Reportáž - Peru: Nebezpečne magické
Dobrodruhovia stále hľadajú zlatý poklad Inkov, Španieli vzali iba tretinu, zostatok sa niekde v Peru ukrýva dodnes
Peru je magická krajina na náhornej plošine Altiplano takmer v oblakoch. Hoci je známa distribúciou drog či svojho času aktívnou teroristickou organizáciou Svetlý chodník, dnes ju vnímate skôr cez neopakovateľnú atmosféru, usmiatych Indiánov, nádhernú prírodu a nad všetkým sa s úplnou samozrejmosťou vznášajúce tajomstvá. A nemá ich len snáď najznámejšie miesto krajiny Machu Picchu, je ich oveľa viac.
Otáznik nad históriou Inkov: Sacsayhuamán, v preklade Orlie hniezdo je inkská pevnosť a svätyňa zároveň. Postavili ju neďaleko mesta Cuzco, kde sídlil inkský panovník, vo výške 3600 m.n.m. Zarazí, že stavba vyrástla z obrovských andezitových balvanov, ktoré sú tak opracované, že do seba presne zapadajú. Inkovia vôbec nepotrebovali spájajúci materiál. Traduje sa, že prípravy na stavbu sa začali za vlády Pachacuteka Jupanguia (1438-1471) a svätyňu vybudovali za Huaynu Capaka (1493-1527). Predpokladá sa, že ju stavalo niekoľko desiatok tisíc Indiánov viac ako sedemdesiat rokov. Archeológovia však dnes tvrdia, že minimálne spodná časť stavby je oveľa staršia. Každopádne, čo sa inkskej histórie týka, nič nie je jasné. Inkské uzlíkové písmo kipa dodnes nebolo napriek mnohým pokusom rozlúštené. Predpoklady v súvislosti s voľakedy mocnou ríšou vychádzajú iba z kroník, čo napísali Španieli, keď krajinu kolonizovali. A tak samotný príbeh Inkov ostáva možno najväčšou záhadou.
Stavby bez malty odolali zemetraseniam: Takisto samotné poslanie Sacsayhuamánu nie je celkom jasné, hoci Španieli ju automaticky považovali za pevnosť. Dnešná veda sa prikláňa skôr k názoru, že išlo o chrám a tak je stavba z troch nad sebou vybudovaných hradieb označená ako chrámová pevnosť. Každá terasovitá hradba má 350 až 400 metrov, najväčšie balvany 5x5x4 metre a viac ako 120 ton. Stále nie je jasné, ako Inkovia takéto ozruty prinášali z kameňolomu, opracovali a kládli na miesto. Predpokladá sa, že si pomáhali 'šínami', po ktorých kamene posúvali. Jedno ale isté je, inkské stavby odolali v oblasti bohatej na seizmickú činnosť silným zemetraseniam a pretrvali. Stavby nie sú stavené kolmo na zem, ale pod uhlom 13 stupňov a zapustené dva a pol metra do zeme, aby odolali otrasom pôdy. Ak boli poškodené, tak iba minimálne. Skôr nájdete poškodenia rukami hľadačov pokladov.
Hľadali zlatý poklad a už sa nevrátili: Práve Sacsayhuamán má podľa legendy ukrývať inkské zlato. Španieli mali odniesť iba 30 percent pokladu, zvyšok indiáni niekde ukryli. Podľa legendy môže byť sedemdesiat percent bohatstva ríše práve tu. K magickej atmosfére miesta prispieva fakt, že pod pevnosťou existuje labyrint chodieb, no sú zaliate vodou. Dobrodruhovia sa pokúšajú k zlatu dostať tak či tak. Raoul, čo nás chrámovou pevnosťou sprevádzal prezradil, že poklad sa pred pár rokmi potajme vybrali hľadať aj mladí študenti."Vošli dovnútra a nikto viac ich už nevidel ani o nich nepočul," hovorí Peruánec. "Je to labyrint, nenávratne zablúdili a zahynuli," tvrdí. Pátrať v hlbinách majú váhať aj archeológovia. Poklad má mať totiž aj vlastné účinné obranné mechanizmy. "Ten kov, po ktorom všetci túžia, niečo vylučuje. Nejakú látku, čo spôsobuje najprv svrbenie kože, potom ochoriete a prídu vážne problémy," zasvätene vysvetľuje náš sprievodca. Bez váhania priznáva, že o tom: Sacsayhuamán je doteraz pod ochranou posvätných inkských zvierat a prírody vôbec nepochybuje.
