pondelok 4. apríla 2016

Poviedka pre deti: Vyhúknutá

Vyhúknutá                                                        

Vlasy mám po mame, oči po otcovi, aspoň to všetci hovoria. Po kom som ale vyrástla tak, že sa na všetkých pozerám zvrchu, tak to by ma fakt zaujímalo. Nepozerám sa zvrchu dobrovoľne, inak nemôžem. Nezvládam. Nedá sa. A to som bola ešte vlani medzi dievčatami, keď sme sa stavali na začiatku telesnej výchovy do radu podľa výšky, v nenápadnom strede. Stačili jedny prázdniny, iba dva mesiace voľna, a všetko mi bolo malé. Krátke. Niekedy aj úzke. Po návrate od babky spľasla mama rukami a začala lamentovať: "Božemôj Maťa, zo všetkého si vyrástla! Čo si teraz oblečieš do školy? Čo budeme robiť?" Čo budeme robiť je mamina obľúbená veta. Moja už menej. Keď som sa ale na seba pozrela do zrkadla, do smiechu mi vôbec nebolo. Stála som tam v blúzke s rukávmi smiešne skrátenými, hoci sa ešte stále tvárili ako dlhé. Minimálne v mojich predstavách. Plakať som odmietla a na ten svoj zjav v zrkadle som sa snažila zaškeriť. No, nepodarilo sa, to v očiach vyzeralo ako slzy. Rázne som ich zotrela a vyplazila na seba jazyk. Plakať nebudeš, hotovo. Nie si malá. Alebo áno? Tak čo, poviem, že rukávy sú trojštvrťové. Veď je to módne, trendy, úžasné! Ale ako som si ich horúčkovite sťahovala dolu, vôbec som taký pocit nemala.
Aj tak, plakať nemôžem, ani sa sťažovať. Na to je u nás expert mama. A ani sa jej nemôžem pýtať na otca. Hneď sa rozplače, že si to nezaslúžila a podobne. Akoby som ja za to mohla, že odišiel, keď som prišla na svet a odvtedy sa neobjavil. Teda, u nás. Tak som teda zvedavá, odkiaľ babka vie, že oči mám po otcovi, keď hovorí: ani ho nevidela. Len mamku s veľkým bruškom, teda so mnou. V tom bruchu. Na bocianov neverím. Kto by veril? No dobre, asi ho babka možno videla, môjho otca, ale len na fotografii a zapamätala si, aké má oči. Ja mám také zvláštne, teda, aspoň podľa mňa. Zelené s nejakými akoby zlatými bodkami. Je ich vidno iba keď sa pozerám do slnka, povedala moja najlepšia kamarátka. Ja si ich vtedy pochopiteľne nevidím a aj tak, do slnka sa nepozerá dobre a nedá sa to dlho vydržať.  Väčšinou žmúrim. "Ty máš také pekné oči," oznámi vždy Lenka a dodá:"Aj ja by som chcela také mať." Ona má také normálne, hnedé, čokoládové. Tiež sú fajn, no je nespokojná, v ich rodine majú všetci rovnaké. Niežeby bola rada - niečo ich spája. Na prvý pohľad.
Mňa moje oči podobné s otcom skôr pred mamou rozdeľujú. Keď už fakt nevie, čo má povedať, tak zahlási:"Ešte aj oči máš po ňom!" Akoby som za to mohla, však? Horšie to ale aj tak bude s tým mojim rastom. Predstavujem si ako zo mňa trčia ruky, nohy, a to sa nepozerám do zrkadla. Však vlasy, čo mi cez prázdniny takisto narástli, to jediné dlhé, o čo som stála, muselo ísť preč. Mamka rozhodla, že s dlhými sú len starosti, vzala nožnice a bolo. Snažím sa neplakať, len tie slzy sa nejako i tak pokúšajú dostať von. Práve sa snažím sama seba presvedčiť: ten krivý okraj po zásahu môjho rodiča do vlasov bude niekto považovať za trendový výstrelok. Dosť o tom ale pochybujem. V našej siedmej bé vôbec nie sú módne uvedomelí. Myslia si, že super je to, čo nosia všetci. Nemajú zmysel pre extravaganciu. Dobre,   tak vám to poviem. Snívam o tom, že budem módna návrhárka a nosiť, čo budem chcieť. A sama vymyslím. Nakreslím. Ušijem. Aspoň zo začiatku. Potom budem mať veľký tím super krajčírok a tak. Teraz nosím to, čo sa páči mame. Hrôza, viete si to predstaviť. No dobre, aj preto sa mi smejú. Kašlem na nich, nech sa smejú.
