Povzbudivá istota v neistote, Ján Ťapák, Stano Trepáč
Text pre vernisáž Povzbudivá istota v neistote, Galéria spoločnosti Phoenix
Povzbudivá istota v neistote
Jedinou istotou žitia ostáva - neistota. Vieme, čo bude - o minútu? Len to predpokladáme. Ale neistota je plná nádeje - napokon, všetko môže byť ešte lepšie, ako si predstavujeme. Je to minimálne jedna z možností.
Snaha o pochopenie reality je každému prirodzená, no mnohé ostáva otázkou bez odpovede. Alebo niečím, čo má až priveľa možných odpovedí.
Čo spája tvorbu sochára, maliara a grafika Jána Ťapáka a maliara Stana Trepača? Presne tak, hľadanie odpovedí. Spojenie reálneho, čo vidíme, a toho, čo ostáva - za obrazom. Sveta, čo je skutočný v našich očiach a toho, čo cítime za oponou.
Prepojenie minulosti so súčasnosťou v prítomnom okamihu. A práve náznaky, posolstvá, na prvý pohľad skryté a postupne odhaľované sú zrejme pravým liekom na snahu pochopiť minulosť, súčasnosť a snáď i budúcnosť, naraz.
Náznaky v tvorbe Jána Ťapáka aj Stana Trepača odhalíte určite. Po svojom. A o to ide, nájsť to, čo je blízke pre pochopenie vám. S nádejou oboch autorov, že sa to mystike plastiky či obrazu podarilo sprostredkovať tak, aby možno vyvolali nové otázky a zároveň v snahe o rovnováhu pomohli riešiť tie, o ktorých možno práve uvažujete.
Preferovaným materiálom na zhmotnenie myšlienok Jána Ťapáka je drevo a kov. Navzájom sa dopĺňajú, harmonizujú. Kov má povesť chladného - kovu, drevo láka prísľubom tepla kozuba. A predsa, drevo zhorí do tla, aby vydalo energiu, no ohňu napokon podľahne aj kov - keď sa rozžeraví, je horúci, podobne ako drevo. A opäť sme pri rovnováhe - to, čo vyzerá na prvý pohľad rozdielne zároveň aj spája.
'Rovnovážne' čítať sa dá u Jána Ťapáka aj na prvý pohľad - stačí spomenúť plastiku Balans - rovnováha - so zdanlivo malých človekom na obrovskom býkovi - spája ich práve rovnováha - zviera pomáha človeku, uľahčením práce, a človek zvieraťu - starostlivosťou.
Na prepojenie minulosti, prítomného okamihu a budúcnosti upozorňuje - aspoň v mojich očiach, plastika Plavba. Na pohľad drobný človek na lodi s veľkým kýlom naznačujúcim cestu vpred.
A čo si o tom myslí autor Ján Ťapák?:"Presne tak, cestu vpred s uvedomením si minulosti. Ale, so samurajským roninovským duchom. Ronin, inak ten, ktorého voľne unáša vlna. Muž na lodi však nesie posolstvo s otázkami. Prináša tým, kam sa doplaví, ovocie alebo jed? A takto sa snažím rozpovedať príbeh v každej soche. S každou mám 'podpísanú zmluvu', 'dohodu' - o dobrodružstve, pátraní, príbehu a o tej najúprimnejšej snahe posunúť ďalej myšlienku o dobre." Jasný odkaz na minulosť a súčasnosť zároveň? Čo takto ďalšie dielo, Samuraj, s nadhľadom možno povedať bojovník minulosti, no - nazvime to - boj so svetom a zároveň so sebou samým, predsa stále trvá.
Ak sa domnievate, že u maliara Stana Trepača je to podobne, vôbec sa nemýlite. Skryté a zároveň odhalené v harmónii všetkých realít. Pomôžme si dielami. Ľudia a srdce - to, čo bije v hrudi pozemšťanov na plátne, ale aj to, čo objavíte, ak sa pozorne zadívate. Veľké srdce uprostred ohraničené zelenou žiarou, vidíte ho? Spojenie skutočnosti minulej, súčasnej a snáď i budúcej pod názvom Z iných svetov. Akých? Dávno minulých, snáď len zdanlivo zabudnutých, tých, čo prídu, alebo prítomných v každom z nás práve v tomto okamihu súčasnosti? Veď aj naše vlastné 'vnútorné' svety sú pre nás častokrát blízke - aj záhadné, zároveň. Nechýba ani rovnováha farieb. Chladné dopĺňajú žiarivo ohnivé.
Častým motívom výtvarníka Stana Trepača je anjel - v umení spája doby minulé so súčasnými a zrejme nevymizne ani v budúcnosti - možno v duchu autorovho obrazu V novom svete. Anjel je stále tu, podobne ako večné symboly: Kríž, Kalich - takisto názvy autorovich obrazov. Prečo symboly pretrvali? Existuje vôbec jednoznačná odpoveď? Zrejme nie, tú svoju nám však výtvarník Stano Trepač prezradil rád:"Symbol má tú výhodu, aspoň pre mňa, že za sebou skrýva mnoho výjavov. Je sám, no napriek tomu je tak silný a obsažný, že sa dá z neho čerpať a variovať ho snáď donekonečna. To, že vznikol, má však vždy na svedomí určitá doba, alebo - povedzme, istá skupina ľudí, ktorá dokáže pod tento symbol zhrnúť celé svoje snaženie. A ak to snaženie prinášalo po stáročia aspoň čosi pozitívne, niet dôvod čudovať sa, že pretrvalo."
Možno ani materiál, ktorým umelec zhmotňuje vízie nie je náhodná voľba. Používaná technika, olej na plátne. Opäť prepojenie, harmónia, energia. Stačí iskra, aby plátno nasiaknuté olejom vzbĺklo, odovzalo teplo ako aj energiu poznania, možno v duchu ďalšieho autorovho diela s názvom: Ohnivá predtucha. A časy minulé? Plátno nasiaknuté olejom, posvätným či bežným ako fakľa osvetľovalo cestu - do známa aj neznáma. Možno sa i pre vás spoločníkom pri hľadaní odpovedí známa-neznáma stanú práve diela autorov Jána Ťapáka a Stana Trepača.
Text c Maja Kadlečíková
Ján Ťapák:
Stano Trepáč:
streda 13. apríla 2016
Detský recept s nápadom: Jesenný čokoládový úsmev
Jesenný čokoládový úsmev
Potrebuješ: hrušky, hrozno, 2 polievkové lyžice cukru, šťavu z polovice citróna, mliečnu čokoládu, 2 polievkové lyžice masla
Ako sa to podarí: Hrozno umy, bobuľky odtrhni zo strapca. Hrušky ošúp, vyrež alebo vyber lyžicou dužinu s jadierkami, prekroj na štvrtinky. Polovicu hrušiek daj do hrnca, zalej vodou, aby boli prikryté, pridaj cukor, citrónovú šťavu - pre chuť, aj aby ostali biele, nechaj zovrieť, var 5 minút, kým sú mäkké. Vyber na sitko, nechaj odkvapkať, daj na tanier spolu s čerstvými hruškami a hroznom. Do malého hrnca daj nalámanú čokoládu, maslo, zapni sporák na minimum a stále miešaj, kým sa čokoláda neroztopí a polej ňou ovocie.
Tipy:
1. Keď nemáš hrušky a hrozno, polej čokoládou jablká alebo iné ovocie, čo máš poruke.
2. Ak povaríš všetky hrušky a jablká, do vody pridáš okrem cukru a citrónovej šťavy aj škoricu a pár kúskov voňavého klinčeka, ak máš rád, urobíš ovocný kompót. Môžeš poprosiť mamičku, nech ho zavarí, budete mať aj v zime.
3. Vodu, v ktorej si varil ovocie, nevylej, ale vychladnutú vypi - je to malinovka plná vitamínov.
4. Ak sa ti nechce roztápať čokoláda, posyp ovocie kakaom, kokosom alebo tým, čo máš rád.
5. Jablká a hrušky môžeš, ale nemusíš ošúpať, pod šupkou je najviac vitamínov.
Text a foto: Maja Kadlečíková
(Recept bol zverejnený v detskom časopise Fifik)
Potrebuješ: hrušky, hrozno, 2 polievkové lyžice cukru, šťavu z polovice citróna, mliečnu čokoládu, 2 polievkové lyžice masla
Ako sa to podarí: Hrozno umy, bobuľky odtrhni zo strapca. Hrušky ošúp, vyrež alebo vyber lyžicou dužinu s jadierkami, prekroj na štvrtinky. Polovicu hrušiek daj do hrnca, zalej vodou, aby boli prikryté, pridaj cukor, citrónovú šťavu - pre chuť, aj aby ostali biele, nechaj zovrieť, var 5 minút, kým sú mäkké. Vyber na sitko, nechaj odkvapkať, daj na tanier spolu s čerstvými hruškami a hroznom. Do malého hrnca daj nalámanú čokoládu, maslo, zapni sporák na minimum a stále miešaj, kým sa čokoláda neroztopí a polej ňou ovocie.
Tipy:
1. Keď nemáš hrušky a hrozno, polej čokoládou jablká alebo iné ovocie, čo máš poruke.
2. Ak povaríš všetky hrušky a jablká, do vody pridáš okrem cukru a citrónovej šťavy aj škoricu a pár kúskov voňavého klinčeka, ak máš rád, urobíš ovocný kompót. Môžeš poprosiť mamičku, nech ho zavarí, budete mať aj v zime.
3. Vodu, v ktorej si varil ovocie, nevylej, ale vychladnutú vypi - je to malinovka plná vitamínov.
4. Ak sa ti nechce roztápať čokoláda, posyp ovocie kakaom, kokosom alebo tým, čo máš rád.
5. Jablká a hrušky môžeš, ale nemusíš ošúpať, pod šupkou je najviac vitamínov.
Text a foto: Maja Kadlečíková
(Recept bol zverejnený v detskom časopise Fifik)
Detský recept s nápadom: Banánová nutela
Banánová nutela
Potrebuješ: 1 banán, 1 polievkovú lyžicu medu alebo cukru, 1 čajovú lyžičku kakaa, 1 polievkovú lyžicu pomletých orechov
Ako sa to podarí: Roztlač banán vidličkou, premiešaj s medom alebo cukrom, mletými orechami, kakaom a vymiešaj na hladký krém. Natri na chlieb, pečivo, daj na puding, palacinky alebo zjedz iba tak.
Tipy:
1. Orechy môžeš použiť vlašské, lieskové, alebo aké máš rád. Pár nechaj na ozdobu. Sú zdravé, kakao, banán a med takisto.
2. Ak nutelu nezješ naraz, daj ju do chladničky. Vydrží minimálne týžden, môžeš spraviť do zásoby.
Text a foto: Maja Kadlečíková
(Recept bol zverejnený v detskom časopise Fifik)
Potrebuješ: 1 banán, 1 polievkovú lyžicu medu alebo cukru, 1 čajovú lyžičku kakaa, 1 polievkovú lyžicu pomletých orechov
Ako sa to podarí: Roztlač banán vidličkou, premiešaj s medom alebo cukrom, mletými orechami, kakaom a vymiešaj na hladký krém. Natri na chlieb, pečivo, daj na puding, palacinky alebo zjedz iba tak.