Pod ochranou hadov a čiernej: Samotný Sacsayhuamán je zasvätený blesku, naznačujú to múry, ktoré ho tvarom pripomínajú. Práve na slnku pri kameňoch sa tam často vyhrievajú hady a zdá sa, akoby skutočne poklad chránili. Had mal totiž podľa Inkov ochraňovať všetko na zemi. Čierna farba považovaná na náhornej plošine Altiplano za tú, čo má ochrannú schopnosť je tam vnímaná výhradne pozitívne, na rozdiel od európskej tradície, čo týmto spôsobom vníma bielu a čerň je skôr symbolom temna. A tak ani tmavé chodby pod pevnosťou údajne plné zlata nie sú podľa Peruáncov náhoda. Nie všetko sa ale dá ochrániť."Ublížili mu ľudia," ukazuje Raoul na veľký kameň ohradený akýmsi plotom."Netreba sa ho chytať, je chorý. Ľudia sa ho dotýkali, lebo verili v jeho dobrú energiu, no už sa nestačil čistiť od tej negatívnej, čo mu dotykom odovzdali. Preto ochorel," hovorí Peruánec so samozrejmosťou a ako dôkaz ponúka biele škvrny na tmavom neraste. Dozvedáme sa, že podľa ezoterikov je Peru jedným z najsilnejších energetických miest na svet. Tu, vysoko akoby nad svetom by sme boli možno ochotní aspoň na chvíľu tomu uveriť.
Priami potomkovia stále dodržiavajú obetu: V Sacsayhuamáne je totiž cítiť minulosť intenzívne. Náš sprievodca časy čo boli a súčasnosť ani príliš neoddeľuje. Ako dôkaz, že je to zbytočné hovorí o zvyku, ktorý pretrval až do dnešných čias. "24. júna sa tu koná prastará slávnostná ceremónia, nepretržite," zdôrazní. Vysoko v Andách totiž ešte stále žijú ako pred rokmi pôvodné kmene, priami potomkovia Inkov neovplyvnení našou civilizáciou. Práve oni sa tu koncom letného mesiaca schádzajú tak ako predtým, aby bohom obetovali čierne jahniatko lamy. Obrad vykonáva šaman, funkcia sa dedí z otca na syna. Raoul spomenie ešte jeden pretrvávajúci obrad."Je to 8. septembra, akési inkské olympijské hry zdatnosti. Voľakedy v nich súťažili mladí muži vyššej vrstvy vhodní na ženenie. Víťaz športových disciplín dostal takú sukničku a mohol si vybrať nevestu," vysvetľuje."Teraz ale už súťažia školáci, no aj tak, tradícia pretrvala," usmeje sa náš spoločník.
Choroba z vnútorností morčaťa a utopení duchovia: Mágia minulosti trvá len v Sacsayhuamáne. Hlinenú pec, v ktorej pečú morčatá, vidno v dedinách dodnes. Drobné hlodavce sú tu uctievané. Pečú ich vcelku, s hlavou aj labkami. Predtým ich vypitvajú a namiesto vnútorností vložia liečivé byliny. U Peruáncov je obľúbená najmä mäta, vôňou podobná tej, čo sa pestuje u nás. Okrem iného pomáha na problémy s vysokou nadmorskou výškou. Pec na mäso a tá, čo v nej pečú chlioeb, sú oddelené. Domy nemajú komíny, dym preniká tadiaľ, kadiaľ nájde cestu. Morča nie je iba potrava. Majú ho v úcte, lebo veria, že vie určiť ochorenie. Ak má niekto zdravotné problémy, pozorne po ňom prejdú morčaťom v ruke tak, že ho prikladajú na telo, nevynechajú žiadne miesto. Potom zviera zabijú a pitvou zisťujú, aké malo problémy. Veria, že choroba človeka doň prešla. Preto ak malo choré srdce, určia, že touto diagnózou trpí aj ten, ku ktorému ho prikladali. Zlo zas zaháňajú, podľa Peruáncov, hlinení býčkovia. Vyrábajú ich v mestečku Puca Pucara, v preklade červená pevnosť. Hlinené sošky majú v strede jamku a domáci do nej nalejú alkohol. Sú presvedčení, že zlí duchovia sa naň ulakomia, opijú sa, utopia a tak tam ostanú uväznení bez možnosti škodiť. Býčkovia sú vítaným darom pre mladé rodiny alebo pozornosť pri kolaudácii nového domu čoby záruka, že zlo sa obdarovaným vyhne veľkým oblúkom. Číča aj pre deti: A akým alkoholom častujú duchov? Nie hocijakým, ale pravým peruánskym - kukuričným