nikto nevie, čo sa deje,
z dieťaťa sa človek derie,
koža je mu zrazu malá
a tak kúsky rôzne stvára.
vyťahuje ruky, nohy,
otŕča päsť pred oči,
niekedy mu preskočí.
potom pije slzy vlastné,
nie vždy má chuť písať básne.
mocuje sa so snami,
kým ho nejaký nezmámi.
má ho v uchu, vlasoch, oku,
neprizná ho po pol roku,
po trištvrte, po celom,
no v duši je rytierom.
veterné sú mlyny žitia,
každého raz do rúk chytia,
s náplasťou dospelosti na tvári
sa nám snom ujsť podarí.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
