foto: Maja Kadlečíková
sobota 13. februára 2016
Maja kurátorka: Umenie ako liek
Text pre vernisáž Terapia umením, Galéria spoločnosti Phoenix
Umenie ako liek
Uvedomujeme si vôbec, čo všetko na nás vplýva? Je umenie všade okolo, alebo len v galérii? Pomáhajú farby, tvary? Dá sa vôbec vyhnúť umeniu? Každopádne, jednému umeniu sa zrejme každý z nás učí celý život, umeniu žiť.
Snažíme sa dobre, zdravo, s radosťou a láskou, lebo práve tá lieči. Napadlo vám, že má láska farbu? Samozrejme - je jej priraďovaná červená. Červená je farba krvi, života. Červená rozprúdi krv. A má láska tvar? Samozrejme, srdce, tvarom vyvážené - dvomi oblúkmi hore oblé a dolu v špičke ostré. A napadli vám aj iné symboly? Napríklad, že farba smútku je čierna? V Peru a celej juhoamerickej andskej kultúre je však čierna farbou bezpečia. Chráni pred všetkým nedobrým a práve tým ostáva ochrancom. Čiže - je dobrá.
Ak si prezriete obrazy Viťa Bojňanského, čiernu tam určite nájdete. Dal ju tam inštinktívne, aby chránila? Má k nej blízko? Nedalo mi neopýtať sa a tu je jeho odpoveď:"Čierna je hranica, akoby konštrukcia sochy, oddeľuje a zároveň spája, vyniknú v nej všetky iné farby. Aj červená. V mojich obrazoch čierna síce je, ale skôr ako linka. Moja farba je však modrá," hovorí Viťo Bojňanský. A to je zároveň odpoveď, prečo má na fotografii na pozvánke na vernisáž prilbu modrú a Daniel Brogyányi prilbu žltú - tá je zas jeho.
Niekomu sú blízke ostré a hranaté, inému oblé tvary. Vnímanie je odlišné. Možno vôbec povedať, ktoré sú dobré a ktoré nie? Nemožno. Našťastie. Každý z nás si totiž zrejme prirodzene vyberá to, čo je mu blízke. Čo mu pomôže dostať sa do rovnováhy. Vyvážiť disharmóniu a nedostatky. Prosto, aby sme boli v harmónii so sebou a okolím. Harmónia je symbol zdravia, vyváženosti duše a tela.
Podobne je to s umením. Inštinktívne si volíme farby, tvary, skryté, a aj na prvý pohľad viditeľné odkazy, čo nám robia dobre, prospejú. To, čo je nám v umení blízke objavujeme spontánne - a vtedy sa stáva umenie liek. Obraz, fotografia, socha, pomáha, ani nevieme prečo. Stačí však, že to cítime. Že to funguje.
Pri príprave výstavy Terapia umením sa jeden z autorov, Daniel Brogyányi, zamyslel:"To by bolo dobre, keby sa raz dalo liečiť len umením. A možno to raz bude." Rada s ním súhlasím, no pre túto chvíľu snáď postačí, aby vystavené umelecké artefakty posilnili rovnováhu, a tým aj zdravie, v každom, kto sa na ne zahľadí a precíti ich harmóniu - a zároveň posilní tú svoju.
Text c Maja Kadlečíková
Na fotografii, zľava doprava, Viťo Bojňanský, Maja Kadlečíková, Lucia Rukovanská (Phoenix), Daniel Brogyányi
Umenie ako liek
Uvedomujeme si vôbec, čo všetko na nás vplýva? Je umenie všade okolo, alebo len v galérii? Pomáhajú farby, tvary? Dá sa vôbec vyhnúť umeniu? Každopádne, jednému umeniu sa zrejme každý z nás učí celý život, umeniu žiť.
Snažíme sa dobre, zdravo, s radosťou a láskou, lebo práve tá lieči. Napadlo vám, že má láska farbu? Samozrejme - je jej priraďovaná červená. Červená je farba krvi, života. Červená rozprúdi krv. A má láska tvar? Samozrejme, srdce, tvarom vyvážené - dvomi oblúkmi hore oblé a dolu v špičke ostré. A napadli vám aj iné symboly? Napríklad, že farba smútku je čierna? V Peru a celej juhoamerickej andskej kultúre je však čierna farbou bezpečia. Chráni pred všetkým nedobrým a práve tým ostáva ochrancom. Čiže - je dobrá.
Ak si prezriete obrazy Viťa Bojňanského, čiernu tam určite nájdete. Dal ju tam inštinktívne, aby chránila? Má k nej blízko? Nedalo mi neopýtať sa a tu je jeho odpoveď:"Čierna je hranica, akoby konštrukcia sochy, oddeľuje a zároveň spája, vyniknú v nej všetky iné farby. Aj červená. V mojich obrazoch čierna síce je, ale skôr ako linka. Moja farba je však modrá," hovorí Viťo Bojňanský. A to je zároveň odpoveď, prečo má na fotografii na pozvánke na vernisáž prilbu modrú a Daniel Brogyányi prilbu žltú - tá je zas jeho.