pivom, číčou. Čudovali sme sa, že ho dávajú piť aj deťom. "To je v poriadku, v prvých dňoch kvasenia ešte takmer nemá alkohol," ubezpečil nás Raoul. A pridal návod, keby sme si chceli prípravu piva vyskúšať doma."Najprv sa dajú naklíčiť kukuričné zrnká, trvá im to dva, tri dni. Potom ich stačí pomlieť, pridať trochu múky, cukru, uvariť, dať do suda a nechať prekvasiť," usmieva sa. Kde predávajú číču, zistíte ľahko: na dome je kus červenej látky, častejšie však zdrap igelitovej tašky, pripevnený na palici. Niečo podobné ako keď sa u nás pod viechou - zelenou ratolesťou, predáva víno a tá vtedy zdobí dom vinára. Číča podobne ako pálenka pisco vyrobená z fermentovanej šťavy vínnej révy je pôvodný inkský nápoj. Hoci, vínnu révu na juhu krajiny začali pestovať Španieli. Pisco sa pije čisté, alebo sa mieša s bielkom, citrónovou šťavou a škoricou. Hlinení býčkovia plní alkoholu majú aj farebnú poistku, sú čierni. Popri alkohole sa môžete v krajine osviežiť i súčasným typickým nealkoholickým nápojom, Inka Colou. Určite ju neprehliadnete, na rozdiel od známej po celom svete je prudko žltá a chutí ako sladká voňavá citrónová žuvačka. Je exkluzívna, mimo Peru ju nedostanete. V zahraničí napriek globalizácii nie je, žeby inkskí bohovia strážili aj tamojšie výdobytky modernej doby?
Kokový čaj pijú všetci: Pravým nápojom, hoci nejde o alkohol, ostáva pre Peruáncov ako aj celej andskej oblasti zahŕňajúcej i Bolíviu kokový čaj. Pijú ho tu všetci. Nápoj z kokových lístkov, najlepšie celých, dostať ich však aj podrvené v nálevovom vrecúšku, tu pijú všetci. Pomáha pri chorobe z výšky, koka zaháňa pocit hladu aj smädu. V Peru je 4 tisíc metrov nad morom bežné číslo, nenadarmo sa hovorí tamojšej náhornej plošine Altiplano "Tibet Južnej Ameriky". Raoul nám so zanietením svojsky vysvetľuje:"Koka je liečivá bylina, kokaín, čo sa z nej vyrába, je droga preto, že narušili jej prirodzené zloženie. Kokaín je iba jeden aldehyd byliny, na jeho výrobu potrebujete obrovské množstvo kokových lístkov. Preto je droga nebezpečná, že je vyrobená umelo. Vybrali z rastliny len jednu časť a tá sa potom mení, po narušení rovnováhy, na jed." Peruánci okrem kokového čaju vychutnávajú i žuvanie kokových lístkov. Naplnia si nimi celé líce a rozžúvajú podľa potreby. Guču lístkov majú v líci aj celý deň, menej potrebujú jesť aj piť.
Sprievodcovia na droge?: Koka účinne pomáha domácim sprievodcom. Nájdete ich snáď pri každej pamätihodnosti v Peru. Na nohách sú v pražiacom slnku či náhlom daždi - väčšina z nich má pri sebe pre každý prípad pršiplášť alebo dáždnik - ten zaberá proti slnku aj kvapkám, celý deň. S kokou svoju prácu zvládajú oveľa lepšie, aspoň to tvrdia. Niektorí si kokové lístky premiešajú s popolom a tak vložia do úst - aby sa im lepšie žulo a ľahšie sa uvoľnili účinné látky. Postupne si potom do úst dokladajú čerstvé lístky a vyhadzujú rozžuté. Lístky z kokového kríčka sa odporúča žuť sušené, nie čerstvé. Podobné je to s prípravou čaju. Koka je tu bežná. Snáď v každom peruánskom hotelíku nájdete na stolíku voľne dostupné sušené kokové lístky. Stačí ich zaliať horúcou vodou, nechať chvíľku lúhovať a čaj je na svete. V obchodoch nájdete kokové sladkosti, keksy. Do Európy je však dovoz zakázaný. Peruáncom, ktorí pridávajú kokové lístky, trebárs mleté, snáď do každého bežného jedla sa to vysvetľuje ťažko. Sú tam všeobecne cenené. Dodnes ich obetujú prírodným božstvám. Chrámy totiž nie sú zďaleka iba turistická aktrakcia. Stále žijú plné malých obetných oltárikov - s kokovými lístkami, ovocím, sladkosťami.