Prvý september bola - nedeľa. Preto sa išlo do školy druhého. V pondelok. Nemala som ale veľké očakávania, že to pomôže. Jeden deň navyše. Za ten sa nezmenším. Na potvoru ani nebolo takzvané babie leto. Čiže šanca dať si tričko s krátkymi rukávmi, alebo bez nich. Z toho sa nevyrastá. Teda, čo sa rukávov týka. Keby bolo tričko krátke, neva, je to predsa trendy. Tričká so skráteným dolným okrajom, ako som sa dočítala v módnom časopise, sú trendy a odhaľujú bruško. To ja teda nemám, to bruško. Teda mám, ale je rovné ako lata. No, a to som sa zas napočúvala od mamy, čo by ona dala za také ploché brucho a ja si sťažujem. Nesťažujem, len ma to moje vyhúknutie, ako povedal mamin brat, ujo Maťo, zarazilo. A jeho pokrik:"Pozri Dáša, tá Maťa sa nám nejako cez leto vyhúkla!", ma definitívne vydesil. Odrovnal. A to už len čakám, kedy sa mi na tvári objaví akné. Viete, tie strašné pubertiacke vyrážky. Mali by prísť, aspoň som o tom čítala. Hormonálne zmeny. Priveľa čítam, aj mama hovorí. Tá v čase, keby mohla čítať, pre mňa za mňa aj zamilované romány, len plače. Nad svojim strateným životom. Ale aj tak si myslím, že jej nie je až tak zle. Nielen preto, že už nerastie a tak nehrozí, že bude vyhúknutá. Ako ja. Nepoviem jej to. Zas bude lamentovať, žeby sa jej ešte jeden, dva centimetre i viac zišlo. Takto musí nosiť topánky na vysokom, aby bola k svetu, a bolia ju z nich nohy…Kto by to zas počúval? Teda, počúvam to stále. Do telefónu, keď volá jej kamarátka teta Dana, mama neplače. To sa chváli ako jej je dobre. Tak fakt teda neviem.
Ale naspäť k škole. Keď mama videla, že sa chystám vyštartovať z predsiene iba v krátkych rukávoch, zavelila:"Sveter, a okamžite!" Načo jej vravieť, že má vyrastené rukávy a potom počúvať ten jej komentár. Tak som si to odpustila. Idem teda do školy, snažím sa vliecť z nohy na nohu, ale uvedomujem si, že by som mala skôr bežať, keď chcem prísť načas. Nechcem. Ale musím. Tak bežím a pritom si zas naťahujem rukávy, akoby to mohlo pomôcť. Nedá sa nič robiť, som tu. Vošla som do triedy, pozerám po spolužiakoch. Niektorí sa zmenili, trochu. Darina má nafarbenú ofinu na ružovo, to zas bude komentár od triednej. Niektorí sú opálení, iní nie. Ja sa už šúpem a môj ružový nos je super. Prasiatkový. Na zaplakanie. Ale pri tom vyhúknutí som na tú patáliu s nosom zabudla. Hľadám moju kamarátku Lenku. Už ju mám - a nespoznávam. Hoci dobre viem, že je to ona. V kúte v našej lavici sa krčí Lenka, akoby obložená vankúšmi. Je to Lenka s prídavkom, dosť okrúhlym. Také menšie okrúhle prídavky má aj na tvári. To bude to akné a hormonálne zmeny. Šiniem si to k nej a horúčkovite uvažujem, čo povedať. Nakoniec zo mňa vylezie také to priškrtené:" 'hoj," namiesto ahoj a sadnem si vedľa nej. Ako vždy. Takisto sa krčím stále zaskočená mojim novým vyhúknutým vzhľadom. Lenka sa stále viac krčí, mlčí a zdá sa, že má v očiach slzy. Viem, čoho sa bojí. V triede ešte nie je dvojica našich milých kamarátok. Dúfam, že si všímate tú iróniu v mojom hlase. Neznášame ich. Všetci. My s Lenkou asi najviac. Ale tajíme to, načo sa s nimi hádať a provokovať ich.