Niekomu sú blízke ostré a hranaté, inému oblé tvary. Vnímanie je odlišné. Možno vôbec povedať, ktoré sú dobré a ktoré nie? Nemožno. Našťastie. Každý z nás si totiž zrejme prirodzene vyberá to, čo je mu blízke. Čo mu pomôže dostať sa do rovnováhy. Vyvážiť disharmóniu a nedostatky. Prosto, aby sme boli v harmónii so sebou a okolím. Harmónia je symbol zdravia, vyváženosti duše a tela.
Podobne je to s umením. Inštinktívne si volíme farby, tvary, skryté, a aj na prvý pohľad viditeľné odkazy, čo nám robia dobre, prospejú. To, čo je nám v umení blízke objavujeme spontánne - a vtedy sa stáva umenie liek. Obraz, fotografia, socha, pomáha, ani nevieme prečo. Stačí však, že to cítime. Že to funguje.
Pri príprave výstavy Terapia umením sa jeden z autorov, Daniel Brogyányi, zamyslel:"To by bolo dobre, keby sa raz dalo liečiť len umením. A možno to raz bude." Rada s ním súhlasím, no pre túto chvíľu snáď postačí, aby vystavené umelecké artefakty posilnili rovnováhu, a tým aj zdravie, v každom, kto sa na ne zahľadí a precíti ich harmóniu - a zároveň posilní tú svoju.
Text c Maja Kadlečíková
Na fotografii, zľava doprava, Viťo Bojňanský, Maja Kadlečíková, Lucia Rukovanská (Phoenix), Daniel Brogyányi
Poézia: Túžba
Túžba
Prázdno sa rozlieva v krčahu začadených lámp
a slávik kričí bez zvuku.
Pochodeň predpokladaného šťastia ťa náhle ovalí.
Máš sa tešiť
keď vázy praskajú
a slony kričia:
"Skús na črepy maľovať šťastie."
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
nedeľa 7. februára 2016
Maja sa hrá: Nedaj sa nastrihnúť, netreba lámať srdce
Nedaj sa nastrihnúť, netreba lámať srdce.
Maľovanie na hodváb: Hodváb jemný a pevný zároveň, nedá sa roztrhnúť, len ak je nastrihnutý - nedaj sa nastrihnúť, neriskuj zlomené srdce.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková
Maľovanie na hodváb: Hodváb jemný a pevný zároveň, nedá sa roztrhnúť, len ak je nastrihnutý - nedaj sa nastrihnúť, neriskuj zlomené srdce.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková
piatok 5. februára 2016
Poviedka pre deti: Volám sa Janko, aby som nezabudol
Volám sa Janko, aby som nezabudol
Volám sa Janko. Hovorím to hneď na začiatku, vlastne, píšem, lebo od trémy by som na to celkom určite neskôr zabudol. A myslím, že je korektné - to cudzie slovíčko korektné som použil len preto, aby som zamaskoval trému a pôsobil ako svetaznalý - aby ste vedeli moje meno. Chcel by som vám porozprávať o mojej stálej spoločníčke, tréme. Neviem totiž ako sa k nej mám správať. Pani psychologička, nebojte sa, je to len kamarátka mojej mamy, v súkromí pani Horáčková, povedala, že sa nemám pokúšať ju zrušiť či ignorovať. Vraj je totiž súčasťou mojej osobnosti.
Fajn, takže, čo teraz? Pokúšam sa teda s tou mojou trémou dohodnúť. Veď kamaráti si predsa nerobia zle, však? Tak som jej navrhol, nech si teda u mňa pokojne zostane, ale neprejavuje sa navonok. Ja o nej viem, rešpektujem ju, beriem za kamarátku a to by jej malo stačiť. Ale to viete, tréma, je rozmarná, napokon, nenadarmo má ženský rod, povedal by oco. S takým Trémom by som sa možno dohodol ľahšie. Ale ktovie, možno nie. Tak som teda mojej milej tréme navrhol, nech sa prejaví, len keď to bude podľa nej nevyhnutné. Zdá sa ale, že mi robí naschvál. Prejavuje sa kedy chce a snaží sa mi nahovoriť, že to bolo nevyhnutné.