Pisak nie je skanzen: Peruánci dokážu bez problémov spojiť minulosť s prítomnosťou na každom kroku. Je záhadou, že sa podarilo inkského ducha stále zachovať. Ani Pisak, dedina s pravými potomkami Inkov nie je žiadny skanzen. Doteraz tu všetko pokračuje. Súčasné domy sú postavené na základoch tých pôvodných, stále dostavované, opravované. Na miestnom trhu ešte stále každú nedeľu prebieha výmenný obchod, zvyky sú zachované. V domčekoch z pálených tehál žijú Inkovi tak ako pred storočiami, stále oblečení tak ako voľakedy, my by sme asi povedali, v krojoch. Suveníry ešte neovládli veľké koncerny, sú to ručne zhotovené originály. Peruánky stále hodia s priadzou a háčikom na hačkovanie či ihlicami na pletenie v ruke. Ak si kúpite trebárs teplé vlnené rukavice, je to všetko ručná práca. Ženy, čo suveníry predávajú, rovno pletú v maličkých obchodíkoch. Takisto v reštaurácii, ak si objednáte trebárs zeleninovú polievku, určite to nebude prášková instantná z vrecúška: stalo sa nám, že po prijatí objednávky sa kuchár o pár minút vrátil s čerstvou zeleninou, bol ju kúpiť na trhovisku, a začal pre nás variť. A ani sme nečakali pridlho, o pol hodinku neskôr sme mali výbornú sýtu hustú zeleninovú polievku v tanieroch na stole.
Horali v Andách poslúchajú prírodu: Stará generácia horalov, čo doteraz žije bez vplyvu našej civilizácie v Andách, doteraz nevie čítať ani písať. Perta tvrdí, že jej babička aj bez toho, čo mi poznáme ako štandardné vzdelanie presne vie, čo prinesú najbližšie dni. Pozoruje prírodu a vie sa zorientovať podľa jej znamení. Napríklad keď si všimne, že vodné vtáky si hniezda budujú vyššie ako predtým, dá sa očakávať daždivé počasie s prívalmi vody. Odôvodnenie je jednoduché, vtáky to cítia, zariadia sa podľa toho a zároveň na to, čo prichádza upozornia aj ľudí z kopcov. Horali takisto zväčša nevedia, na rozdiel od obyvateľov miest, po španielsky. Stále hovoria kečua, pôvodným jazykom Inkov. Naopak, mladá generácia v mestách už tento dávny jazyk takmer neovláda. Nájdu sa však aj takí ako sprievodkyňa Perta, čo vie oba. "Žijem v meste, no za starou mamou chodím pravidelne. Viem po španielsky aj kečua, tak ju učím aj po novom. Veď práve ona ma kedysi naučila kečua," usmeje sa drobná Peruánka.
Uveril legende, objavil Machu Picchu: Tajomným dodnes ostáva aj snáď najznámejšie peruánske mesto Machu Picchu. Predpokladá sa, že bolo centrom vzdelania, no nikto presne nevie, prečo ho jeho obyvatelia opustili. Nie je vylúčené, že zažilo hladomor, lebo nebolo dostatok potravy a jeho obyvatelia buď umreli, alebo odišli niekde inde. Alebo pomreli na nejakú chorobu, do úvahy prichádza malária. A takisto, kedže Španieli ho nikdy nedobyli je možné, že všatci ušli po tom ako sa dozvedeli o votrelcoch zo správ z iných miest. Machu Picchu je asi osemdesiat kilometrov od mesta Cuzco. V roku 2007 bolo Machu Picchu hlasovaním zvolené za jeden z novodobých siedmych divov sveta. V preklade z jazyka kečua Starý vrch, známe však aj ako 'stratené mesto', leží vo výške 2430 m.n.m. na horskom hrebeni nad údolím rieky Urubamba. V júli 1911 ho objavil Hiram Bongham, narodil sa na Havaji, spolu so svojim sprievodcom Melchorom Arteagaom v divočine nepreniknuteľných Ánd. Dozvedel sa o ňom náhodou, objavil ho, lebo uveril indiánskym legendám. Do džungle sa neskôr vrátil s celou expedíciou amerických vedcov. Vyštverali sa po strmom svahu a zrazu hľadeli na zázrak starého mesta s terasovitými poliami.
