Volám sa Janko, aby som nezabudol
Volám sa
Janko. Hovorím to hneď na začiatku, vlastne, píšem, lebo od trémy by som
na to celkom určite neskôr zabudol. A myslím, že je korektné - to
cudzie slovíčko korektné som použil len preto, aby som zamaskoval trému a
pôsobil ako svetaznalý - aby ste vedeli moje meno. Chcel by som vám
porozprávať o mojej stálej spoločníčke, tréme. Neviem totiž ako sa k nej
mám správať. Pani psychologička, nebojte sa, je to len kamarátka mojej
mamy, v súkromí pani Horáčková, povedala, že sa nemám pokúšať ju zrušiť
či ignorovať. Vraj je totiž súčasťou mojej osobnosti.
Fajn, takže,
čo teraz? Pokúšam sa teda s tou mojou trémou dohodnúť. Veď kamaráti si
predsa nerobia zle, však? Tak som jej navrhol, nech si teda u mňa
pokojne zostane, ale neprejavuje sa navonok. Ja o nej viem, rešpektujem
ju, beriem za kamarátku a to by jej malo stačiť. Ale to viete, tréma, je
rozmarná, napokon, nenadarmo má ženský rod, povedal by oco. S takým
Trémom by som sa možno dohodol ľahšie. Ale ktovie, možno nie. Tak som
teda mojej milej tréme navrhol, nech sa prejaví, len keď to bude podľa
nej nevyhnutné. Zdá sa ale, že mi robí naschvál. Prejavuje sa kedy chce a
snaží sa mi nahovoriť, že to bolo nevyhnutné.
Konkrétne. Učím sa
tú báseň do školy celé hodiny, opakujem si ju celé dni, teda, presnejšie
dva, potom už príde deň sveľkým D. Budem ju totiž asi recitovať. Teda,
možno áno, možno nie. Záleží, či ma učiteľka vyvolá. No je to
pravdepodobné. Asi tak ja jediný z triedy totiž nemám známku za umelecký
prednes. Recitovanie. Naša učiteľka to tak honosne nazýva, i keď
myslím, že nie sme zrovna umelci. Tí asi trému nemávajú. A možno aj áno,
ale vedia ju zatajiť. Im sa to podarilo. Keď stretnem nejakého umelca,
mal by som sa ho na to opýtať. Ak samozrejme nedostanem trému, nezačnú
sa mi potiť ruky a triasť hlas. V tom lepšom prípade, keď aspoň
prehovorím. Pomerne zrozumiteľne. V tom druhom, bežnom, len očerveniem a
nedostanem zo seba ani slovo. Najprv. Potom sa začnem zajakávať a
dokonca aj koktať. Inak nekoktám.
Ale späť k téme, ako hovorí moja
mama - pri tej vete tiež dostávam trému a neviem pokračovať. Väčšinou.
Ale teraz, keď to hovorím, vlastne píšem iba vám, tak to chcem dopovedať
dokonca bez zajakávania. Teda, trému mám už doma nielen z básne, ale aj
z toho, či ma učka vyvolá, alebo nie. Ak ma vyvolá, bojím sa, že všetko
zrazu zabudnem alebo si nespomeniem na názov, prípadne si spomeniem len
na názov básne a potom už budem len pozerať na špičky topánok a dúfať,
že sa to raz skončí, aj keby som mal dosťa guľu. Päťku. Pre milovníkov
pravopisu a správnych názvov: nedostatočnú. Keď ma nevyvolá hneď a aj
potom povie meno nejakého iného spolužiaka alebo spolužiačky, aj tak sa
budem triasť v lavici, či ma nevyvolá….neskôr. Do konca hodiny je pri
skúšaní vždy tak strašne veľa času. A ak nie teraz, tak nabudúce.
Inak, s tou nedostatočnou to u mňa nikdy nie presné. Ja sa fakt vždy
učím dostatočne, až príliš. Hlavne tie nešťastné básničky. Recitujem si
ich v duchu, potom dosť potichu, neskôr v detskej izbe nahlas, potom s
nervóznou trémou bez koktania so zrakom upretým na plafón pred mamou a
keď nedajbože máme návštevu musím na žiadosť oboch rodičov aj pred ňou.
Teda, tou návštevou. Cítim sa ako cvičená opica, hoci, nič proti
opiciam. A keď je u nás Horáčková, je to príšerné. Niežeby bola ticho,
keď hovorím tú báseň - nie som si totiž istý, či to rapkanie je
recitovanie - začne mojej mame vysvetľovať, že s tým nič neurobím, lebo
tréma je dedičná a trémistka je predsa aj ona, rozumej, moja mama a
Horáčková si ju dobre pamätá zo školy, sedeli v jednej lavici. Vtedy
pravidelne očervenie moja mama a pošle ma uprostred básne do detskej
izby - učiť sa. Báseň. O tom aká je pre mňa patália pokúsiť sa verše
odverklíkovať pred celou našou triedou, hlavne, keď vedia, že som
trémista, ani nehovorím. Ešte ani neotvorím ústa, už sa všetci v
laviciach uškŕňajú a nevedia sa dočkať, kedy zas moja tréma predvedie
svoje obľúbené predstavenie a spraví zo mňa trápne koktajúcu cviklu - to
mi napadlo kvôli tej mojej farbe v obávaných okamihoch.