Tipy:
1. Orechy môžeš použiť vlašské, lieskové, alebo aké máš rád. Pár nechaj na ozdobu. Sú zdravé, kakao, banán a med takisto.
2. Ak nutelu nezješ naraz, daj ju do chladničky. Vydrží minimálne týžden, môžeš spraviť do zásoby.
Text a foto: Maja Kadlečíková
(Recept bol zverejnený v detskom časopise Fifik)
Poézia: asi to tak má byť
asi to tak má byť
niekto nemal nič, a niekto stratil veľa,
do prázdna sa škerí opustená diera,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto klame stále a ľudia mu veria,
iný vraví čistú pravdu a všetci naň prstom mieria,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto má rád peniaze, iný zasa krásu,
niekto dá sám sebe 'persona non grata' do skrčeného pasu,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto hojí rany iných, druhý po nich šliape,
niekto predal cudzie perie, iný svoje driape,
niekto nosí kožu na trh, druhý sa z nej zvlieka,
niekto robí to, čo nevie a predsa mu tlieskaš
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
niekto nemal nič, a niekto stratil veľa,
do prázdna sa škerí opustená diera,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto klame stále a ľudia mu veria,
iný vraví čistú pravdu a všetci naň prstom mieria,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto má rád peniaze, iný zasa krásu,
niekto dá sám sebe 'persona non grata' do skrčeného pasu,
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
niekto hojí rany iných, druhý po nich šliape,
niekto predal cudzie perie, iný svoje driape,
niekto nosí kožu na trh, druhý sa z nej zvlieka,
niekto robí to, čo nevie a predsa mu tlieskaš
ako to pochopiť? - asi to tak má byť.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: cena za úsmev
cena za úsmev
bojíme sa rozhovorov, preto spíme sami,
nebolia nás cudzie žiale, klameme sa snami.
a tie sa nám vysmievajú s múdrou maskou bláznov,
civia na nás spoza rohu a tvária sa prázdno.
strácajú sa s ranným šerom, ospalé a clivé,
tešia sa, že v noci zhrabnú naše duše hnilé.
malé strachy nočných búrok praskajú nám v kostiach,
cez deň vlezú do ulity, v noci sa nám pomstia.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
bojíme sa rozhovorov, preto spíme sami,
nebolia nás cudzie žiale, klameme sa snami.
a tie sa nám vysmievajú s múdrou maskou bláznov,
civia na nás spoza rohu a tvária sa prázdno.
strácajú sa s ranným šerom, ospalé a clivé,
tešia sa, že v noci zhrabnú naše duše hnilé.
malé strachy nočných búrok praskajú nám v kostiach,
cez deň vlezú do ulity, v noci sa nám pomstia.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: na rebríku
na rebríku
mlčky sedím na rebríku, pokúšam sa o nadhľad,
vidím ľudí kričať v tichu, niečo mi chcú povedať.
ja si sedím na rebríku a oni sa klbčia v tichu,
nechcú vyliezť na rebrík, a ja nechcem ten ich krik.
ja tam dolu nezleziem, odmietam žiť s hluchými.
Oni hore nevylezú, neznášajú rebríky.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
mlčky sedím na rebríku, pokúšam sa o nadhľad,
vidím ľudí kričať v tichu, niečo mi chcú povedať.
ja si sedím na rebríku a oni sa klbčia v tichu,
nechcú vyliezť na rebrík, a ja nechcem ten ich krik.
ja tam dolu nezleziem, odmietam žiť s hluchými.
Oni hore nevylezú, neznášajú rebríky.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: nebojím sa
nebojím sa
nebojím sa strachu, je pravidelný hosť,
vždy keď má na mňa chuť, dá to na známosť.
nebojím sa samoty, tej, ktorá ma lieči,
utekám pred ruchom hlučne prázdnych rečí.
odpúšťam dopredu, tebe, sebe, iným,
každý z nás má v srdci svoje vlastné kliny.
neublíži slovo, ak nie je riadená strela,
bodá iba neláska a priamo do cieľa.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
nebojím sa strachu, je pravidelný hosť,
vždy keď má na mňa chuť, dá to na známosť.
nebojím sa samoty, tej, ktorá ma lieči,
utekám pred ruchom hlučne prázdnych rečí.
odpúšťam dopredu, tebe, sebe, iným,
každý z nás má v srdci svoje vlastné kliny.
neublíži slovo, ak nie je riadená strela,
bodá iba neláska a priamo do cieľa.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: riekanky
riekanky
aka fuka funda luka život nám dáva zauchá,
eniky beniky kliky bé, my mu dáme naraz dve.
mala som milenca, stratila som lásku,
mama mala Emu, dnes má v srdci vrásku.
u nás taká obyčaj, správnu pieseň požičaj.
nauč sa ju naspamäť a bude ti patriť svet!
vrabce z tŕnia ju už vedia a tak teraz v suchu sedia.
zabudli na voľnosť polí, v zlatej klietke nič nebolí.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
aka fuka funda luka život nám dáva zauchá,
eniky beniky kliky bé, my mu dáme naraz dve.
mala som milenca, stratila som lásku,
mama mala Emu, dnes má v srdci vrásku.
u nás taká obyčaj, správnu pieseň požičaj.
nauč sa ju naspamäť a bude ti patriť svet!
vrabce z tŕnia ju už vedia a tak teraz v suchu sedia.
zabudli na voľnosť polí, v zlatej klietke nič nebolí.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: dospievanie
dospievanie
nikto nevie, čo sa deje,
z dieťaťa sa človek derie,
koža je mu zrazu malá
a tak kúsky rôzne stvára.
vyťahuje ruky, nohy,
otŕča päsť pred oči,
niekedy mu preskočí.
potom pije slzy vlastné,
nie vždy má chuť písať básne.
mocuje sa so snami,
kým ho nejaký nezmámi.
má ho v uchu, vlasoch, oku,
neprizná ho po pol roku,
po trištvrte, po celom,
no v duši je rytierom.
veterné sú mlyny žitia,
každého raz do rúk chytia,
s náplasťou dospelosti na tvári
sa nám snom ujsť podarí.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
nikto nevie, čo sa deje,
z dieťaťa sa človek derie,
koža je mu zrazu malá
a tak kúsky rôzne stvára.
vyťahuje ruky, nohy,
otŕča päsť pred oči,
niekedy mu preskočí.
potom pije slzy vlastné,
nie vždy má chuť písať básne.
mocuje sa so snami,
kým ho nejaký nezmámi.
má ho v uchu, vlasoch, oku,
neprizná ho po pol roku,
po trištvrte, po celom,
no v duši je rytierom.
veterné sú mlyny žitia,
každého raz do rúk chytia,
s náplasťou dospelosti na tvári
sa nám snom ujsť podarí.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: ľudia, ktorí sú
ľudia, ktorí sú
prečo nestretnem ľudí, ktorí sú,
čo ma do komnaty pravdy odnesú,
prečo mlčia tí, čo lásku unesú a hovoria len takí,
ktorí malosť na piedestál prázdnym slovom vynesú.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
Stretávam vo vzduchu všelijaké tváre,
privreté oči, tí majú na mále,
zhrbené chrbáty tlačia telo k tráve,
dlane v pästiach hrozia, že sú vždycky v práve.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
Hlavy víria ničotu a utaja myšlienky,
leziem do nich cez oči, brodím sa cez spomienky.
plávam v očiach bez kolesa a bojím sa, bojím prestať,
lovím dušu cez prsty a topím sa v tichosti.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
prečo nestretnem ľudí, ktorí sú,
čo ma do komnaty pravdy odnesú,
prečo mlčia tí, čo lásku unesú a hovoria len takí,
ktorí malosť na piedestál prázdnym slovom vynesú.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
Stretávam vo vzduchu všelijaké tváre,
privreté oči, tí majú na mále,
zhrbené chrbáty tlačia telo k tráve,
dlane v pästiach hrozia, že sú vždycky v práve.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
Hlavy víria ničotu a utaja myšlienky,
leziem do nich cez oči, brodím sa cez spomienky.
plávam v očiach bez kolesa a bojím sa, bojím prestať,
lovím dušu cez prsty a topím sa v tichosti.
tak kde tí správni ľudia sú, viem že sú, viem že sú,
prečo práve oni mlčia, iba ticho prinesú.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
utorok 12. apríla 2016
Poézia: Vrátil si sa nepozvaný
Vrátil si sa nepozvaný
Vrátil si sa nepozvaný
vrazil nôž do čerstvej rany
je po samú čepeľ v krvi
na dne studne sú okovy
Plameň hasne, ledva horí
pripomína vlny v mori
na vrchole šumí pena
pod povrchom spí ozvena
Ozvena s príchuťou soli
taká, ktorá stále bolí
voda spieva chorál dávny
sme stratení, návrat márny
(Text c Maja Kadlečíková, knižka Z radosti)
Vrátil si sa nepozvaný
vrazil nôž do čerstvej rany
je po samú čepeľ v krvi
na dne studne sú okovy
Plameň hasne, ledva horí
pripomína vlny v mori
na vrchole šumí pena
pod povrchom spí ozvena
Ozvena s príchuťou soli
taká, ktorá stále bolí
voda spieva chorál dávny
sme stratení, návrat márny
(Text c Maja Kadlečíková, knižka Z radosti)
Recept: Sladký cestovinový šalát s mandarínkou, kokosom a medom
Sladký cestovinový šalát s mandarínkou, kokosom a medom
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 25 minút
Náročnosť: +
100 g rezancov
300 g penne
100 g makarónov
5 ks mandarínka
5 PL strúhaný kokos
5 PL med
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve vody podľa návodu na obale, zlejeme, prepláchneme vlažnou vodou a necháme odkvapkať. Mandarínky ošúpeme z vrchnej aj tenkej šupky, použijeme len nakrájanú šťavnatú dužinu. Ovocie zľahka premiešame s cestovinami, pridáme med, pred podávaním posypame strúhaným kokosom.
Tip: Môžeme použiť ľubovoľné tri druhy cestovín, med nahradiť cukrom, kokos trebárs mletými orechami a podobne.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 25 minút
Náročnosť: +
100 g rezancov
300 g penne
100 g makarónov
5 ks mandarínka
5 PL strúhaný kokos
5 PL med
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve vody podľa návodu na obale, zlejeme, prepláchneme vlažnou vodou a necháme odkvapkať. Mandarínky ošúpeme z vrchnej aj tenkej šupky, použijeme len nakrájanú šťavnatú dužinu. Ovocie zľahka premiešame s cestovinami, pridáme med, pred podávaním posypame strúhaným kokosom.