Najkrajšie ženy blízko Slnku: Neskôr Unesco Machu Picchu, ktorého pôvodný inkský názov ostáva neznámy, vyhlásilo za súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Dodnes nikto nevie, prečo mesto vôbec vybudovali, keď nebolo dôležité administratívne, vojensky ani obchodne. Predpokladá sa, že vysoké miesto zvolili Indiáni preto, aby boli čo najbližšie k svojmu božstvu, Slnku. Vraj tam podľa legendy žili najkrajšie ženy a so Slnkom sa 'zosobášili'. Má to dokazovať viac ako stovka kostier žien, čo sa tam našli. Nie je vylúčené, že boli špecálne vybraté pre slnečné rituály. Kultové mesto rozdelené na obytnú a správnu časť bolo zrejme vybudované počas vlády Pachacutiho. Mesto má tamer tisícpäťsto stavieb vrátane chrámov pospájaných kamennými chodníkmi. Budovali ho bez použitie malty technikov spájania kamenných blokov, čo do seba po opracovaní presne zapadali, bez použitia železných nástrojov a zvierat. Chrámový komplex je uprostred, pozornosť púta najmä pyramída, čo dostala názov Chrám Slnka. Neďaleko je žulový monolit v jazyku kečua Intohuatana, v preklade "miesto, kde je pripútané slnko". Kameň plnil úlohu slnečných hodín. Na spodných terasách zrejme žili obyčajní ľudia, vojaci a remeselníci, na vyšších šľachta. Podľa odborníkov mohli terasovité polia uživiť viac ako 10 tisíc obyvateľov.
Tri mesiace dopredu vypredané: Dnes je Machu Picchum v preklade Starý kopec, turistické historické miesto - a pod ním je takisto stále živé mesto s rovnakým názvom. Taký istý názov má aj 'starý' kopec nad mestami. Prejsť sa mestom postavenom v kopci je mimoriadne lákavé, neodradí ani pomerne vysoké vstupné. Pri našej návšteve sa dali lístky dostať len prostredníctvom objednávky cez internet, pričom vypredané bolo tri mesiace dopredu. Sklamanie tých, čo prídu a túžia si zakúpiť vstupenku na mieste je zrejme veľké. Peruánska vláda sa snaží cenou aj spôsobom predaja obmedziť počet turistov, aby mesto nezničili a zostalo čo najviac zachované. Takisto možno prekvapí, že v samotnom záhadnom meste nie sú žiadne toalety ani tam nemôžete nič konzumovať - všetko pre posilnenie jeho ochrany a zachovanie. V jednom aj druhom prípade treba zísť z celej tej výšky a strminy, čo ste vyšľapali po krivoľakých cestičkách opäť k vstupnej bráne a až za ňou sú sociálne zariadenia ako aj občerstvenie. Cena za obyčajný čaj či pivo je astronomická. Vstupné platí celý deň, naspäť vás pustia po ukázaní náramku, čo dostanete pri opustení areálu Machu Picchu. Potom vás opäť čaká cesta hore.
Kamenné vaničky: Panovník Inkov v Machu Picchu nebýval, hlavné sídlo mal v Cuzco, paláci Korikanča. Mesto malo svojho správcu, hoci i vládca sem zavítal pomerne často. Podobne ako iné mestá je postavené antiseizmicky. V meste je zemetrasením viditeľne poškodený iba jeden blok. Ostatné narušenia majú na svedomí podobne ako v Sacsayhuamáne hľadači pokladov. K mestu doteraz vedie pôvodná inkská kamenná cesta, takisto tu objavíte typické terasovité do kopca stavané políčka. Je známe, že každé z nich malo vlastnú mikroklímu a dômyselné zavlažovanie dažďovou vodou ako aj systém odvodňavania pomocou kameňov a kamienkov rôznej veľkosti. No napríklad sa dodnes nevie, na čo slúžili akoby kamenné vaničky na zemi v miestnostiach tamojších domov. Mohli to byť akési mažiare na liečivé byliny. Ale takisto i zrkadlá na pozorovanie nočnej oblohy - keď do nich naprší, na hladine by sa odrážalo nebo. Inkovia ho pozorovali celkom určite. Hlavným chrámom v meste je Chrám Slnka, inkovia žeravú guľu na oblohe uctievali. Práve v ňom je inkský kalendár, podľa ktorého tamojší astronóm čítal podľa hviezd a usudzoval, aké bude budúci rok počasie. Podľa toho Inkovia vybrali vhodné plodiny a zasiali ich. Popri poľnohospodárstve v Machu Picchu prosperovali aj remeselné dielne. Spracovávali tu všetko, čo sa dalo z lamy využiť. Mäso konzumovali, vlnu strihali a vyrábali oblečenie podobne ako z kože. Z tej robili i kožené motúziky, spevňovali nimi strechy. Vykladali a izolovali ich tamojšou vyschnutou trávou, motúzmi ju viazali do akýchsi stohov, čo dávali na vrch domov.