Konkrétne. Učím sa tú báseň do školy celé hodiny, opakujem si ju celé dni, teda, presnejšie dva, potom už príde deň sveľkým D. Budem ju totiž asi recitovať. Teda, možno áno, možno nie. Záleží, či ma učiteľka vyvolá. No je to pravdepodobné. Asi tak ja jediný z triedy totiž nemám známku za umelecký prednes. Recitovanie. Naša učiteľka to tak honosne nazýva, i keď myslím, že nie sme zrovna umelci. Tí asi trému nemávajú. A možno aj áno, ale vedia ju zatajiť. Im sa to podarilo. Keď stretnem nejakého umelca, mal by som sa ho na to opýtať. Ak samozrejme nedostanem trému, nezačnú sa mi potiť ruky a triasť hlas. V tom lepšom prípade, keď aspoň prehovorím. Pomerne zrozumiteľne. V tom druhom, bežnom, len očerveniem a nedostanem zo seba ani slovo. Najprv. Potom sa začnem zajakávať a dokonca aj koktať. Inak nekoktám.
Ale späť k téme, ako hovorí moja mama - pri tej vete tiež dostávam trému a neviem pokračovať. Väčšinou. Ale teraz, keď to hovorím, vlastne píšem iba vám, tak to chcem dopovedať dokonca bez zajakávania. Teda, trému mám už doma nielen z básne, ale aj z toho, či ma učka vyvolá, alebo nie. Ak ma vyvolá, bojím sa, že všetko zrazu zabudnem alebo si nespomeniem na názov, prípadne si spomeniem len na názov básne a potom už budem len pozerať na špičky topánok a dúfať, že sa to raz skončí, aj keby som mal dosťa guľu. Päťku. Pre milovníkov pravopisu a správnych názvov: nedostatočnú. Keď ma nevyvolá hneď a aj potom povie meno nejakého iného spolužiaka alebo spolužiačky, aj tak sa budem triasť v lavici, či ma nevyvolá….neskôr. Do konca hodiny je pri skúšaní vždy tak strašne veľa času. A ak nie teraz, tak nabudúce.
Inak, s tou nedostatočnou to u mňa nikdy nie presné. Ja sa fakt vždy učím dostatočne, až príliš. Hlavne tie nešťastné básničky. Recitujem si ich v duchu, potom dosť potichu, neskôr v detskej izbe nahlas, potom s nervóznou trémou bez koktania so zrakom upretým na plafón pred mamou a keď nedajbože máme návštevu musím na žiadosť oboch rodičov aj pred ňou. Teda, tou návštevou. Cítim sa ako cvičená opica, hoci, nič proti opiciam. A keď je u nás Horáčková, je to príšerné. Niežeby bola ticho, keď hovorím tú báseň - nie som si totiž istý, či to rapkanie je recitovanie - začne mojej mame vysvetľovať, že s tým nič neurobím, lebo tréma je dedičná a trémistka je predsa aj ona, rozumej, moja mama a Horáčková si ju dobre pamätá zo školy, sedeli v jednej lavici. Vtedy pravidelne očervenie moja mama a pošle ma uprostred básne do detskej izby - učiť sa. Báseň. O tom aká je pre mňa patália pokúsiť sa verše odverklíkovať pred celou našou triedou, hlavne, keď vedia, že som trémista, ani nehovorím. Ešte ani neotvorím ústa, už sa všetci v laviciach uškŕňajú a nevedia sa dočkať, kedy zas moja tréma predvedie svoje obľúbené predstavenie a spraví zo mňa trápne koktajúcu cviklu - to mi napadlo kvôli tej mojej farbe v obávaných okamihoch.
Moja milá tréma však zasahuje asi tak do všetkého. Telesná výchova, dievčatá na jednej strane, chlapci na druhej, máme totiž len jednu miestnosť. My chalani hráme volejbal a to mi ide celkom dobre. Teda, žiaľ, išlo. Dostali sme nového telocvikára a ten napotvoru poznal môjho otca, podľa mena aj jeho úspechov. Je totiž volejbalista. Keď zistil, že som jeho syn, hneď sa na mňa vrhol a začal mlieť: "Teda, to som si ani nepomyslel, že tu stretnem potomka volejbalovej hviezdy. Tak do toho, Ján, ukáž im to, nemehlám!", zahlásil. Bolo to dosť zábavné, lebo tá posledná veta sa aj rýmovala, ako v básničke. Inak to bola hrôza, čo zahlásil. Skoro som odpadol a aj zabudol, ako strašne neznášam, keď ma niekto volá Ján. Chalani len na mňa civeli a potom sa začali chichotať. Hviezda, máme tu hviezdu! Trapas ale bol, že asi aby som nebol namyslený na to jediné, čo som zvládal bez trémy, zaúradovala práve moja zlatá známa tréma. Ruky sa mi začali potiť tak, že som ani poriadne neudržal loptu a ona mi z nich vypadla. Nevídané! To, že som červený, mi bolo jasné. Teda, skôr cviklový. Nebudem vás trápiť všetkými podrobnosťami, dosť sa trápim sám, keď to píšem, ale jasné, že som v tej chvíli zabudol hrať volejbal. Telocvikár, inak takisto Ján ako som si prečítal na dverách jeho kabinetu, po tom čo som nechytil ani jdnu prihrávku a pokazil, čo sa dalo, na konci hodiny vyhlásil:"Hviezdny otecko nie je všetko, však, Ján ? S talentom sa treba narodiť. Naplnilo sa to, čo som očakával, všetci ste rovnaké nemehlá. Na budúcu hodinu žiadny volejbal, budeme zarezávať, posiľňovať, behať, skákať…", a ako taký cvičený pavián vypäl hruď. Škoda, že náš starý ujo telocvikár odišiel do dôchodku, ten bol normálny. Tento nový hruď vytŕča hlavne kvôli telocvikárke dievčat na druhom konci miestnosti. Čo bolo ale horšie, baby sa mi smiali, že vraj netušia, ako som doteraz vôbec mohol po tomto strašidelnom výkone udržať loptu v rukách. Chalani sa so mnou vôbec nebavia. Vraj ja môžem za to, že teraz budeme celé telesné makať ako blázni. Posmešne na mňa pokrikujú: hviezda, hviezda!, a angličtinári: star a dokonca aj superstar - ale mali by ste ich pri tom počuť.