Tip: Môžeme použiť ľubovoľné tri druhy cestovín, med nahradiť cukrom, kokos trebárs mletými orechami a podobne.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Recept: Kakaové trubičky s orechami
Kakaové trubičky s orechami
Príprava: 5 minút
Tepelná úprava: 25 minút
Náročnosť: +
500 g cestovín penne
5 PL kakaa
5 PL masla alebo margarínu
5 PL vlašských orechov
5 PL práškového cukru + trochu na ozdobu
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve vody podľa návodu na obale, zlejeme, prepláchneme vlažnou vodou a necháme odkvapkať. Vlašské orechy podľa potreby nahrubo nasekáme. Maslo rozpustíme, primiešame kakao a polovicu cukru. Premiešame s cestovinami, posypeme orechami, zvyšným cukrom a podávame. Misu či misku ozdobíme tak, že vnútorný okraj potrieme vodou a posypeme práškovým cukrom.
Tip: Namiesto penne môžeme použiť akékoľvek menšie cestoviny, vlašské orechy sa dajú nahradiť lieskovými či inými nesolenými podľa vlastného výberu, nech posilnia účinnými zložkami, čo skrývajú. Vyskúšajte celozrnné cestoviny, cukor nahraďte medom.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Príprava: 5 minút
Tepelná úprava: 25 minút
Náročnosť: +
500 g cestovín penne
5 PL kakaa
5 PL masla alebo margarínu
5 PL vlašských orechov
5 PL práškového cukru + trochu na ozdobu
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve vody podľa návodu na obale, zlejeme, prepláchneme vlažnou vodou a necháme odkvapkať. Vlašské orechy podľa potreby nahrubo nasekáme. Maslo rozpustíme, primiešame kakao a polovicu cukru. Premiešame s cestovinami, posypeme orechami, zvyšným cukrom a podávame. Misu či misku ozdobíme tak, že vnútorný okraj potrieme vodou a posypeme práškovým cukrom.
Tip: Namiesto penne môžeme použiť akékoľvek menšie cestoviny, vlašské orechy sa dajú nahradiť lieskovými či inými nesolenými podľa vlastného výberu, nech posilnia účinnými zložkami, čo skrývajú. Vyskúšajte celozrnné cestoviny, cukor nahraďte medom.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Recept: Kalerábovo-mrkvový šalát s cesnakom
Kalerábovo-mrkvový šalát s cesnakom
Príprava: 15 minút
Náročnosť: +
5 ks kaleráb
3 ks mrkva
2 strúčiky cesnak
5 PL olej
2 PL ocot
soľ
mleté čierne korenie
Kaleráb, mrkvu a cesnak očistíme, najemno nastrúhame, osolíme, aby zelenina pustila šťavu. Pridáme olej, ocot, mleté čierne korenie podľa chuti, premiešame a podávame. S chlebom, alebo ako prílohu či šalát k varenému jedlu.
Tip: Pre posilnenie sviežosti a šťavnatosti nahraďte ocot čerstvou šťavou z polovice citrónu. Citrón je zdravý, ochráni pred infekciou, posilní obranyschopnosť organizmu. Napriek kyslosti je citrón zásadotvorný a zázračne zharmonizuje organizmus a podporí metabolizmus. Môžete, ale nemusíte nechať odstáť pred servírovaním v chladničke.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Príprava: 15 minút
Náročnosť: +
5 ks kaleráb
3 ks mrkva
2 strúčiky cesnak
5 PL olej
2 PL ocot
soľ
mleté čierne korenie
Kaleráb, mrkvu a cesnak očistíme, najemno nastrúhame, osolíme, aby zelenina pustila šťavu. Pridáme olej, ocot, mleté čierne korenie podľa chuti, premiešame a podávame. S chlebom, alebo ako prílohu či šalát k varenému jedlu.
Tip: Pre posilnenie sviežosti a šťavnatosti nahraďte ocot čerstvou šťavou z polovice citrónu. Citrón je zdravý, ochráni pred infekciou, posilní obranyschopnosť organizmu. Napriek kyslosti je citrón zásadotvorný a zázračne zharmonizuje organizmus a podporí metabolizmus. Môžete, ale nemusíte nechať odstáť pred servírovaním v chladničke.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Šaláty, kolektív autorov
Recept: Zapekané cestoviny s mrkvou, kápiou, kukuricou a syrovou omáčkou
Zapekané cestoviny s mrkvou, kápiou, kukuricou a syrovou omáčkou
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 30 minút
Náročnosť:++
500 g špagiet alebo iných cestovín
4 ks mrkva
1 malý pohár zaváranej kápie
1 vrecúško mrazenej kukurice á 250 g
500 ml kyslej smotany
100 g nastrúhaného tvrdého syra
soľ
olej
papier na pečenie
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve osolenej vody podľa návodu na obale, scedíme, prepláchneme vlažnou vodou, necháme odkvapkať. Kápiu zlejeme, necháme odkvapkať, podľa potreby nakrájame. Mrkvu ošúpeme, najemno nastrúhame. Premiešame s mrazenou kukuricou, vopred ju nerozmrazujeme. Zapekaciu misu alebo hlbší plech vystelieme papierom na pečenie. Do misy dáme cestoviny, pripravenú zeleninu, premiešame s olejom, trochu posolíme. Dáme do zapekacej misy, povrch potrieme kyslou smotanou, posypeme nastrúhaným syrom. Pri pečení sa spoja a vytvoria syrovú omáčku. Vložíme do rúry predhriatej na 200 stupňov, zapekáme, kým sa syr neroztopí.
Tip: Ak ste na obed uvarili priveľa špagiet, zvyšné môžete zapiecť s ľubovoľnou oblohou a omáčkou na večeru v rúre.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 30 minút
Náročnosť:++
500 g špagiet alebo iných cestovín
4 ks mrkva
1 malý pohár zaváranej kápie
1 vrecúško mrazenej kukurice á 250 g
500 ml kyslej smotany
100 g nastrúhaného tvrdého syra
soľ
olej
papier na pečenie
Cestoviny uvaríme v dostatočnom množstve osolenej vody podľa návodu na obale, scedíme, prepláchneme vlažnou vodou, necháme odkvapkať. Kápiu zlejeme, necháme odkvapkať, podľa potreby nakrájame. Mrkvu ošúpeme, najemno nastrúhame. Premiešame s mrazenou kukuricou, vopred ju nerozmrazujeme. Zapekaciu misu alebo hlbší plech vystelieme papierom na pečenie. Do misy dáme cestoviny, pripravenú zeleninu, premiešame s olejom, trochu posolíme. Dáme do zapekacej misy, povrch potrieme kyslou smotanou, posypeme nastrúhaným syrom. Pri pečení sa spoja a vytvoria syrovú omáčku. Vložíme do rúry predhriatej na 200 stupňov, zapekáme, kým sa syr neroztopí.
Tip: Ak ste na obed uvarili priveľa špagiet, zvyšné môžete zapiecť s ľubovoľnou oblohou a omáčkou na večeru v rúre.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Recept: Rezance s makom
Rezance s makom
Príprava: 30 minút
Tepelná úprava: 15 minút
Náročnosť:++
500 g rezancov
200 g maku
150 g práškového cukru
125 g rozpusteného masla
Mak pomelieme, premiešame s cukrom. Rezance domäkka uvaríme vo vriacej vode podľa návodu na obale, zlejeme, krátko prepláchneme vlažnou vodou, necháme odkvapkať, v hrnci premiešame s makom. Pred podávaním polejeme rozpusteným maslom.
Tip: Namiesto mletého maku môžeme rezance premiešať s mletými orechami s cukrom.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Príprava: 30 minút
Tepelná úprava: 15 minút
Náročnosť:++
500 g rezancov
200 g maku
150 g práškového cukru
125 g rozpusteného masla
Mak pomelieme, premiešame s cukrom. Rezance domäkka uvaríme vo vriacej vode podľa návodu na obale, zlejeme, krátko prepláchneme vlažnou vodou, necháme odkvapkať, v hrnci premiešame s makom. Pred podávaním polejeme rozpusteným maslom.
Tip: Namiesto mletého maku môžeme rezance premiešať s mletými orechami s cukrom.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Recept: Široké rezance s paprikovou smotankou a opraženou cibuľkou
Široké rezance s paprikovou smotankou a opraženou cibuľkou
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 15 minút
Náročnosť:+
500 g široké rezance
500 ml kyslá smotana
2 KL mletá červená paprika
1 veľká cibuľa
olej
soľ
Rezance uvarte v dostatočnom množstve osolenej vody podľa návodu na obale. V panvičke zohrejte olej, pridajte ošúpanú nakrájanú cibuľu a opražte dozlatista. Smotanu premiešajte s mletou červenou paprikou. Zmiešajte s uvarenými, vlažnou vodou prepláchnutými rezancami. Tesne pred podávaním posypte opraženou cibuľkou.
Tip: Namiesto rezancov využite akékoľvek iné cestoviny. Smotanová omáčka je vhodná aj ako studený dip. Takisto ju využijete pri príprave rýchleho cestovinového šalátu.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
Príprava: 15 minút
Tepelná úprava: 15 minút
Náročnosť:+
500 g široké rezance
500 ml kyslá smotana
2 KL mletá červená paprika
1 veľká cibuľa
olej
soľ
Rezance uvarte v dostatočnom množstve osolenej vody podľa návodu na obale. V panvičke zohrejte olej, pridajte ošúpanú nakrájanú cibuľu a opražte dozlatista. Smotanu premiešajte s mletou červenou paprikou. Zmiešajte s uvarenými, vlažnou vodou prepláchnutými rezancami. Tesne pred podávaním posypte opraženou cibuľkou.
Tip: Namiesto rezancov využite akékoľvek iné cestoviny. Smotanová omáčka je vhodná aj ako studený dip. Takisto ju využijete pri príprave rýchleho cestovinového šalátu.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, Víkendová kuchárka, kolektív autorov
nedeľa 10. apríla 2016
Poézia: všetko má svoj čas
všetko má svoj čas
pomaly, len pomaly, nič ťa predsa nepáli
až tak aby si pridal do kroku.
pomaly, len pomaly, veď momenty žitia majú sled,
a tak nebuď zbytočne, tak zbytočne neposed.
pomaly, len pomaly, aby skutky zostali
tým čím mali byť.
pomaly, len pomaly, daj dosť času myšlienkam,
nech môžu svet oživiť.
pomaly, len pomaly, nepredbiehaj čas,
nedobre to vypáli.
pomaly, len pomaly, nedovoľ,
aby ti nervózni radcovia pod nohami dieru kopali.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
pomaly, len pomaly, nič ťa predsa nepáli
až tak aby si pridal do kroku.
pomaly, len pomaly, veď momenty žitia majú sled,
a tak nebuď zbytočne, tak zbytočne neposed.
pomaly, len pomaly, aby skutky zostali
tým čím mali byť.
pomaly, len pomaly, daj dosť času myšlienkam,
nech môžu svet oživiť.
pomaly, len pomaly, nepredbiehaj čas,
nedobre to vypáli.
pomaly, len pomaly, nedovoľ,
aby ti nervózni radcovia pod nohami dieru kopali.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: Vejár
Vejár
Zvinutá ako had, z ktorého mám strach,
detské strachy zostávajú.
Rozvíjam sa ako had.