Toaleta a poschodový dom: Hlavný správca Machu Picchu žil vo svojom vlastnom dome spolu s rodinou. Spával na vyvýšenej kamenným priečelím ohraničenej posteli na niekoľkých vrstvách slamy prekrytých kožou a kožušinou lamy. Úplným unikátom ostáva toaleta. Bola už vtedy na to vyhradená zvláštna miestnosť. Záchod pripomínal v dnešnej dobe turecký - v zemi jamka s odtokom čoby jarček. Zalieval sa vodou, tá vytekala z obydlia von a slúžila ako hnojivo plodín pestovaných na terasovitých políčkach. Toaleta však nebola iba výsadou správcu, mali ju aj ostatní Inkovia. Tí žili všetci, celá rodina, v jednej miestnosti domu pod strechou z nepremokavej trávy. Strechy boli vysoké a prudké - aby z nich rýchlo stekala voda. V Peru často prší doteraz a záplavy nie sú podobne ako za čias inkskej ríše ničím výnimočným. V Machu Picchu dokonca objavíte poschodový dom - s jedným podlažím.
Stále plné oltáre a ďalší kameň, čo ochorel: V kúte je zachovaná pec, piekli v nej piekli morčatá. Chovali ich v rovnakej miestnosti ako bývali. Hoci dym odchádzal len cez škáry v dome bez komína, zadymené vraj vo vnútri nemali. Miestni nám totiž tvrdili, že zo suchých lamých výkalov, čo používali ako palivo, veľa dymu nebolo. Dokonca trošku dymu čo ostávalo v obydlí bolo prospešné - vytvárala sa tak mikroklíma pre chov morčiat, v takomto prostredí sa im dobre darilo. Doteraz sú v takmer neporušenom meste zachované obetné oltáre a Inkovia dnešnej doby ich stále používajú. Pripomínajú okolité vrchy, tie boli a ostali pre obyvateľov vysokohorskej krajiny posvätné. Uctievali prírodu a neprestali - aj my sme na jednom oltáriku videli kokové lístky, sladkosti a peniaze. O ochrane bohov a prírodných síl tu pochybuje iba málokto. Zaujme aj kameň, ktorý ako tvrdí miestny sprievodca Alberto 'ochorel'. Ide o obrovský kruh, inkský kalendár. Momentálne ho dali miestni do karantény - dôvod bielych škvŕn na povrchu je podľa nich rovnaký ako v Sacsayhuamáne. Príliš veľa ľudí sa ho s vierou, že im pomôže svojou energiu dotklo, no nechali v ňom svoje trápenie a kameň z toho napokon ochorel. Napriek zákazu a ohradeniu sa ho ale ľudia dotýkali s vierou v lepší život a vyliečenie naďalej.
Poliakov zastrelil v džungli Indián: V Peru sa však dá navždy zmiznúť nielen v podzemných chodbách Sacsayhuamánu pri hľadaní zlatého pokladu. Krajina má aj svoje celkom reálne nástrahy. Vlani na jar sa tam stratil poľský manželský pár. V júli 2011 hovorca poľského ministerstva zahraničných vecí vo Varšave potvrdil s odvolaním sa na priamych svedkov, že obaja boli zavraždení počas splavovania rieky na kajaku. Vysokoškolskí pedagógovia na penzii sa rozhodli splaviť rieku v peruánskom pralese, dobrodružnú misiu, ktorá napokon bola ich posledná, zahájili v apríli. Podľa posledného záznamu na internete z mája toho roku sa koncom mesiaca doplavili k rieke Ucayali. Poľský fotograf Tomasz Surdel pre poľskú televíznu stanicu kanál TVP Info zverejnil, že manželov zastrelil Indián, keď sa rozhodli prenocovať v blízkosti jednej dediny v divočine nezmenej časom. A neboli to žiadni neskúsení nováčikovia. Výpravy na kajaku podnikali posledné dve desaťročia pravidelne - po splavených riekach v Indii, Egypte či Kanade sa im napokon stala andská krajina blízko neba osudnou.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, máj 2012)