Inak, dosť kašlem na všetkých, no trošku, teda nie trošku, ale dosť ma štve, že to videla aj Zlatka. Spolužiačka Zlatka, a nesmejte sa, mi fakt pripomína vílu. Je taká milá a usmievavá, a nikdy sa mi nesmiala. Ale nie je to žiadna citlivka, myslím, že na babu je celkom správna. Asi som do nej, ale neprezradil by som to ani za živý svet. Neviem, či o tom vie, ale ja robím všetko preto, aby sa to nedozvedela, hoci nejako by som bol rád, keby to vedela. No, komplikované. Asi to budú tie hormóny v rannej puberte, ako vyhlasuje Horáčková. Mame minule vytresla:"A čo, už behá za dievčatami, plašia sa mu hormóny?", a napravila si okuliare. Teraz sa trošku zakoktali otec aj mama a dostali zo seba:"Ale Svetlanka, veď je ešte malý, len také chlapča, štrnásť rokov…." Svetlanka Horáčková ale so zvýšeným hlasom a zdvihnutým ukazovákom vyhlásila:"To ani nevieš, s čím k nám chodia do poradne, žiadne platonické lásky…." Tak mi boli ľúto mojich strémovaných rodičov, ja viem, čo je to tréma, a to teda dosť dobre, že som zrazu nabral odvahu ako statočný rytier, hrdina a možno aj hviezdsa star a fľochol som pohľadom na tú v tej chvíli rozhodne protivnú Horáčkovú:"Myslíš tú platinockú lásku od Platóna?" Naši skoro odpadli, že som sa ozval bez vyzvania a ešte som jej aj tykal, ale myslím, že boli na mňa hrdí, že poznám toho Platóna, teda, samozrejme len z kníh a počutia. Naši majú totiž radi filozofiu a plnú poličku múdrych kníh. Ten Platón sa mi zdá celkom fajn, ale prečítal som si len o ňom, o iných nie, aby som to nepreháňal. Každopádne, po mojom odvážnom útoku na Horáčkovú pre ich záchranu ma aj tak vykázali - do detskej. Učiť sa. No, čo budem tajiť, celkom som bol rád ako som ju zrušil. Tú Horáčkovú, aj keď je psycholička.
Nechcem vás už unavovať, ale ešte k tým básniam. A Zlatke. Zlatka totiž na básne nemá pamäť, ale nemá ani trému. A je taká nejaká pokojná, akoby jej bol celý svet ukradnutý. Zaujímavé je, že jej sa nesmejú. Recitovanie rieši po svojom. Naučí sa z básne toľko, koľko zvládne, napríklad prvé tri vety, a niekedy aj dve slohy alebo jednu. To odrapoce vzorne, potom sa usmeje a povie, že viac si už nepamätá. Učiteľka si povzdychce a tradične zahlási:"Tak dobre, Klimáčková, píšem ti trojku." A Zlatka len tak nebadane pokrčí plecami a sadne si naspäť do lavice. Raz dostala od učiteľa, čo zastupoval našu triednu jednotku. A to je teda fakt neuveriteľná príhoda. Keby som to nevidel na vlastné oči a nepočul na vlastné uši, ani neuverím. Asi ju hnevalo, že kým recitovala, ten týpek si čítal noviny. Potom sme zistili, že to nebol ozajstný učiteľ, ale len nejaký praktikant, našťastie. Lebo keď sa niekto snaží recitovať, tak aspoň počúvam, nie? Takže keď Zlatka, čo vedela tentoraz iba prvú slohu zistila, že ju nepočúva, tak začala tie štyri riadky opakovať stále dokola rovnakým rapkacím tónom. Skoro sme sa zadusili od smiechu, až nám slzy tiekli, ale chichotali sme sa len potichu, aby sme jej to nepokazili. Keď sa tomu asistentovi, teda, praktikantovi zdalo, že už melie dosť dlho a asi už je koniec básne, odložil noviny, prerušil ju a s radostným výkrikom zahlásil:"Dávam ti jednotku, naučiť sa tak dlhú báseň bez chyby, gratulujem!" Skoro sme odpadli. A to nestačilo, ešte nám ju aj dával za vzor. Ale u našej triednej by mi to neprešlo, keby som bol ako pokazený gramofón.