Vždy ma dráždil a bála som sa o tom hovoriť.
Keď si predstavujem ako sipí cez púšť
vyprahnutú pichľavým slnkom a vyzlieka sa sám zo seba,
premkne ma úzkosť.
Vlní sa v krivkách odvahy a zbabelosti.
Vtedy pripomínam zrnká piesku,
čo odolávajú horúčave len preto, že sa boja hada.
Netrpezlivo si posielajú správy o jeho pohybe.
Asi ani nepríde, šepkajú akosi zo zvyku.
No v predstavách čírych ako sklo
rozhorúčené žeravou guľou na oblohe je príliš na dosah.
Niekedy až na dotyk.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Zvinutá ako had, z ktorého mám strach,
detské strachy zostávajú.
Rozvíjam sa ako had.
Vždy ma dráždil a bála som sa o tom hovoriť.
Keď si predstavujem ako sipí cez púšť
vyprahnutú pichľavým slnkom a vyzlieka sa sám zo seba,
premkne ma úzkosť.
Vlní sa v krivkách odvahy a zbabelosti.
Vtedy pripomínam zrnká piesku,
čo odolávajú horúčave len preto, že sa boja hada.
Netrpezlivo si posielajú správy o jeho pohybe.
Asi ani nepríde, šepkajú akosi zo zvyku.
No v predstavách čírych ako sklo
rozhorúčené žeravou guľou na oblohe je príliš na dosah.
Niekedy až na dotyk.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Poézia: Sama
Sama
Byť tak sama so sebou a
hrať sa,
byť tak sama so sebou a
smiať sa.
Byť tak sama so sebou a vysmievať sa,
aj zo seba.
Byť tak sama so sebou, keď o tom nikto nevie,
bývam sama so sebou, keď o tom nevieš,
bývam aj sama.
Biť na poplach celkom potichu, keď to nikto nepočuje,
často bijem na poplach a ty to nepočuješ.
A občas bijem na nesprávne dvere.
Bijem sa sama so sebou a niekedy aj za seba,
bijem sa pred zrkadlom, keď ma dobehne úprimnosť.
Bijem tých, ktorých milujem asi len preto,
aby vedeli, že tu som, zostanem, chcem pri nich byť.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Byť tak sama so sebou a
hrať sa,
byť tak sama so sebou a
smiať sa.
Byť tak sama so sebou a vysmievať sa,
aj zo seba.
Byť tak sama so sebou, keď o tom nikto nevie,
bývam sama so sebou, keď o tom nevieš,
bývam aj sama.
Biť na poplach celkom potichu, keď to nikto nepočuje,
často bijem na poplach a ty to nepočuješ.
A občas bijem na nesprávne dvere.
Bijem sa sama so sebou a niekedy aj za seba,
bijem sa pred zrkadlom, keď ma dobehne úprimnosť.
Bijem tých, ktorých milujem asi len preto,
aby vedeli, že tu som, zostanem, chcem pri nich byť.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Recept: Trojuholníčky s veselou zeleninovou nátierkou a chia semienkami
Trojuholníčky s veselou zeleninovou nátierkou a chia semienkami
Prísady: čerstvý cottage syr biely alebo s pažítkou, paradajky, mladá cibuľka, chia semienka, plátky chlebíka
Postup prípravy: Paradajku a cibuľku očistíme, umyjeme, nadrobno nakrájame, premiešame s cottage syrom, podľa potreby dosolíme. Natrieme na plátky chlebíka, šikmo prekrojíme na trojuholníčky, posypeme chia semienkami.
Tip: Chia semienka sú plné zdravia, výživy, vitamínov a energie. Farebné servírovanie je pre deti príťažlivé. Semienka však treba dávkovať s citom. Pre dospelého postačí jedna zarovnaná polievková lyžica denne, pre väčšie deti čajová pre menšie kávová.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: čerstvý cottage syr biely alebo s pažítkou, paradajky, mladá cibuľka, chia semienka, plátky chlebíka
Postup prípravy: Paradajku a cibuľku očistíme, umyjeme, nadrobno nakrájame, premiešame s cottage syrom, podľa potreby dosolíme. Natrieme na plátky chlebíka, šikmo prekrojíme na trojuholníčky, posypeme chia semienkami.
Tip: Chia semienka sú plné zdravia, výživy, vitamínov a energie. Farebné servírovanie je pre deti príťažlivé. Semienka však treba dávkovať s citom. Pre dospelého postačí jedna zarovnaná polievková lyžica denne, pre väčšie deti čajová pre menšie kávová.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Voňavá cukinová nátierka s korením
Voňavá cukinová nátierka s korením
Prísady: 1 malá cukina, soľ, 5 polievkových lyžíc slnečnicového oleja, celé farebné korenie, mletý zázvor a štipka čili prášku na ozdobu
Postup prípravy: Mladú cukinu s mäkkou šupkou a jadierkami umyjeme, neošúpanú nakrájame na kocky. Staršiu s tvrdšou šupkou a jadierkami ošúpeme, dužinu s jadierkami vyberieme polievkovou lyžicou. Pevnú časť nakrájame na kocky. Dáme do hrnca, zalejeme vodou tak, aby bola ponorená, osolíme, pridáme pár zrniečok farebného korenia. Varíme domäkka, kým sa všetka voda neodparí. Podľa potreby ju dolejeme. Pridáme olej, pomixujeme ponorným mixérom, korenie nevyberáme. Pred podávaním ozdobíme čili práškom, mletým zázvorom a čerstvo zomletým celým farebným korením. Chuť cukiny uvarenej s celým korením a vôňa čerstvo pomletého je jedinečná. Servírujeme natreté na chlieb, alebo ako stupený dip k syru či zelenine. Šupku z cukiny a dužinu s jadierkami môžeme použiť na vývar podobný kuraciemu, stačí uvariť v osolenej vode a scediť, ako základ zeleninovej polievky.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 1 malá cukina, soľ, 5 polievkových lyžíc slnečnicového oleja, celé farebné korenie, mletý zázvor a štipka čili prášku na ozdobu
Postup prípravy: Mladú cukinu s mäkkou šupkou a jadierkami umyjeme, neošúpanú nakrájame na kocky. Staršiu s tvrdšou šupkou a jadierkami ošúpeme, dužinu s jadierkami vyberieme polievkovou lyžicou. Pevnú časť nakrájame na kocky. Dáme do hrnca, zalejeme vodou tak, aby bola ponorená, osolíme, pridáme pár zrniečok farebného korenia. Varíme domäkka, kým sa všetka voda neodparí. Podľa potreby ju dolejeme. Pridáme olej, pomixujeme ponorným mixérom, korenie nevyberáme. Pred podávaním ozdobíme čili práškom, mletým zázvorom a čerstvo zomletým celým farebným korením. Chuť cukiny uvarenej s celým korením a vôňa čerstvo pomletého je jedinečná. Servírujeme natreté na chlieb, alebo ako stupený dip k syru či zelenine. Šupku z cukiny a dužinu s jadierkami môžeme použiť na vývar podobný kuraciemu, stačí uvariť v osolenej vode a scediť, ako základ zeleninovej polievky.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Tortička s paradajkovou omáčkou, kukuricou a kvietkom
Tortička s paradajkovou omáčkou, kukuricou a kvietkom
Potrebné prísady: 200 g špaldových celozrnných špirál, soľ, 1 paradajková omáčka, sterilizovaná kukurica, nastrúhaný tvrdý syr, paradajka a petržlenová vňať na ozdobný kvietok
Postup prípravy: Špirály domäkka uvaríme v dostatočnom množstve vriacej mierne osolenej vody, zlejeme, necháme odkvapkať. Premiešame s paradajkovou omáčkou, vmiešame polovicu scedenej sterilizovanej kukurice, zľahka natlačíme do dvoch menších alebo jednej väčšej najlepšie okrúhlej umelohmotnej nádoby, necháme vychladnúť a aspoň na 1 hodinu vložíme stuhnúť do chladničky. Vyklopíme, ozdobíme zvyšnou kukuricou, strúhaným syrom. Paradajku vodorovne prerežeme na dve polovice. Každú polovicu narežeme do kríža ako kvet, pridáme k nemu lístok z kúska petržlenovej vňate. Tortička je dobrý spôsob ako vašej ratolesti ponúknuť príťažlivo pripravené jedlo, ale aj na detskú oslavu.
Tip: Špirály môžete pripraviť nielen nastudeno ako tortičkový cestovinový šalát. Vyskúšajte posypať horúce, premiešané s omáčkou, nastrúhaným syrom - ten sa na nich roztopí a vyčarí syrovú omáčku.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Potrebné prísady: 200 g špaldových celozrnných špirál, soľ, 1 paradajková omáčka, sterilizovaná kukurica, nastrúhaný tvrdý syr, paradajka a petržlenová vňať na ozdobný kvietok
Postup prípravy: Špirály domäkka uvaríme v dostatočnom množstve vriacej mierne osolenej vody, zlejeme, necháme odkvapkať. Premiešame s paradajkovou omáčkou, vmiešame polovicu scedenej sterilizovanej kukurice, zľahka natlačíme do dvoch menších alebo jednej väčšej najlepšie okrúhlej umelohmotnej nádoby, necháme vychladnúť a aspoň na 1 hodinu vložíme stuhnúť do chladničky. Vyklopíme, ozdobíme zvyšnou kukuricou, strúhaným syrom. Paradajku vodorovne prerežeme na dve polovice. Každú polovicu narežeme do kríža ako kvet, pridáme k nemu lístok z kúska petržlenovej vňate. Tortička je dobrý spôsob ako vašej ratolesti ponúknuť príťažlivo pripravené jedlo, ale aj na detskú oslavu.
Tip: Špirály môžete pripraviť nielen nastudeno ako tortičkový cestovinový šalát. Vyskúšajte posypať horúce, premiešané s omáčkou, nastrúhaným syrom - ten sa na nich roztopí a vyčarí syrovú omáčku.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Dvojtekvičkový hummus
Dvojtekvičkový hummus
Prísady: 1 malá cukina alebo tekvička, 1 malá tekvička hokkaidó na ozdobu, 5+5 polievkových lyžíc olivového oleja, 2 polievkové lyžice vínneho octu, soľ, trochu mletého čierneho korenia, 2 strúčiky cesnaku, 2 polievkové lyžice sézamovej pasty tahína, 1 biely jogurt, sézamový olej na poliatie a semienka na posypanie
Postup prípravy: Cukinu aj hokkaidó nakrájame na plátky, z oboch strán potrieme polovicou oleja, dáme na plech a v rúre predhriatej na 200 stupňov upečieme dozlatista. Horúce posolíme. Hokkaidó odložíme bokom. Cukinu nakrájame na menšie kúsky, dáme do nádoby mixéra, pridáme ocot, zvyšný olej, nakrájaný cesnak, mleté korenie, tahínu, jogurt a nahladko pomixujeme. Podľa potreby dosolíme. Podávame s opečenými plátkami hokkaidó. Pred servírovaním polejeme sézamovým olejom a posypame sézamovými semienkami. Podávame s chlebovou plackou pita, pečivom, alebo ako studenú omáčku - dip.