Pavla a Jozefína majú asi všetko. Dobre vyzerajú, sú vysoké, chudé, s odfarbenými vlasmi na blond a Jozefína má aj trvalú. Takú tú jemnú a určite aj drahú, šetrnú k vlasom, zasa tie časopisy! Keby som jej chcela urobiť zle, a veľakrát mám sto chutí, povedala by som jej Jožka, to neznáša. Výhradne ju musíme oslovovať Jozefína ako v tom filme s Marilyn Monroeovou Niekto to rád horúce. Že Jozefína bola v skutočnosti prezlečený muž, ju nezaujíma. Podľa mňa to ani nevie. Keby som jej povedala ako to bolo, aj tak by ma nepočúvala. Alebo na mňa vrieskala, že Jozefína je najkrajšia žena slávneho hollywoodskeho filmu a ja blbá to neviem. Tak nech držím, viete čo…No, poviem to tak pekne, ústa. Že MM sa tam volala Sugar, načo jej to hovoriť? Ja viem, veľa čítam a ešte aj pozerám filmy. Jozefíne stačí, že je to slávny trhák fabriky na sny a všetci vedia, že je najkrajšia. Minimálne v našej siedmej bé. Keď tak nad tým uvažujem, aj to robím často, Pavla pekná zrovna nie je. Teda, prirodzene, sama od seba. Hoci dobre vyzerá. Lebo všetko, čo nosí a má na sebe stojí za to. Dokonca nie je ani zaujímavá. Keby nemala blond odfarbené vlasy, dlhé umelé nechty, silný mejkap, oči podmaľované čiernou linkou a vždy super handry na sebe, neviem, čo by z nej ostalo. No, a tieto dve sú fakt príšerné.
   Ani som to nedomyslela a už stáli, po prázdninách úžasne nahodené, vo dverách. Jozefína sa klepala v tričku bez rukávov, ale sedelo jej. S flitrami a všelijakými tými trblietkami. Ja som si zas začala poťahovať rukávy i tak už dosť vyťahaného svetra. Išlo o to, do koho sa pustia ako prvého. Trochu ma mrzelo, že keď sa rozhodli pre Lenku, trochu som sa potešila."Jéžiš, Lena stlstla, to je strašné! Určite do seba džgala nejaké knedle babky na dedine a sama je ako knedľa. A fúj, čo to máš na ksichte, to čo je?," piskľavo škriekala  Pavla a Jozefína, rehotali sa ako bláznivé. "Hormonálne zmeny," vyhŕklo zo mňa. Pavla a Jozefína, dokonca ani v duchu ju radšej nenazývam Jožka, sa zasa začali rehotať ako kone. Sem-tam som mala naozaj pocit: erdžia. No, máte pravdu, mám strašnú predstavivosť. Dokonca si predstavujem pri čítaní, asi tak všetko. Je ale zas super, že keď čítam nejakú knihu, beží predo mnou ako film. Taký ten v mojej hlave. Všetko vidím, niekedy aj cítim, vôňu kvetov a tak. Mama hovorí, že mám svoj vlastný svet a nejako ju to štve. Ona sa radšej spolieha na také tie skutočné obrázky a fotografie v časopisoch pre ženy. Žiadne vlastné. Ale aj Lenka na mňa dosť čumela, keď som jej hovorila o filmoch v mojej hlave. Ona nič také nemá."Maťa, si šibnutá," reagovala. Ale povedala to tak milo a vôbec nie v zlom, že sme sa obidve rozosmiali. "Jasnačka, že som," vrátila som jej to trochu odveci. Bolo nám fajn, ako sme sa tak smiali a mali pocit, že všetko je v pohode.Teraz po prázdninách je to horšie. Tak sa obrátim k Lenke a pošepkám:"Neboj, to prejde, budeme cvičiť alebo niečo také…" Lenka sa rozvlykala:"Neprejde, stále budem takáto príšera!" Od záchvatu plaču a hystérie nás obe zachránilo zvonenie na hodinu.
