Vejár
Zvinutá ako had, z ktorého mám strach,
detské strachy zostávajú.
Rozvíjam sa ako had.
Vždy ma dráždil a bála som sa o tom hovoriť.
Keď si predstavujem ako sipí cez púšť
vyprahnutú pichľavým slnkom a vyzlieka sa sám zo seba,
premkne ma úzkosť.
Vlní sa v krivkách odvahy a zbabelosti.
Vtedy pripomínam zrnká piesku,
čo odolávajú horúčave len preto, že sa boja hada.
Netrpezlivo si posielajú správy o jeho pohybe.
Asi ani nepríde, šepkajú akosi zo zvyku.
No v predstavách čírych ako sklo
rozhorúčené žeravou guľou na oblohe je príliš na dosah.
Niekedy až na dotyk.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