Tip: Samotné opečené plátky cukiny a tekvičky sú výborná príloha ako aj samostatné jedlo napríklad s varenými zemiakmi. Hummus sa dá urobiť aj z tých, čo ostanú na druhý deň. Mladú mäkkú cukinu a tekvičku šúpať a vyberať dužinu netreba.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 1 malá cukina alebo tekvička, 1 malá tekvička hokkaidó na ozdobu, 5+5 polievkových lyžíc olivového oleja, 2 polievkové lyžice vínneho octu, soľ, trochu mletého čierneho korenia, 2 strúčiky cesnaku, 2 polievkové lyžice sézamovej pasty tahína, 1 biely jogurt, sézamový olej na poliatie a semienka na posypanie
Postup prípravy: Cukinu aj hokkaidó nakrájame na plátky, z oboch strán potrieme polovicou oleja, dáme na plech a v rúre predhriatej na 200 stupňov upečieme dozlatista. Horúce posolíme. Hokkaidó odložíme bokom. Cukinu nakrájame na menšie kúsky, dáme do nádoby mixéra, pridáme ocot, zvyšný olej, nakrájaný cesnak, mleté korenie, tahínu, jogurt a nahladko pomixujeme. Podľa potreby dosolíme. Podávame s opečenými plátkami hokkaidó. Pred servírovaním polejeme sézamovým olejom a posypame sézamovými semienkami. Podávame s chlebovou plackou pita, pečivom, alebo ako studenú omáčku - dip.
Tip: Samotné opečené plátky cukiny a tekvičky sú výborná príloha ako aj samostatné jedlo napríklad s varenými zemiakmi. Hummus sa dá urobiť aj z tých, čo ostanú na druhý deň. Mladú mäkkú cukinu a tekvičku šúpať a vyberať dužinu netreba.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Pšeno so sušeným a pečeným jabĺčkom
Pšeno so sušeným a pečeným jabĺčkom
Prísady: 250 g pšena, med, mletá škorica, štipka soli, 2 čerstvé jablká, olej, sušené jablká
Postup prípravy: Pšeno pripravíme podľa návodu, do hotového vmiešame 2 polievkové lyžice oleja a med. Jablká očistíme, nakrájame na mesiačiky a krátko dozlatista opečieme na oleji, čím sa zvýši ich prirodzená sladkosť. Spolu so sušenými jabĺčkami primiešame k pšenu. Pred podávaním posypame mletou škoricou.
Tip: Namiesto oleja vyskúšajte na opečenie jabĺčka prepustené maslo ghí.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 250 g pšena, med, mletá škorica, štipka soli, 2 čerstvé jablká, olej, sušené jablká
Postup prípravy: Pšeno pripravíme podľa návodu, do hotového vmiešame 2 polievkové lyžice oleja a med. Jablká očistíme, nakrájame na mesiačiky a krátko dozlatista opečieme na oleji, čím sa zvýši ich prirodzená sladkosť. Spolu so sušenými jabĺčkami primiešame k pšenu. Pred podávaním posypame mletou škoricou.
Tip: Namiesto oleja vyskúšajte na opečenie jabĺčka prepustené maslo ghí.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Šťavnaté ovsené kocky
Šťavnaté ovsené kocky
Prísady: 2 čerstvé jablká, ovsené vločky, za hrsť sušených jabĺčok, hrozienok, ľanových semienok, tekvicových jadierok, 2 polievkové lyžice medu alebo trstinového cukru, 5 polievkových lyžíc oleja
Postup prípravy: Rúru predhrejeme na 200 stupňov. Jablká ošúpeme, najemno nastrúhame, zmiešame s nakrájanými sušenými jabĺčkami, hrozienkami, ľanovými semienkami, tekvicovými jadierkami, vmiešame med, olej, zahustíme ovsenými vločkami. Dáme do chlebíčkovej formy vyloženej papierom na pečenie. Za asi pol hodinu upečieme dozlatista, vyberieme, necháme trochu vychladnúť a nakrájame.
Tip: Nakrájajte koláč na kocky a ponúknite ich deťom na hranie, nech z nich niečo postavia - za odmenu sa zdravým koláčikom môžu sami ponúknuť a určite ostane aj pre ostatných. Koláčik je bez múky a vajíčka.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 2 čerstvé jablká, ovsené vločky, za hrsť sušených jabĺčok, hrozienok, ľanových semienok, tekvicových jadierok, 2 polievkové lyžice medu alebo trstinového cukru, 5 polievkových lyžíc oleja
Postup prípravy: Rúru predhrejeme na 200 stupňov. Jablká ošúpeme, najemno nastrúhame, zmiešame s nakrájanými sušenými jabĺčkami, hrozienkami, ľanovými semienkami, tekvicovými jadierkami, vmiešame med, olej, zahustíme ovsenými vločkami. Dáme do chlebíčkovej formy vyloženej papierom na pečenie. Za asi pol hodinu upečieme dozlatista, vyberieme, necháme trochu vychladnúť a nakrájame.
Tip: Nakrájajte koláč na kocky a ponúknite ich deťom na hranie, nech z nich niečo postavia - za odmenu sa zdravým koláčikom môžu sami ponúknuť a určite ostane aj pre ostatných. Koláčik je bez múky a vajíčka.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Recept: Celozrnné špagety s dvojitým cesnakom
Celozrnné špagety s dvojitým cesnakom
Prísady: 250 g celozrnných špagiet, soľ, olivový olej, 4 strúčiky čerstvého cesnaku, 1 polievkovú lyžicu sušeného cesnaku, nasekaná pažítka, petržlenová vňať a koriander na posypanie
Postup prípravy: Špagety uvaríme podľa návodu v osolenej vode, zlejeme a necháme odkvapkať. Cesnak očistíme, časť najemno roztlačíme alebo pretlačíme, časť nasekáme. Špagety premiešame s olejom, čerstvým a sušeným cesnakom, pred podávaním podľa potreby dosolíme a posypeme bylinkami.
Tip: Namiesto olivového vyskúšajte sézamový olej.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 250 g celozrnných špagiet, soľ, olivový olej, 4 strúčiky čerstvého cesnaku, 1 polievkovú lyžicu sušeného cesnaku, nasekaná pažítka, petržlenová vňať a koriander na posypanie
Postup prípravy: Špagety uvaríme podľa návodu v osolenej vode, zlejeme a necháme odkvapkať. Cesnak očistíme, časť najemno roztlačíme alebo pretlačíme, časť nasekáme. Špagety premiešame s olejom, čerstvým a sušeným cesnakom, pred podávaním podľa potreby dosolíme a posypeme bylinkami.
Tip: Namiesto olivového vyskúšajte sézamový olej.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Poézia: Keď duša plače
Keď duša plače
Keď duša plače,
niet rady jej,
tej mojej duši
bolestnej
Žiaľ, úzkosť a chlad,
to zostalo v nej,
v tej mojej duši
citlivej
To, čo ju bolí,
šepkať smie,
viem, nemyslí to so mnou zle,
vyplaviť smútok
zo mňa chce
(text c Keď duša plače : Maja Kadlečíková, obraz: Ubolená duša c Daniel Brogyányi,
knižka Z radosti)
Keď duša plače,
niet rady jej,
tej mojej duši
bolestnej
Žiaľ, úzkosť a chlad,
to zostalo v nej,
v tej mojej duši
citlivej
To, čo ju bolí,
šepkať smie,
viem, nemyslí to so mnou zle,
vyplaviť smútok
zo mňa chce
(text c Keď duša plače : Maja Kadlečíková, obraz: Ubolená duša c Daniel Brogyányi,
knižka Z radosti)
Poézia: Uhol pohľadu
Uhol pohľadu
Pozerám sa na mláku
s obavou a bez strachu
čo hladina skrýva
v tieni striebrosivá
Hladinu rozčerí kameň
už je s ilúziou amen
vypláva von všetka špina
zrkadlí sa bačorina
Svieti slnko na mláku
zas je krásna bez prachu
leskne sa a usmieva
v zlatých lúčoch vyhrieva
(text Uhol pohľadu c Maja Kadlečíková, knižka Z radosti)
Pozerám sa na mláku
s obavou a bez strachu
čo hladina skrýva
v tieni striebrosivá
Hladinu rozčerí kameň
už je s ilúziou amen
vypláva von všetka špina
zrkadlí sa bačorina
Svieti slnko na mláku
zas je krásna bez prachu
leskne sa a usmieva
v zlatých lúčoch vyhrieva
(text Uhol pohľadu c Maja Kadlečíková, knižka Z radosti)
pondelok 4. apríla 2016
Poviedka pre deti: Vyhúknutá
Vyhúknutá
Vlasy mám po mame, oči po otcovi, aspoň to všetci hovoria. Po kom som ale vyrástla tak, že sa na všetkých pozerám zvrchu, tak to by ma fakt zaujímalo. Nepozerám sa zvrchu dobrovoľne, inak nemôžem. Nezvládam. Nedá sa. A to som bola ešte vlani medzi dievčatami, keď sme sa stavali na začiatku telesnej výchovy do radu podľa výšky, v nenápadnom strede. Stačili jedny prázdniny, iba dva mesiace voľna, a všetko mi bolo malé. Krátke. Niekedy aj úzke. Po návrate od babky spľasla mama rukami a začala lamentovať: "Božemôj Maťa, zo všetkého si vyrástla! Čo si teraz oblečieš do školy? Čo budeme robiť?" Čo budeme robiť je mamina obľúbená veta. Moja už menej. Keď som sa ale na seba pozrela do zrkadla, do smiechu mi vôbec nebolo. Stála som tam v blúzke s rukávmi smiešne skrátenými, hoci sa ešte stále tvárili ako dlhé. Minimálne v mojich predstavách. Plakať som odmietla a na ten svoj zjav v zrkadle som sa snažila zaškeriť. No, nepodarilo sa, to v očiach vyzeralo ako slzy. Rázne som ich zotrela a vyplazila na seba jazyk. Plakať nebudeš, hotovo. Nie si malá. Alebo áno? Tak čo, poviem, že rukávy sú trojštvrťové. Veď je to módne, trendy, úžasné! Ale ako som si ich horúčkovite sťahovala dolu, vôbec som taký pocit nemala.
Aj tak, plakať nemôžem, ani sa sťažovať. Na to je u nás expert mama. A ani sa jej nemôžem pýtať na otca. Hneď sa rozplače, že si to nezaslúžila a podobne. Akoby som ja za to mohla, že odišiel, keď som prišla na svet a odvtedy sa neobjavil. Teda, u nás. Tak som teda zvedavá, odkiaľ babka vie, že oči mám po otcovi, keď hovorí: ani ho nevidela. Len mamku s veľkým bruškom, teda so mnou. V tom bruchu. Na bocianov neverím. Kto by veril? No dobre, asi ho babka možno videla, môjho otca, ale len na fotografii a zapamätala si, aké má oči. Ja mám také zvláštne, teda, aspoň podľa mňa. Zelené s nejakými akoby zlatými bodkami. Je ich vidno iba keď sa pozerám do slnka, povedala moja najlepšia kamarátka. Ja si ich vtedy pochopiteľne nevidím a aj tak, do slnka sa nepozerá dobre a nedá sa to dlho vydržať. Väčšinou žmúrim. "Ty máš také pekné oči," oznámi vždy Lenka a dodá:"Aj ja by som chcela také mať." Ona má také normálne, hnedé, čokoládové. Tiež sú fajn, no je nespokojná, v ich rodine majú všetci rovnaké. Niežeby bola rada - niečo ich spája. Na prvý pohľad.