   Triedna Petulíková vošla a od nej nebezpečenstvo nehrozí. Aspoň nie nejaké priame. Na ľudí sa pozerá tak akoby hľadela niekam za nich a oni boli len vzduch. Niekedy uvažujem, čo tam takého zaujímavého niekte v diaľke vidí. Myslím, že nič, len tak civí - chcela som povedať do blba, ale radšej poviem do neznáma. O rok budem ôsmačka a tak skúšam už teraz pôsobiť kultivovane. Petulíkovej ale zrazu padli okuliare rovno z nosa, ešteže ich má na takej tej staromódnej retiazke. Potom si ich prichytila, aby jej netresli o stôl a nerozbili sa na nich sklíčka. A urobila niečo zvláštne, pre ňu určite. Usmiala sa. "Milí moji, mám pre vás prekvapenie," - skoro som odpadla. "Našu školu navštívi práve teraz, ako som sa dozvedela, skupina skautov čo hľadajú talenty," pokračovala. No to je veta, čo si o tom myslieť? dumala som. Nakoniec bolo jasné, že pani učiteľka je fajn, spravodlivá, oddaná škole, vzdelávaniu a deťom - ako sama napriek zjavnej odmeranosti hovorí, ale žije vo svojom svete. K nej reči o módnych skautoch, čiže vyhľadávačoch modelingových talentov, budúcich kráľovien prehliadkového móla, ešte nedorazili. Preto takisto dosť zízala na ženu a muža perfektne vystajlovaných, to mám z tých módnych časopisov, čítam totiž všetko. Ale  Petulíkovú máme všetci radi, aj Pavla a Jozefína. Nerobí rozdiely, na nikom nesedí a iba nás učí, učí, učí, aby sme nejako v tom živote obstáli - to je zas jej obľúbená veta. Keď po krátkom zaklopaní skauti vtrhli, či skôr vplávali do triedy, prišla s nimi aj celá parfuméria. Petulíková verná naučeným zvyklostiam okamžite trochu ospravedlňujúco otvorila okná. Keď videla ich spýtavý pohľad, takmer šarmantne prehodila:"Trochu otvorím, nech sa tie decká po prázdninách preberú a správne reagujú na vaše požiadavky." Vrátili jej úsmev a potom už len očami behali po triede. Tam a naspäť. Bolo mi zábavné, ako sa Pavla a Jozefína v prvej lavici narovnali. Neviem načo, v tom svojom super ligotavom oblečení boli neprehliadnuteľné.