Zistil som ale, že Zlatka by sa rada naučila celú básničku, no nejako sa jej to nedarí. Raz cez prestávku prišla za mnou a len tak bez prípravy zahlásila - inak, viem, že stále používam zahlásila, ale neviem si pomôcť, keď to tam vždy sedí. Takže, prišla k mojej lavici a zahlásila:"Jano, bola by som rada, keby sme sa mohli učiť básne naspamäť spolu." Skoro som odpadol, ja viem, tiež to často používam."Ale veď ja som žiadnu nedopovedal, len koktám…" "Ale vieš ich, počúvala som ťa na chlapčenskom vécku, keď si si toho Vodníka myslím od Erbena opakoval na záchode…" Zmeravel som:"Ty si bola na chlapčenskom vécku?" Zlatka trochu zneistela a povedala: "Nie, len som stále pri otvorených dverách…", no potom sa nadýchla a vychrlila:"Figu, bola som, babské boli odsadené, tak som išla na chalanské a bol si vedľa." Ani sa nezačervenala. "Proste náš dobrú pamäť a možno by si mi mohol pomôcť. A keď budeme na to recitovanie dvaja, možno sa nás aj tá tvoja tréma zľakne," a brnkla ma po nose. Ako školáka. Takmer ma to urazilo, aj keď školák stále som, mňa, hviezdu, star, superstar. Ale ostal som úplne namäkko."No, jasné," snažil som sa vyjachtať pevným hlasom, hoci sa mi trochu triasol. A že som bol červený, o tom nebolo pochýb. Stačilo sa pozrieť na Zlatku, ako sa uškŕňa. Zazdalo sa mi však, že aj ona má červenšie líca. Asi len zazdalo, aby som si nenamýšľal, že kvôli mne. A možno aj kvôli tomu Platónovi.
(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Adela, neopováž sa!, kolektív autorov)
Volám sa Janko. Hovorím to hneď na začiatku, vlastne, píšem, lebo od trémy by som na to celkom určite neskôr zabudol. A myslím, že je korektné - to cudzie slovíčko korektné som použil len preto, aby som zamaskoval trému a pôsobil ako svetaznalý - aby ste vedeli moje meno. Chcel by som vám porozprávať o mojej stálej spoločníčke, tréme. Neviem totiž ako sa k nej mám správať. Pani psychologička, nebojte sa, je to len kamarátka mojej mamy, v súkromí pani Horáčková, povedala, že sa nemám pokúšať ju zrušiť či ignorovať. Vraj je totiž súčasťou mojej osobnosti.
Fajn, takže, čo teraz? Pokúšam sa teda s tou mojou trémou dohodnúť. Veď kamaráti si predsa nerobia zle, však? Tak som jej navrhol, nech si teda u mňa pokojne zostane, ale neprejavuje sa navonok. Ja o nej viem, rešpektujem ju, beriem za kamarátku a to by jej malo stačiť. Ale to viete, tréma, je rozmarná, napokon, nenadarmo má ženský rod, povedal by oco. S takým Trémom by som sa možno dohodol ľahšie. Ale ktovie, možno nie. Tak som teda mojej milej tréme navrhol, nech sa prejaví, len keď to bude podľa nej nevyhnutné. Zdá sa ale, že mi robí naschvál. Prejavuje sa kedy chce a snaží sa mi nahovoriť, že to bolo nevyhnutné.
Konkrétne. Učím sa tú báseň do školy celé hodiny, opakujem si ju celé dni, teda, presnejšie dva, potom už príde deň sveľkým D. Budem ju totiž asi recitovať. Teda, možno áno, možno nie. Záleží, či ma učiteľka vyvolá. No je to pravdepodobné. Asi tak ja jediný z triedy totiž nemám známku za umelecký prednes. Recitovanie. Naša učiteľka to tak honosne nazýva, i keď myslím, že nie sme zrovna umelci. Tí asi trému nemávajú. A možno aj áno, ale vedia ju zatajiť. Im sa to podarilo. Keď stretnem nejakého umelca, mal by som sa ho na to opýtať. Ak samozrejme nedostanem trému, nezačnú sa mi potiť ruky a triasť hlas. V tom lepšom prípade, keď aspoň prehovorím. Pomerne zrozumiteľne. V tom druhom, bežnom, len očerveniem a nedostanem zo seba ani slovo. Najprv. Potom sa začnem zajakávať a dokonca aj koktať. Inak nekoktám.