Mňa moje oči podobné s otcom skôr pred mamou rozdeľujú. Keď už fakt nevie, čo má povedať, tak zahlási:"Ešte aj oči máš po ňom!" Akoby som za to mohla, však? Horšie to ale aj tak bude s tým mojim rastom. Predstavujem si ako zo mňa trčia ruky, nohy, a to sa nepozerám do zrkadla. Však vlasy, čo mi cez prázdniny takisto narástli, to jediné dlhé, o čo som stála, muselo ísť preč. Mamka rozhodla, že s dlhými sú len starosti, vzala nožnice a bolo. Snažím sa neplakať, len tie slzy sa nejako i tak pokúšajú dostať von. Práve sa snažím sama seba presvedčiť: ten krivý okraj po zásahu môjho rodiča do vlasov bude niekto považovať za trendový výstrelok. Dosť o tom ale pochybujem. V našej siedmej bé vôbec nie sú módne uvedomelí. Myslia si, že super je to, čo nosia všetci. Nemajú zmysel pre extravaganciu. Dobre, tak vám to poviem. Snívam o tom, že budem módna návrhárka a nosiť, čo budem chcieť. A sama vymyslím. Nakreslím. Ušijem. Aspoň zo začiatku. Potom budem mať veľký tím super krajčírok a tak. Teraz nosím to, čo sa páči mame. Hrôza, viete si to predstaviť. No dobre, aj preto sa mi smejú. Kašlem na nich, nech sa smejú.
Prvý september bola - nedeľa. Preto sa išlo do školy druhého. V pondelok. Nemala som ale veľké očakávania, že to pomôže. Jeden deň navyše. Za ten sa nezmenším. Na potvoru ani nebolo takzvané babie leto. Čiže šanca dať si tričko s krátkymi rukávmi, alebo bez nich. Z toho sa nevyrastá. Teda, čo sa rukávov týka. Keby bolo tričko krátke, neva, je to predsa trendy. Tričká so skráteným dolným okrajom, ako som sa dočítala v módnom časopise, sú trendy a odhaľujú bruško. To ja teda nemám, to bruško. Teda mám, ale je rovné ako lata. No, a to som sa zas napočúvala od mamy, čo by ona dala za také ploché brucho a ja si sťažujem. Nesťažujem, len ma to moje vyhúknutie, ako povedal mamin brat, ujo Maťo, zarazilo. A jeho pokrik:"Pozri Dáša, tá Maťa sa nám nejako cez leto vyhúkla!", ma definitívne vydesil. Odrovnal. A to už len čakám, kedy sa mi na tvári objaví akné. Viete, tie strašné pubertiacke vyrážky. Mali by prísť, aspoň som o tom čítala. Hormonálne zmeny. Priveľa čítam, aj mama hovorí. Tá v čase, keby mohla čítať, pre mňa za mňa aj zamilované romány, len plače. Nad svojim strateným životom. Ale aj tak si myslím, že jej nie je až tak zle. Nielen preto, že už nerastie a tak nehrozí, že bude vyhúknutá. Ako ja. Nepoviem jej to. Zas bude lamentovať, žeby sa jej ešte jeden, dva centimetre i viac zišlo. Takto musí nosiť topánky na vysokom, aby bola k svetu, a bolia ju z nich nohy…Kto by to zas počúval? Teda, počúvam to stále. Do telefónu, keď volá jej kamarátka teta Dana, mama neplače. To sa chváli ako jej je dobre. Tak fakt teda neviem.
Ale naspäť k škole. Keď mama videla, že sa chystám vyštartovať z predsiene iba v krátkych rukávoch, zavelila:"Sveter, a okamžite!" Načo jej vravieť, že má vyrastené rukávy a potom počúvať ten jej komentár. Tak som si to odpustila. Idem teda do školy, snažím sa vliecť z nohy na nohu, ale uvedomujem si, že by som mala skôr bežať, keď chcem prísť načas. Nechcem. Ale musím. Tak bežím a pritom si zas naťahujem rukávy, akoby to mohlo pomôcť. Nedá sa nič robiť, som tu. Vošla som do triedy, pozerám po spolužiakoch. Niektorí sa zmenili, trochu. Darina má nafarbenú ofinu na ružovo, to zas bude komentár od triednej. Niektorí sú opálení, iní nie. Ja sa už šúpem a môj ružový nos je super. Prasiatkový. Na zaplakanie. Ale pri tom vyhúknutí som na tú patáliu s nosom zabudla. Hľadám moju kamarátku Lenku. Už ju mám - a nespoznávam. Hoci dobre viem, že je to ona. V kúte v našej lavici sa krčí Lenka, akoby obložená vankúšmi. Je to Lenka s prídavkom, dosť okrúhlym. Také menšie okrúhle prídavky má aj na tvári. To bude to akné a hormonálne zmeny. Šiniem si to k nej a horúčkovite uvažujem, čo povedať. Nakoniec zo mňa vylezie také to priškrtené:" 'hoj," namiesto ahoj a sadnem si vedľa nej. Ako vždy. Takisto sa krčím stále zaskočená mojim novým vyhúknutým vzhľadom. Lenka sa stále viac krčí, mlčí a zdá sa, že má v očiach slzy. Viem, čoho sa bojí. V triede ešte nie je dvojica našich milých kamarátok. Dúfam, že si všímate tú iróniu v mojom hlase. Neznášame ich. Všetci. My s Lenkou asi najviac. Ale tajíme to, načo sa s nimi hádať a provokovať ich.
Pavla a Jozefína majú asi všetko. Dobre vyzerajú, sú vysoké, chudé, s odfarbenými vlasmi na blond a Jozefína má aj trvalú. Takú tú jemnú a určite aj drahú, šetrnú k vlasom, zasa tie časopisy! Keby som jej chcela urobiť zle, a veľakrát mám sto chutí, povedala by som jej Jožka, to neznáša. Výhradne ju musíme oslovovať Jozefína ako v tom filme s Marilyn Monroeovou Niekto to rád horúce. Že Jozefína bola v skutočnosti prezlečený muž, ju nezaujíma. Podľa mňa to ani nevie. Keby som jej povedala ako to bolo, aj tak by ma nepočúvala. Alebo na mňa vrieskala, že Jozefína je najkrajšia žena slávneho hollywoodskeho filmu a ja blbá to neviem. Tak nech držím, viete čo…No, poviem to tak pekne, ústa. Že MM sa tam volala Sugar, načo jej to hovoriť? Ja viem, veľa čítam a ešte aj pozerám filmy. Jozefíne stačí, že je to slávny trhák fabriky na sny a všetci vedia, že je najkrajšia. Minimálne v našej siedmej bé. Keď tak nad tým uvažujem, aj to robím často, Pavla pekná zrovna nie je. Teda, prirodzene, sama od seba. Hoci dobre vyzerá. Lebo všetko, čo nosí a má na sebe stojí za to. Dokonca nie je ani zaujímavá. Keby nemala blond odfarbené vlasy, dlhé umelé nechty, silný mejkap, oči podmaľované čiernou linkou a vždy super handry na sebe, neviem, čo by z nej ostalo. No, a tieto dve sú fakt príšerné.
Ani som to nedomyslela a už stáli, po prázdninách úžasne nahodené, vo dverách. Jozefína sa klepala v tričku bez rukávov, ale sedelo jej. S flitrami a všelijakými tými trblietkami. Ja som si zas začala poťahovať rukávy i tak už dosť vyťahaného svetra. Išlo o to, do koho sa pustia ako prvého. Trochu ma mrzelo, že keď sa rozhodli pre Lenku, trochu som sa potešila."Jéžiš, Lena stlstla, to je strašné! Určite do seba džgala nejaké knedle babky na dedine a sama je ako knedľa. A fúj, čo to máš na ksichte, to čo je?," piskľavo škriekala Pavla a Jozefína, rehotali sa ako bláznivé. "Hormonálne zmeny," vyhŕklo zo mňa. Pavla a Jozefína, dokonca ani v duchu ju radšej nenazývam Jožka, sa zasa začali rehotať ako kone. Sem-tam som mala naozaj pocit: erdžia. No, máte pravdu, mám strašnú predstavivosť. Dokonca si predstavujem pri čítaní, asi tak všetko. Je ale zas super, že keď čítam nejakú knihu, beží predo mnou ako film. Taký ten v mojej hlave. Všetko vidím, niekedy aj cítim, vôňu kvetov a tak. Mama hovorí, že mám svoj vlastný svet a nejako ju to štve. Ona sa radšej spolieha na také tie skutočné obrázky a fotografie v časopisoch pre ženy. Žiadne vlastné. Ale aj Lenka na mňa dosť čumela, keď som jej hovorila o filmoch v mojej hlave. Ona nič také nemá."Maťa, si šibnutá," reagovala. Ale povedala to tak milo a vôbec nie v zlom, že sme sa obidve rozosmiali. "Jasnačka, že som," vrátila som jej to trochu odveci. Bolo nám fajn, ako sme sa tak smiali a mali pocit, že všetko je v pohode.Teraz po prázdninách je to horšie. Tak sa obrátim k Lenke a pošepkám:"Neboj, to prejde, budeme cvičiť alebo niečo také…" Lenka sa rozvlykala:"Neprejde, stále budem takáto príšera!" Od záchvatu plaču a hystérie nás obe zachránilo zvonenie na hodinu.