   Muž s tvárou dieťaťa, inak, celkom pekný chalan, to asi budú zas tie hormóny, sa pristavil pri Jozefíne. Myslela som, že sa rozplynie. Teda, Jozefína. Už som chcela sledovať, čo bude, no ako som zodvihla oči, niekto mi bránil vo výhľade. Chcela som ho odohnať, ale bola to tá žena. Mala peknú súmernú tvár. To je základ prirodzenej krásy, súmernosť bez ohľadu na typ postavy, kilogramy, prosto celkový vzhľad. Áno, zas tie časopisy. Rozhodla som sa, že ju teda neodoženiem a zmierila sa s predstavou: ako sa tvári Jozefína asi neuvidím. Tá žena si však, ako som s hrôzou zistila, prezerala mňa. Tak som sa ešte viac prikrčila a pokúšala sa ignorovať zazeranie Lenky. Čo ja za to môžem? "Prepáč, mohla by si sa prosím postaviť a narovnať?", povedala dosť nahlas - a to už na nás zízala celá trieda. "A prečo?", odvetila som zarazená vlastnou odvahou. Žena sa rozosmiala:"Rada by som si ťa prehliadla," vysvetlila. "A čo sme na prehliadke?" pokračovala som a nadávala si aká som hlúpa. Žeby zas tá puberta a hormóny? Žena bola zaskočená a Petulíková ako aj celá trieda na mňa nechápavo hľadeli. O Lenke nehovoriac. Tá skautka sa ale nevzdávala. Vyzeralo to dokonca tak, že ju to začína baviť. Jozefína s tým mužom niekam zmizli. Hneď som ale zistila, že boli vonku na chodbe. Počula som ako sa rozprávajú a Jozefína sa len nervózne chichúňa. "Prepáč. Môžeme ísť na chvíľu na chodbu? Rada by som sa s tebou porozprávala. Teda, ak pani učiteľka dovolí," švitorila súmerná. Petulíková zrejme očarovaná celou tou noblesnou situáciou a pojazdnou parfumériou - okná už boli zavreté, asi aby ani troška vône neunikla len tak na čerstvý vzduch, veľkoryso dovolila. "Ale samozrejme, nech sa páči, myslím, že chodba je vhodné miesto…," odporučila.
   Tak sme vyšli von. V triede zrazu zmenenej na bandu zízajúcich spolužiakov sa mi ostať nechcelo. Okno na chodbe som otvorila ja. Jednak som potrebovala čistý vzduch, jednak som v pohode dočiahla vďaka prázdninovému vyhúknutiu na kľučku, čo sa mi nikdy predtým nepodarilo. Trochu som sa ale musela vytiahnuť, narovnať - a to bola chvíľa, keď si ma tá žena aj muž so záujmom prezerali."Dobrá, prirodzene štíhla, súmerná postava a zaujímavé oči, s vlasmi niečo urobíme, prefarbíme, nakrútime, zahustíme," začali verklíkovať a pozerali na mňa. Ale tak, akoby som tam nebola. Podobne ako Petulíková. S tými očami ma ale potešili - viete, tie mám po otcovi. Asi viete, už som o tom hovorila. "Mám pekné oči?", spýtala som sa. "Áno, pekné a zaujímavé," odvetila žena celkom rada, že sa začínam správať priateľskejšie. "Tie mám po otcovi," vyhŕkla som. Tí dvaja sa rozosmiali a detský muž hovorí:"Fajn, tak ho pozdrav, že má peknú dcéru." - "Pokúsim sa," zašomrala som si len tak pre seba. No nedalo mi. Spojenie s otcom, tak nečakané, bolo pre mňa dôležité. "A nevadí, že mám v nich, tých očiach, také zlaté bodky, keď do nich svieti slnko?" - "Aká si ty romantička," hlesla tá žena a pokúsila sa mi brnknúť po nose. Uhla som. Potom Jozefíne, ktorá sa dokonca červenala dali nejaky lístok, že máme prísť na kasting a tam si nás možno vyberú. Urobíme veľkú kariéru ako modelky a všetky tie keci. "Neprídem," oznámila som, keď podávali lístok na kvalitnom lesklom papieri mne. Bola som ale znovu dosť zaskočená, čo to hovorím. Cítila som, že sa ponáhľajú a tak tá pani akoby nepočula a hneď pokračovala:"A príď aj s rodičom, ešte nemáš osemnásť a nie si plnoletá, nech to potom za teba podpíše." - "A môžeš aj s otcom," dodal ten detský muž. Viem, že to myslel dobre, lebo sa usmieval, ale vysvetľovať mu celú tú rodinnú situáciu nemalo zmysel. "Pokúsim sa," zopakovala som. "Fajn, ja viem, muži väčšinou módu radi nemajú," súhlasil a sfúkol si z nažehlenej košele neviditeľnú smietku. Dosť ma to pobavilo, usmiala som sa. Len tak.