Ale späť k téme, ako hovorí moja mama - pri tej vete tiež dostávam trému a neviem pokračovať. Väčšinou. Ale teraz, keď to hovorím, vlastne píšem iba vám, tak to chcem dopovedať dokonca bez zajakávania. Teda, trému mám už doma nielen z básne, ale aj z toho, či ma učka vyvolá, alebo nie. Ak ma vyvolá, bojím sa, že všetko zrazu zabudnem alebo si nespomeniem na názov, prípadne si spomeniem len na názov básne a potom už budem len pozerať na špičky topánok a dúfať, že sa to raz skončí, aj keby som mal dosťa guľu. Päťku. Pre milovníkov pravopisu a správnych názvov: nedostatočnú. Keď ma nevyvolá hneď a aj potom povie meno nejakého iného spolužiaka alebo spolužiačky, aj tak sa budem triasť v lavici, či ma nevyvolá….neskôr. Do konca hodiny je pri skúšaní vždy tak strašne veľa času. A ak nie teraz, tak nabudúce.
Inak, s tou nedostatočnou to u mňa nikdy nie presné. Ja sa fakt vždy učím dostatočne, až príliš. Hlavne tie nešťastné básničky. Recitujem si ich v duchu, potom dosť potichu, neskôr v detskej izbe nahlas, potom s nervóznou trémou bez koktania so zrakom upretým na plafón pred mamou a keď nedajbože máme návštevu musím na žiadosť oboch rodičov aj pred ňou. Teda, tou návštevou. Cítim sa ako cvičená opica, hoci, nič proti opiciam. A keď je u nás Horáčková, je to príšerné. Niežeby bola ticho, keď hovorím tú báseň - nie som si totiž istý, či to rapkanie je recitovanie - začne mojej mame vysvetľovať, že s tým nič neurobím, lebo tréma je dedičná a trémistka je predsa aj ona, rozumej, moja mama a Horáčková si ju dobre pamätá zo školy, sedeli v jednej lavici. Vtedy pravidelne očervenie moja mama a pošle ma uprostred básne do detskej izby - učiť sa. Báseň. O tom aká je pre mňa patália pokúsiť sa verše odverklíkovať pred celou našou triedou, hlavne, keď vedia, že som trémista, ani nehovorím. Ešte ani neotvorím ústa, už sa všetci v laviciach uškŕňajú a nevedia sa dočkať, kedy zas moja tréma predvedie svoje obľúbené predstavenie a spraví zo mňa trápne koktajúcu cviklu - to mi napadlo kvôli tej mojej farbe v obávaných okamihoch.
Moja milá tréma však zasahuje asi tak do všetkého. Telesná výchova, dievčatá na jednej strane, chlapci na druhej, máme totiž len jednu miestnosť. My chalani hráme volejbal a to mi ide celkom dobre. Teda, žiaľ, išlo. Dostali sme nového telocvikára a ten napotvoru poznal môjho otca, podľa mena aj jeho úspechov. Je totiž volejbalista. Keď zistil, že som jeho syn, hneď sa na mňa vrhol a začal mlieť: "Teda, to som si ani nepomyslel, že tu stretnem potomka volejbalovej hviezdy. Tak do toho, Ján, ukáž im to, nemehlám!", zahlásil. Bolo to dosť zábavné, lebo tá posledná veta sa aj rýmovala, ako v básničke. Inak to bola hrôza, čo zahlásil. Skoro som odpadol a aj zabudol, ako strašne neznášam, keď ma niekto volá Ján. Chalani len na mňa civeli a potom sa začali chichotať. Hviezda, máme tu hviezdu! Trapas ale bol, že asi aby som nebol namyslený na to jediné, čo som zvládal bez trémy, zaúradovala práve moja zlatá známa tréma. Ruky sa mi začali potiť tak, že som ani poriadne neudržal loptu a ona mi z nich vypadla. Nevídané! To, že som červený, mi bolo jasné. Teda, skôr cviklový. Nebudem vás trápiť všetkými podrobnosťami, dosť sa trápim sám, keď to píšem, ale jasné, že som v tej chvíli zabudol hrať volejbal. Telocvikár, inak takisto Ján ako som si prečítal na dverách jeho kabinetu, po tom čo som nechytil ani jdnu prihrávku a pokazil, čo sa dalo, na konci hodiny vyhlásil:"Hviezdny otecko nie je všetko, však, Ján ? S talentom sa treba narodiť. Naplnilo sa to, čo som očakával, všetci ste rovnaké nemehlá. Na budúcu hodinu žiadny volejbal, budeme zarezávať, posiľňovať, behať, skákať…", a ako taký cvičený pavián vypäl hruď. Škoda, že náš starý ujo telocvikár odišiel do dôchodku, ten bol normálny. Tento nový hruď vytŕča hlavne kvôli telocvikárke dievčat na druhom konci miestnosti. Čo bolo ale horšie, baby sa mi smiali, že vraj netušia, ako som doteraz vôbec mohol po tomto strašidelnom výkone udržať loptu v rukách. Chalani sa so mnou vôbec nebavia. Vraj ja môžem za to, že teraz budeme celé telesné makať ako blázni. Posmešne na mňa pokrikujú: hviezda, hviezda!, a angličtinári: star a dokonca aj superstar - ale mali by ste ich pri tom počuť.