Triedna Petulíková vošla a od nej nebezpečenstvo nehrozí. Aspoň nie nejaké priame. Na ľudí sa pozerá tak akoby hľadela niekam za nich a oni boli len vzduch. Niekedy uvažujem, čo tam takého zaujímavého niekte v diaľke vidí. Myslím, že nič, len tak civí - chcela som povedať do blba, ale radšej poviem do neznáma. O rok budem ôsmačka a tak skúšam už teraz pôsobiť kultivovane. Petulíkovej ale zrazu padli okuliare rovno z nosa, ešteže ich má na takej tej staromódnej retiazke. Potom si ich prichytila, aby jej netresli o stôl a nerozbili sa na nich sklíčka. A urobila niečo zvláštne, pre ňu určite. Usmiala sa. "Milí moji, mám pre vás prekvapenie," - skoro som odpadla. "Našu školu navštívi práve teraz, ako som sa dozvedela, skupina skautov čo hľadajú talenty," pokračovala. No to je veta, čo si o tom myslieť? dumala som. Nakoniec bolo jasné, že pani učiteľka je fajn, spravodlivá, oddaná škole, vzdelávaniu a deťom - ako sama napriek zjavnej odmeranosti hovorí, ale žije vo svojom svete. K nej reči o módnych skautoch, čiže vyhľadávačoch modelingových talentov, budúcich kráľovien prehliadkového móla, ešte nedorazili. Preto takisto dosť zízala na ženu a muža perfektne vystajlovaných, to mám z tých módnych časopisov, čítam totiž všetko. Ale Petulíkovú máme všetci radi, aj Pavla a Jozefína. Nerobí rozdiely, na nikom nesedí a iba nás učí, učí, učí, aby sme nejako v tom živote obstáli - to je zas jej obľúbená veta. Keď po krátkom zaklopaní skauti vtrhli, či skôr vplávali do triedy, prišla s nimi aj celá parfuméria. Petulíková verná naučeným zvyklostiam okamžite trochu ospravedlňujúco otvorila okná. Keď videla ich spýtavý pohľad, takmer šarmantne prehodila:"Trochu otvorím, nech sa tie decká po prázdninách preberú a správne reagujú na vaše požiadavky." Vrátili jej úsmev a potom už len očami behali po triede. Tam a naspäť. Bolo mi zábavné, ako sa Pavla a Jozefína v prvej lavici narovnali. Neviem načo, v tom svojom super ligotavom oblečení boli neprehliadnuteľné.
Muž s tvárou dieťaťa, inak, celkom pekný chalan, to asi budú zas tie hormóny, sa pristavil pri Jozefíne. Myslela som, že sa rozplynie. Teda, Jozefína. Už som chcela sledovať, čo bude, no ako som zodvihla oči, niekto mi bránil vo výhľade. Chcela som ho odohnať, ale bola to tá žena. Mala peknú súmernú tvár. To je základ prirodzenej krásy, súmernosť bez ohľadu na typ postavy, kilogramy, prosto celkový vzhľad. Áno, zas tie časopisy. Rozhodla som sa, že ju teda neodoženiem a zmierila sa s predstavou: ako sa tvári Jozefína asi neuvidím. Tá žena si však, ako som s hrôzou zistila, prezerala mňa. Tak som sa ešte viac prikrčila a pokúšala sa ignorovať zazeranie Lenky. Čo ja za to môžem? "Prepáč, mohla by si sa prosím postaviť a narovnať?", povedala dosť nahlas - a to už na nás zízala celá trieda. "A prečo?", odvetila som zarazená vlastnou odvahou. Žena sa rozosmiala:"Rada by som si ťa prehliadla," vysvetlila. "A čo sme na prehliadke?" pokračovala som a nadávala si aká som hlúpa. Žeby zas tá puberta a hormóny? Žena bola zaskočená a Petulíková ako aj celá trieda na mňa nechápavo hľadeli. O Lenke nehovoriac. Tá skautka sa ale nevzdávala. Vyzeralo to dokonca tak, že ju to začína baviť. Jozefína s tým mužom niekam zmizli. Hneď som ale zistila, že boli vonku na chodbe. Počula som ako sa rozprávajú a Jozefína sa len nervózne chichúňa. "Prepáč. Môžeme ísť na chvíľu na chodbu? Rada by som sa s tebou porozprávala. Teda, ak pani učiteľka dovolí," švitorila súmerná. Petulíková zrejme očarovaná celou tou noblesnou situáciou a pojazdnou parfumériou - okná už boli zavreté, asi aby ani troška vône neunikla len tak na čerstvý vzduch, veľkoryso dovolila. "Ale samozrejme, nech sa páči, myslím, že chodba je vhodné miesto…," odporučila.
Tak sme vyšli von. V triede zrazu zmenenej na bandu zízajúcich spolužiakov sa mi ostať nechcelo. Okno na chodbe som otvorila ja. Jednak som potrebovala čistý vzduch, jednak som v pohode dočiahla vďaka prázdninovému vyhúknutiu na kľučku, čo sa mi nikdy predtým nepodarilo. Trochu som sa ale musela vytiahnuť, narovnať - a to bola chvíľa, keď si ma tá žena aj muž so záujmom prezerali."Dobrá, prirodzene štíhla, súmerná postava a zaujímavé oči, s vlasmi niečo urobíme, prefarbíme, nakrútime, zahustíme," začali verklíkovať a pozerali na mňa. Ale tak, akoby som tam nebola. Podobne ako Petulíková. S tými očami ma ale potešili - viete, tie mám po otcovi. Asi viete, už som o tom hovorila. "Mám pekné oči?", spýtala som sa. "Áno, pekné a zaujímavé," odvetila žena celkom rada, že sa začínam správať priateľskejšie. "Tie mám po otcovi," vyhŕkla som. Tí dvaja sa rozosmiali a detský muž hovorí:"Fajn, tak ho pozdrav, že má peknú dcéru." - "Pokúsim sa," zašomrala som si len tak pre seba. No nedalo mi. Spojenie s otcom, tak nečakané, bolo pre mňa dôležité. "A nevadí, že mám v nich, tých očiach, také zlaté bodky, keď do nich svieti slnko?" - "Aká si ty romantička," hlesla tá žena a pokúsila sa mi brnknúť po nose. Uhla som. Potom Jozefíne, ktorá sa dokonca červenala dali nejaky lístok, že máme prísť na kasting a tam si nás možno vyberú. Urobíme veľkú kariéru ako modelky a všetky tie keci. "Neprídem," oznámila som, keď podávali lístok na kvalitnom lesklom papieri mne. Bola som ale znovu dosť zaskočená, čo to hovorím. Cítila som, že sa ponáhľajú a tak tá pani akoby nepočula a hneď pokračovala:"A príď aj s rodičom, ešte nemáš osemnásť a nie si plnoletá, nech to potom za teba podpíše." - "A môžeš aj s otcom," dodal ten detský muž. Viem, že to myslel dobre, lebo sa usmieval, ale vysvetľovať mu celú tú rodinnú situáciu nemalo zmysel. "Pokúsim sa," zopakovala som. "Fajn, ja viem, muži väčšinou módu radi nemajú," súhlasil a sfúkol si z nažehlenej košele neviditeľnú smietku. Dosť ma to pobavilo, usmiala som sa. Len tak.
Keď sme sa vrátili do triedy, bolo mi jasné: Jozefína by sa so mnou po tomto šoku celkom rada začala kamarátiť. Ale moja kamarátka je i tak Lenka. Tá na mňa pre istotu ešte viac zazerala. Dúfam, že ju to prejde. Čo ja za to môžem, ako som sa vyhúkla? Trošičku som váhala, ale nakoniec som ten lísok na kasting po ceste zo školy roztrhla a hodila do smetí. Priznávam, pred vami môžem, trochu som mala aj slzy v očiach a tiekli mi potvory po lícach, keď som to urobila. Mame nič nepoviem. Už vidím, ako by tvrdila, že som jej pre zmenu po otcovi zas skazila život ja. Mohli sme byť bohaté, slávne, vo všetkých časopisoch by rozprávala, aká som bola vždy dobrá dcéra a tú krásu som zdedila po nej. Určite by zatajila, že oči mám po otcovi. A ja by som jej určite nepovedala, že jediné, čo sa im nepozdávalo, boli vlasy - tie, čo mám zas vraj po nej. No, asi by ju to mrzelo, že ich chceli vylepšovať. O dôvod viac prečo radšej byť ticho. A potom to prišlo. Ale ten kasting by mohol pomôcť Lenke! Vždy totiž túžila byť modelkou. Už sme aj mali taký plán, ja budem návrhárka a ona moja modelka. Obe sme boli spokojné a nadšené. Tak som zas bežala k tomu smetnému košu, ešte dobre, že som to neroztrhala úplne na malé kúsky, len pretrhla. Papierik som vybrala a rozhodla sa, že doma ho zlepím. Kasting bol o dva mesiace, dosť času, aby Lenka schudla a ja jej pomôžem, som predsa kamarátka. Pomyslela som si, že za tie dva mesiace asi tí dvaja skauti obehnú všetky školy v meste, aby im žiadna vyhúknutá ako ja neušla. Ale nie, som k nim zlá. Ide o to, že niekto chce byť modelka, niekto nie. A ja snívam o tom, že budem návrhárka, ja viem, už to viete.
A tak som tentoraz lístok starostlivo uložila do peňaženky a cestou domov vymyslela stratégiu. Poviem Lenke, že budeme obidve chodiť cvičiť, úplne stačí behať zadarmo na školský dvor. Je tam bežecká dráha a nezamkýnajú ho. Alebo niekde inde, ak by sa Lenka bála, že nás tam niekto stretne. Alebo do školy vedľa, kam nechodíme a tiež majú dráhu. Načo posilka, keď sa peniaze dajú minúť inak ? - V mojom prípade jasné, že na knihy. Keď bude namietať, že ja chudnúť nemusím, tak jej môžem povedať, potrebujem spevnieť, lebo som rýchlo vyhúkla - nakoniec si tuším to slovo obľúbim - a som taká skade noha skade ruka, to Lenku poteší. Totiž, že aj ja mám akože problém. Ale veď aj mám, nechápem, že ma vybrali. Necítim sa vo svojej koži taká - áno, vyhúknutá. A potom keď bude Lenka štíhla, môžeme ísť na kasting spolu. Nahovorím jej, že si ju možno všimnú a vyberú takisto, lebo ani ju nespoznajú ako bude dobre vyzerať. Kvôli Lenke vezmem aj mamu, keď nemáme osemnásť. No, tá bude nadšená, vo veľkom vyblýskanom svete, to má fakt rada. Ja veľmi nie, asi som po otcovi. To jej však povedať nemôžem. Nechcem. Načo? Len čo s tým Lenkinim akné? Už som aj uvažovala, že sa skamarátim s Jozefínou, aby mi požičala pre Lenku kvalitný majkap a ak reklama neklame, tak by sa pod ním mali vyrážky úplne stratiť. Mame brať nebudem, to by si všimla a začala vyšetrovať. A to fakt nemusím, dokonca ani kvôli Lenke. Každopádne, niečo vymyslím, mám na to dva mesiace. Najprv sa musí Lenka rozlúčiť s tou vankúšikovou oblohou.
(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Ako si vychovať brata, kolektív autorov)
Vlasy mám po mame, oči po otcovi, aspoň to všetci hovoria. Po kom som ale vyrástla tak, že sa na všetkých pozerám zvrchu, tak to by ma fakt zaujímalo. Nepozerám sa zvrchu dobrovoľne, inak nemôžem. Nezvládam. Nedá sa. A to som bola ešte vlani medzi dievčatami, keď sme sa stavali na začiatku telesnej výchovy do radu podľa výšky, v nenápadnom strede. Stačili jedny prázdniny, iba dva mesiace voľna, a všetko mi bolo malé. Krátke. Niekedy aj úzke. Po návrate od babky spľasla mama rukami a začala lamentovať: "Božemôj Maťa, zo všetkého si vyrástla! Čo si teraz oblečieš do školy? Čo budeme robiť?" Čo budeme robiť je mamina obľúbená veta. Moja už menej. Keď som sa ale na seba pozrela do zrkadla, do smiechu mi vôbec nebolo. Stála som tam v blúzke s rukávmi smiešne skrátenými, hoci sa ešte stále tvárili ako dlhé. Minimálne v mojich predstavách. Plakať som odmietla a na ten svoj zjav v zrkadle som sa snažila zaškeriť. No, nepodarilo sa, to v očiach vyzeralo ako slzy. Rázne som ich zotrela a vyplazila na seba jazyk. Plakať nebudeš, hotovo. Nie si malá. Alebo áno? Tak čo, poviem, že rukávy sú trojštvrťové. Veď je to módne, trendy, úžasné! Ale ako som si ich horúčkovite sťahovala dolu, vôbec som taký pocit nemala.