Moja milá
tréma však zasahuje asi tak do všetkého. Telesná výchova, dievčatá na
jednej strane, chlapci na druhej, máme totiž len jednu miestnosť. My
chalani hráme volejbal a to mi ide celkom dobre. Teda, žiaľ, išlo.
Dostali sme nového telocvikára a ten napotvoru poznal môjho otca, podľa
mena aj jeho úspechov. Je totiž volejbalista. Keď zistil, že som jeho
syn, hneď sa na mňa vrhol a začal mlieť: "Teda, to som si ani
nepomyslel, že tu stretnem potomka volejbalovej hviezdy. Tak do toho,
Ján, ukáž im to, nemehlám!", zahlásil. Bolo to dosť zábavné, lebo tá
posledná veta sa aj rýmovala, ako v básničke. Inak to bola hrôza, čo
zahlásil. Skoro som odpadol a aj zabudol, ako strašne neznášam, keď ma
niekto volá Ján. Chalani len na mňa civeli a potom sa začali chichotať.
Hviezda, máme tu hviezdu! Trapas ale bol, že asi aby som nebol namyslený
na to jediné, čo som zvládal bez trémy, zaúradovala práve moja zlatá
známa tréma. Ruky sa mi začali potiť tak, že som ani poriadne neudržal
loptu a ona mi z nich vypadla. Nevídané! To, že som červený, mi bolo
jasné. Teda, skôr cviklový. Nebudem vás trápiť všetkými podrobnosťami,
dosť sa trápim sám, keď to píšem, ale jasné, že som v tej chvíli zabudol
hrať volejbal. Telocvikár, inak takisto Ján ako som si prečítal na
dverách jeho kabinetu, po tom čo som nechytil ani jdnu prihrávku a
pokazil, čo sa dalo, na konci hodiny vyhlásil:"Hviezdny otecko nie je
všetko, však, Ján ? S talentom sa treba narodiť. Naplnilo sa to, čo som
očakával, všetci ste rovnaké nemehlá. Na budúcu hodinu žiadny volejbal,
budeme zarezávať, posiľňovať, behať, skákať…", a ako taký cvičený pavián
vypäl hruď. Škoda, že náš starý ujo telocvikár odišiel do dôchodku, ten
bol normálny. Tento nový hruď vytŕča hlavne kvôli telocvikárke dievčat
na druhom konci miestnosti. Čo bolo ale horšie, baby sa mi smiali, že
vraj netušia, ako som doteraz vôbec mohol po tomto strašidelnom výkone
udržať loptu v rukách. Chalani sa so mnou vôbec nebavia. Vraj ja môžem
za to, že teraz budeme celé telesné makať ako blázni. Posmešne na mňa
pokrikujú: hviezda, hviezda!, a angličtinári: star a dokonca aj
superstar - ale mali by ste ich pri tom počuť.
Inak, dosť kašlem na
všetkých, no trošku, teda nie trošku, ale dosť ma štve, že to videla aj
Zlatka. Spolužiačka Zlatka, a nesmejte sa, mi fakt pripomína vílu. Je
taká milá a usmievavá, a nikdy sa mi nesmiala. Ale nie je to žiadna
citlivka, myslím, že na babu je celkom správna. Asi som do nej, ale
neprezradil by som to ani za živý svet. Neviem, či o tom vie, ale ja
robím všetko preto, aby sa to nedozvedela, hoci nejako by som bol rád,
keby to vedela. No, komplikované. Asi to budú tie hormóny v rannej
puberte, ako vyhlasuje Horáčková. Mame minule vytresla:"A čo, už behá za
dievčatami, plašia sa mu hormóny?", a napravila si okuliare. Teraz sa
trošku zakoktali otec aj mama a dostali zo seba:"Ale Svetlanka, veď je
ešte malý, len také chlapča, štrnásť rokov…." Svetlanka Horáčková ale so
zvýšeným hlasom a zdvihnutým ukazovákom vyhlásila:"To ani nevieš, s čím
k nám chodia do poradne, žiadne platonické lásky…." Tak mi boli ľúto
mojich strémovaných rodičov, ja viem, čo je to tréma, a to teda dosť
dobre, že som zrazu nabral odvahu ako statočný rytier, hrdina a možno aj
hviezdsa star a fľochol som pohľadom na tú v tej chvíli rozhodne
protivnú Horáčkovú:"Myslíš tú platinockú lásku od Platóna?" Naši skoro
odpadli, že som sa ozval bez vyzvania a ešte som jej aj tykal, ale
myslím, že boli na mňa hrdí, že poznám toho Platóna, teda, samozrejme
len z kníh a počutia. Naši majú totiž radi filozofiu a plnú poličku
múdrych kníh. Ten Platón sa mi zdá celkom fajn, ale prečítal som si len o
ňom, o iných nie, aby som to nepreháňal. Každopádne, po mojom odvážnom
útoku na Horáčkovú pre ich záchranu ma aj tak vykázali - do detskej.