Inak, dosť kašlem na všetkých, no trošku, teda nie trošku, ale dosť ma štve, že to videla aj Zlatka. Spolužiačka Zlatka, a nesmejte sa, mi fakt pripomína vílu. Je taká milá a usmievavá, a nikdy sa mi nesmiala. Ale nie je to žiadna citlivka, myslím, že na babu je celkom správna. Asi som do nej, ale neprezradil by som to ani za živý svet. Neviem, či o tom vie, ale ja robím všetko preto, aby sa to nedozvedela, hoci nejako by som bol rád, keby to vedela. No, komplikované. Asi to budú tie hormóny v rannej puberte, ako vyhlasuje Horáčková. Mame minule vytresla:"A čo, už behá za dievčatami, plašia sa mu hormóny?", a napravila si okuliare. Teraz sa trošku zakoktali otec aj mama a dostali zo seba:"Ale Svetlanka, veď je ešte malý, len také chlapča, štrnásť rokov…." Svetlanka Horáčková ale so zvýšeným hlasom a zdvihnutým ukazovákom vyhlásila:"To ani nevieš, s čím k nám chodia do poradne, žiadne platonické lásky…." Tak mi boli ľúto mojich strémovaných rodičov, ja viem, čo je to tréma, a to teda dosť dobre, že som zrazu nabral odvahu ako statočný rytier, hrdina a možno aj hviezdsa star a fľochol som pohľadom na tú v tej chvíli rozhodne protivnú Horáčkovú:"Myslíš tú platinockú lásku od Platóna?" Naši skoro odpadli, že som sa ozval bez vyzvania a ešte som jej aj tykal, ale myslím, že boli na mňa hrdí, že poznám toho Platóna, teda, samozrejme len z kníh a počutia. Naši majú totiž radi filozofiu a plnú poličku múdrych kníh. Ten Platón sa mi zdá celkom fajn, ale prečítal som si len o ňom, o iných nie, aby som to nepreháňal. Každopádne, po mojom odvážnom útoku na Horáčkovú pre ich záchranu ma aj tak vykázali - do detskej. Učiť sa. No, čo budem tajiť, celkom som bol rád ako som ju zrušil. Tú Horáčkovú, aj keď je psycholička.
Nechcem vás už unavovať, ale ešte k tým básniam. A Zlatke. Zlatka totiž na básne nemá pamäť, ale nemá ani trému. A je taká nejaká pokojná, akoby jej bol celý svet ukradnutý. Zaujímavé je, že jej sa nesmejú. Recitovanie rieši po svojom. Naučí sa z básne toľko, koľko zvládne, napríklad prvé tri vety, a niekedy aj dve slohy alebo jednu. To odrapoce vzorne, potom sa usmeje a povie, že viac si už nepamätá. Učiteľka si povzdychce a tradične zahlási:"Tak dobre, Klimáčková, píšem ti trojku." A Zlatka len tak nebadane pokrčí plecami a sadne si naspäť do lavice. Raz dostala od učiteľa, čo zastupoval našu triednu jednotku. A to je teda fakt neuveriteľná príhoda. Keby som to nevidel na vlastné oči a nepočul na vlastné uši, ani neuverím. Asi ju hnevalo, že kým recitovala, ten týpek si čítal noviny. Potom sme zistili, že to nebol ozajstný učiteľ, ale len nejaký praktikant, našťastie. Lebo keď sa niekto snaží recitovať, tak aspoň počúvam, nie? Takže keď Zlatka, čo vedela tentoraz iba prvú slohu zistila, že ju nepočúva, tak začala tie štyri riadky opakovať stále dokola rovnakým rapkacím tónom. Skoro sme sa zadusili od smiechu, až nám slzy tiekli, ale chichotali sme sa len potichu, aby sme jej to nepokazili. Keď sa tomu asistentovi, teda, praktikantovi zdalo, že už melie dosť dlho a asi už je koniec básne, odložil noviny, prerušil ju a s radostným výkrikom zahlásil:"Dávam ti jednotku, naučiť sa tak dlhú báseň bez chyby, gratulujem!" Skoro sme odpadli. A to nestačilo, ešte nám ju aj dával za vzor. Ale u našej triednej by mi to neprešlo, keby som bol ako pokazený gramofón.