   Keď sme sa vrátili do triedy, bolo mi jasné: Jozefína by sa so mnou po tomto šoku celkom rada začala kamarátiť. Ale moja kamarátka je i tak Lenka. Tá na mňa pre istotu ešte viac zazerala. Dúfam, že ju to prejde. Čo ja za to môžem, ako som sa vyhúkla? Trošičku som váhala, ale nakoniec som ten lísok na kasting po ceste zo školy roztrhla a hodila do smetí. Priznávam, pred vami môžem, trochu som mala aj slzy v očiach a tiekli mi potvory po lícach, keď som to urobila. Mame nič nepoviem. Už vidím, ako by tvrdila, že som jej pre zmenu po otcovi zas skazila život ja. Mohli sme byť bohaté, slávne, vo všetkých časopisoch by rozprávala, aká som bola vždy dobrá dcéra a tú krásu som zdedila po nej. Určite by zatajila, že oči mám po otcovi. A ja by som jej určite nepovedala, že jediné, čo sa im nepozdávalo, boli vlasy - tie, čo mám zas vraj po nej. No, asi by ju to mrzelo, že ich chceli vylepšovať. O dôvod viac prečo radšej byť ticho. A potom to prišlo. Ale ten kasting by mohol pomôcť Lenke! Vždy totiž túžila byť modelkou. Už sme aj mali taký plán, ja budem návrhárka a ona moja modelka. Obe sme boli spokojné a nadšené. Tak som zas bežala k tomu smetnému košu, ešte dobre, že som to neroztrhala úplne na malé kúsky, len pretrhla. Papierik som vybrala a rozhodla sa, že doma ho zlepím. Kasting bol o dva mesiace, dosť času, aby Lenka schudla a ja jej pomôžem, som predsa kamarátka. Pomyslela som si, že za tie dva mesiace asi tí dvaja skauti obehnú všetky školy v meste, aby im žiadna vyhúknutá ako ja neušla. Ale nie, som k nim zlá. Ide o to, že niekto chce byť modelka, niekto nie. A ja snívam o tom, že budem návrhárka, ja viem, už to viete.
   A tak som tentoraz lístok starostlivo uložila do peňaženky a cestou domov vymyslela stratégiu. Poviem Lenke, že budeme obidve chodiť cvičiť, úplne stačí behať zadarmo na školský dvor. Je tam bežecká dráha a nezamkýnajú ho. Alebo niekde inde, ak by sa Lenka bála, že nás tam niekto stretne. Alebo do školy vedľa, kam nechodíme a tiež majú dráhu. Načo posilka, keď sa peniaze dajú minúť inak ? - V mojom prípade jasné, že na knihy. Keď bude namietať, že ja chudnúť nemusím, tak jej môžem povedať, potrebujem spevnieť, lebo som rýchlo vyhúkla - nakoniec si tuším to slovo obľúbim - a som taká skade noha skade ruka, to Lenku poteší. Totiž, že aj ja mám akože problém. Ale veď aj mám, nechápem, že ma vybrali. Necítim sa vo svojej koži taká - áno, vyhúknutá. A potom keď bude Lenka štíhla, môžeme ísť na kasting spolu. Nahovorím jej, že si ju možno všimnú a vyberú takisto, lebo ani ju nespoznajú ako bude dobre vyzerať. Kvôli Lenke vezmem aj mamu, keď nemáme osemnásť. No, tá bude nadšená, vo veľkom vyblýskanom svete, to má fakt rada. Ja veľmi nie, asi som po otcovi. To jej však povedať nemôžem. Nechcem. Načo? Len čo s tým Lenkinim akné? Už som aj uvažovala, že sa skamarátim s Jozefínou, aby mi požičala pre Lenku kvalitný majkap a ak reklama neklame, tak by sa pod ním mali vyrážky úplne stratiť. Mame brať nebudem, to by si všimla a začala vyšetrovať. A to fakt nemusím, dokonca ani kvôli Lenke. Každopádne, niečo vymyslím, mám na to dva mesiace. Najprv sa musí Lenka rozlúčiť s tou vankúšikovou oblohou.

(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Ako si vychovať brata, kolektív autorov)