Učiť sa. No, čo budem tajiť, celkom som bol rád ako som ju zrušil. Tú
Horáčkovú, aj keď je psycholička.
Nechcem vás už unavovať, ale ešte
k tým básniam. A Zlatke. Zlatka totiž na básne nemá pamäť, ale nemá ani
trému. A je taká nejaká pokojná, akoby jej bol celý svet ukradnutý.
Zaujímavé je, že jej sa nesmejú. Recitovanie rieši po svojom. Naučí sa z
básne toľko, koľko zvládne, napríklad prvé tri vety, a niekedy aj dve
slohy alebo jednu. To odrapoce vzorne, potom sa usmeje a povie, že viac
si už nepamätá. Učiteľka si povzdychce a tradične zahlási:"Tak dobre,
Klimáčková, píšem ti trojku." A Zlatka len tak nebadane pokrčí plecami a
sadne si naspäť do lavice. Raz dostala od učiteľa, čo zastupoval našu
triednu jednotku. A to je teda fakt neuveriteľná príhoda. Keby som to
nevidel na vlastné oči a nepočul na vlastné uši, ani neuverím. Asi ju
hnevalo, že kým recitovala, ten týpek si čítal noviny. Potom sme
zistili, že to nebol ozajstný učiteľ, ale len nejaký praktikant,
našťastie. Lebo keď sa niekto snaží recitovať, tak aspoň počúvam, nie?
Takže keď Zlatka, čo vedela tentoraz iba prvú slohu zistila, že ju
nepočúva, tak začala tie štyri riadky opakovať stále dokola rovnakým
rapkacím tónom. Skoro sme sa zadusili od smiechu, až nám slzy tiekli,
ale chichotali sme sa len potichu, aby sme jej to nepokazili. Keď sa
tomu asistentovi, teda, praktikantovi zdalo, že už melie dosť dlho a asi
už je koniec básne, odložil noviny, prerušil ju a s radostným výkrikom
zahlásil:"Dávam ti jednotku, naučiť sa tak dlhú báseň bez chyby,
gratulujem!" Skoro sme odpadli. A to nestačilo, ešte nám ju aj dával za
vzor. Ale u našej triednej by mi to neprešlo, keby som bol ako pokazený
gramofón.
Zistil som ale, že Zlatka by sa rada naučila celú
básničku, no nejako sa jej to nedarí. Raz cez prestávku prišla za mnou a
len tak bez prípravy zahlásila - inak, viem, že stále používam
zahlásila, ale neviem si pomôcť, keď to tam vždy sedí. Takže, prišla k
mojej lavici a zahlásila:"Jano, bola by som rada, keby sme sa mohli učiť
básne naspamäť spolu." Skoro som odpadol, ja viem, tiež to často
používam."Ale veď ja som žiadnu nedopovedal, len koktám…" "Ale vieš ich,
počúvala som ťa na chlapčenskom vécku, keď si si toho Vodníka myslím od
Erbena opakoval na záchode…" Zmeravel som:"Ty si bola na chlapčenskom
vécku?" Zlatka trochu zneistela a povedala: "Nie, len som stále pri
otvorených dverách…", no potom sa nadýchla a vychrlila:"Figu, bola som,
babské boli odsadené, tak som išla na chalanské a bol si vedľa." Ani sa
nezačervenala. "Proste náš dobrú pamäť a možno by si mi mohol pomôcť. A
keď budeme na to recitovanie dvaja, možno sa nás aj tá tvoja tréma
zľakne," a brnkla ma po nose. Ako školáka. Takmer ma to urazilo, aj keď
školák stále som, mňa, hviezdu, star, superstar. Ale ostal som úplne
namäkko."No, jasné," snažil som sa vyjachtať pevným hlasom, hoci sa mi
trochu triasol. A že som bol červený, o tom nebolo pochýb. Stačilo sa
pozrieť na Zlatku, ako sa uškŕňa. Zazdalo sa mi však, že aj ona má
červenšie líca. Asi len zazdalo, aby som si nenamýšľal, že kvôli mne. A
možno aj kvôli tomu Platónovi.
(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Adela, neopováž sa!, kolektív autorov)