Zistil som ale, že Zlatka by sa rada naučila celú básničku, no nejako sa jej to nedarí. Raz cez prestávku prišla za mnou a len tak bez prípravy zahlásila - inak, viem, že stále používam zahlásila, ale neviem si pomôcť, keď to tam vždy sedí. Takže, prišla k mojej lavici a zahlásila:"Jano, bola by som rada, keby sme sa mohli učiť básne naspamäť spolu." Skoro som odpadol, ja viem, tiež to často používam."Ale veď ja som žiadnu nedopovedal, len koktám…" "Ale vieš ich, počúvala som ťa na chlapčenskom vécku, keď si si toho Vodníka myslím od Erbena opakoval na záchode…" Zmeravel som:"Ty si bola na chlapčenskom vécku?" Zlatka trochu zneistela a povedala: "Nie, len som stále pri otvorených dverách…", no potom sa nadýchla a vychrlila:"Figu, bola som, babské boli odsadené, tak som išla na chalanské a bol si vedľa." Ani sa nezačervenala. "Proste náš dobrú pamäť a možno by si mi mohol pomôcť. A keď budeme na to recitovanie dvaja, možno sa nás aj tá tvoja tréma zľakne," a brnkla ma po nose. Ako školáka. Takmer ma to urazilo, aj keď školák stále som, mňa, hviezdu, star, superstar. Ale ostal som úplne namäkko."No, jasné," snažil som sa vyjachtať pevným hlasom, hoci sa mi trochu triasol. A že som bol červený, o tom nebolo pochýb. Stačilo sa pozrieť na Zlatku, ako sa uškŕňa. Zazdalo sa mi však, že aj ona má červenšie líca. Asi len zazdalo, aby som si nenamýšľal, že kvôli mne. A možno aj kvôli tomu Platónovi.
(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Adela, neopováž sa!, kolektív autorov)
Recept: Domáca citrónová a kakaová zmrzlina
Domáca citrónová a kakaová zmrzlina
Príprava: 4 hodiny vrátane miešania a mrazenia
Náročnosť: +
500 ml smotana na šľahanie
350 g práškový cukor
2 žĺtky
šťava z 2 citrónov
2 čajové lyžičky kakaa
Cukor nahladko vymiešame s citrónovou šťavou. V troche smotany nahladko rozmiešame žĺtky, podľa potreby cez husté sitko precedíme. Vlejeme do zvyšnej smotany, za stáleho miešania ju prilejeme k cukru so šťavou a vymiešame. Do polovice pridáme kakao, premiešame. Dáme do dvoch umelohmotných nádob s uzáverom vhodných do mrazničky. Po polhodine krém premiešame a vložíme naspäť. Premiešavanie po pol hodine opakujeme päť razy, aby bola zmrzlina krémová.
Tip: Zo zvyšných bielkov môžete vyšľahať penu a podávať so zmrzlinou, stačí pridať 1 polievkovú lyžicu práškového cukru alebo medu, či navyše ochutiť kakaom alebo strúhaným kokosom. Zmrzlina v mrazničke vydrží niekoľko mesiacov.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Príprava: 4 hodiny vrátane miešania a mrazenia
Náročnosť: +
500 ml smotana na šľahanie
350 g práškový cukor
2 žĺtky
šťava z 2 citrónov
2 čajové lyžičky kakaa
Cukor nahladko vymiešame s citrónovou šťavou. V troche smotany nahladko rozmiešame žĺtky, podľa potreby cez husté sitko precedíme. Vlejeme do zvyšnej smotany, za stáleho miešania ju prilejeme k cukru so šťavou a vymiešame. Do polovice pridáme kakao, premiešame. Dáme do dvoch umelohmotných nádob s uzáverom vhodných do mrazničky. Po polhodine krém premiešame a vložíme naspäť. Premiešavanie po pol hodine opakujeme päť razy, aby bola zmrzlina krémová.
Tip: Zo zvyšných bielkov môžete vyšľahať penu a podávať so zmrzlinou, stačí pridať 1 polievkovú lyžicu práškového cukru alebo medu, či navyše ochutiť kakaom alebo strúhaným kokosom. Zmrzlina v mrazničke vydrží niekoľko mesiacov.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)