Aj tak, plakať nemôžem, ani sa sťažovať. Na to je u nás expert mama. A ani sa jej nemôžem pýtať na otca. Hneď sa rozplače, že si to nezaslúžila a podobne. Akoby som ja za to mohla, že odišiel, keď som prišla na svet a odvtedy sa neobjavil. Teda, u nás. Tak som teda zvedavá, odkiaľ babka vie, že oči mám po otcovi, keď hovorí: ani ho nevidela. Len mamku s veľkým bruškom, teda so mnou. V tom bruchu. Na bocianov neverím. Kto by veril? No dobre, asi ho babka možno videla, môjho otca, ale len na fotografii a zapamätala si, aké má oči. Ja mám také zvláštne, teda, aspoň podľa mňa. Zelené s nejakými akoby zlatými bodkami. Je ich vidno iba keď sa pozerám do slnka, povedala moja najlepšia kamarátka. Ja si ich vtedy pochopiteľne nevidím a aj tak, do slnka sa nepozerá dobre a nedá sa to dlho vydržať. Väčšinou žmúrim. "Ty máš také pekné oči," oznámi vždy Lenka a dodá:"Aj ja by som chcela také mať." Ona má také normálne, hnedé, čokoládové. Tiež sú fajn, no je nespokojná, v ich rodine majú všetci rovnaké. Niežeby bola rada - niečo ich spája. Na prvý pohľad.
Mňa moje oči podobné s otcom skôr pred mamou rozdeľujú. Keď už fakt nevie, čo má povedať, tak zahlási:"Ešte aj oči máš po ňom!" Akoby som za to mohla, však? Horšie to ale aj tak bude s tým mojim rastom. Predstavujem si ako zo mňa trčia ruky, nohy, a to sa nepozerám do zrkadla. Však vlasy, čo mi cez prázdniny takisto narástli, to jediné dlhé, o čo som stála, muselo ísť preč. Mamka rozhodla, že s dlhými sú len starosti, vzala nožnice a bolo. Snažím sa neplakať, len tie slzy sa nejako i tak pokúšajú dostať von. Práve sa snažím sama seba presvedčiť: ten krivý okraj po zásahu môjho rodiča do vlasov bude niekto považovať za trendový výstrelok. Dosť o tom ale pochybujem. V našej siedmej bé vôbec nie sú módne uvedomelí. Myslia si, že super je to, čo nosia všetci. Nemajú zmysel pre extravaganciu. Dobre, tak vám to poviem. Snívam o tom, že budem módna návrhárka a nosiť, čo budem chcieť. A sama vymyslím. Nakreslím. Ušijem. Aspoň zo začiatku. Potom budem mať veľký tím super krajčírok a tak. Teraz nosím to, čo sa páči mame. Hrôza, viete si to predstaviť. No dobre, aj preto sa mi smejú. Kašlem na nich, nech sa smejú.
Prvý september bola - nedeľa. Preto sa išlo do školy druhého. V pondelok. Nemala som ale veľké očakávania, že to pomôže. Jeden deň navyše. Za ten sa nezmenším. Na potvoru ani nebolo takzvané babie leto. Čiže šanca dať si tričko s krátkymi rukávmi, alebo bez nich. Z toho sa nevyrastá. Teda, čo sa rukávov týka. Keby bolo tričko krátke, neva, je to predsa trendy. Tričká so skráteným dolným okrajom, ako som sa dočítala v módnom časopise, sú trendy a odhaľujú bruško. To ja teda nemám, to bruško. Teda mám, ale je rovné ako lata. No, a to som sa zas napočúvala od mamy, čo by ona dala za také ploché brucho a ja si sťažujem. Nesťažujem, len ma to moje vyhúknutie, ako povedal mamin brat, ujo Maťo, zarazilo. A jeho pokrik:"Pozri Dáša, tá Maťa sa nám nejako cez leto vyhúkla!", ma definitívne vydesil. Odrovnal. A to už len čakám, kedy sa mi na tvári objaví akné. Viete, tie strašné pubertiacke vyrážky. Mali by prísť, aspoň som o tom čítala. Hormonálne zmeny. Priveľa čítam, aj mama hovorí. Tá v čase, keby mohla čítať, pre mňa za mňa aj zamilované romány, len plače. Nad svojim strateným životom. Ale aj tak si myslím, že jej nie je až tak zle. Nielen preto, že už nerastie a tak nehrozí, že bude vyhúknutá. Ako ja. Nepoviem jej to. Zas bude lamentovať, žeby sa jej ešte jeden, dva centimetre i viac zišlo. Takto musí nosiť topánky na vysokom, aby bola k svetu, a bolia ju z nich nohy…Kto by to zas počúval? Teda, počúvam to stále. Do telefónu, keď volá jej kamarátka teta Dana, mama neplače. To sa chváli ako jej je dobre. Tak fakt teda neviem.
Ale naspäť k škole. Keď mama videla, že sa chystám vyštartovať z predsiene iba v krátkych rukávoch, zavelila:"Sveter, a okamžite!" Načo jej vravieť, že má vyrastené rukávy a potom počúvať ten jej komentár. Tak som si to odpustila. Idem teda do školy, snažím sa vliecť z nohy na nohu, ale uvedomujem si, že by som mala skôr bežať, keď chcem prísť načas. Nechcem. Ale musím. Tak bežím a pritom si zas naťahujem rukávy, akoby to mohlo pomôcť. Nedá sa nič robiť, som tu. Vošla som do triedy, pozerám po spolužiakoch. Niektorí sa zmenili, trochu. Darina má nafarbenú ofinu na ružovo, to zas bude komentár od triednej. Niektorí sú opálení, iní nie. Ja sa už šúpem a môj ružový nos je super. Prasiatkový. Na zaplakanie. Ale pri tom vyhúknutí som na tú patáliu s nosom zabudla. Hľadám moju kamarátku Lenku. Už ju mám - a nespoznávam. Hoci dobre viem, že je to ona. V kúte v našej lavici sa krčí Lenka, akoby obložená vankúšmi. Je to Lenka s prídavkom, dosť okrúhlym. Také menšie okrúhle prídavky má aj na tvári. To bude to akné a hormonálne zmeny. Šiniem si to k nej a horúčkovite uvažujem, čo povedať. Nakoniec zo mňa vylezie také to priškrtené:" 'hoj," namiesto ahoj a sadnem si vedľa nej. Ako vždy. Takisto sa krčím stále zaskočená mojim novým vyhúknutým vzhľadom. Lenka sa stále viac krčí, mlčí a zdá sa, že má v očiach slzy. Viem, čoho sa bojí. V triede ešte nie je dvojica našich milých kamarátok. Dúfam, že si všímate tú iróniu v mojom hlase. Neznášame ich. Všetci. My s Lenkou asi najviac. Ale tajíme to, načo sa s nimi hádať a provokovať ich.
Pavla a Jozefína majú asi všetko. Dobre vyzerajú, sú vysoké, chudé, s odfarbenými vlasmi na blond a Jozefína má aj trvalú. Takú tú jemnú a určite aj drahú, šetrnú k vlasom, zasa tie časopisy! Keby som jej chcela urobiť zle, a veľakrát mám sto chutí, povedala by som jej Jožka, to neznáša. Výhradne ju musíme oslovovať Jozefína ako v tom filme s Marilyn Monroeovou Niekto to rád horúce. Že Jozefína bola v skutočnosti prezlečený muž, ju nezaujíma. Podľa mňa to ani nevie. Keby som jej povedala ako to bolo, aj tak by ma nepočúvala. Alebo na mňa vrieskala, že Jozefína je najkrajšia žena slávneho hollywoodskeho filmu a ja blbá to neviem. Tak nech držím, viete čo…No, poviem to tak pekne, ústa. Že MM sa tam volala Sugar, načo jej to hovoriť? Ja viem, veľa čítam a ešte aj pozerám filmy. Jozefíne stačí, že je to slávny trhák fabriky na sny a všetci vedia, že je najkrajšia. Minimálne v našej siedmej bé. Keď tak nad tým uvažujem, aj to robím často, Pavla pekná zrovna nie je. Teda, prirodzene, sama od seba. Hoci dobre vyzerá. Lebo všetko, čo nosí a má na sebe stojí za to. Dokonca nie je ani zaujímavá. Keby nemala blond odfarbené vlasy, dlhé umelé nechty, silný mejkap, oči podmaľované čiernou linkou a vždy super handry na sebe, neviem, čo by z nej ostalo. No, a tieto dve sú fakt príšerné.
Ani som to nedomyslela a už stáli, po prázdninách úžasne nahodené, vo dverách. Jozefína sa klepala v tričku bez rukávov, ale sedelo jej. S flitrami a všelijakými tými trblietkami. Ja som si zas začala poťahovať rukávy i tak už dosť vyťahaného svetra. Išlo o to, do koho sa pustia ako prvého. Trochu ma mrzelo, že keď sa rozhodli pre Lenku, trochu som sa potešila."Jéžiš, Lena stlstla, to je strašné! Určite do seba džgala nejaké knedle babky na dedine a sama je ako knedľa. A fúj, čo to máš na ksichte, to čo je?," piskľavo škriekala Pavla a Jozefína, rehotali sa ako bláznivé. "Hormonálne zmeny," vyhŕklo zo mňa. Pavla a Jozefína, dokonca ani v duchu ju radšej nenazývam Jožka, sa zasa začali rehotať ako kone. Sem-tam som mala naozaj pocit: erdžia. No, máte pravdu, mám strašnú predstavivosť. Dokonca si predstavujem pri čítaní, asi tak všetko. Je ale zas super, že keď čítam nejakú knihu, beží predo mnou ako film. Taký ten v mojej hlave. Všetko vidím, niekedy aj cítim, vôňu kvetov a tak. Mama hovorí, že mám svoj vlastný svet a nejako ju to štve. Ona sa radšej spolieha na také tie skutočné obrázky a fotografie v časopisoch pre ženy. Žiadne vlastné. Ale aj Lenka na mňa dosť čumela, keď som jej hovorila o filmoch v mojej hlave. Ona nič také nemá."Maťa, si šibnutá," reagovala. Ale povedala to tak milo a vôbec nie v zlom, že sme sa obidve rozosmiali. "Jasnačka, že som," vrátila som jej to trochu odveci. Bolo nám fajn, ako sme sa tak smiali a mali pocit, že všetko je v pohode.Teraz po prázdninách je to horšie. Tak sa obrátim k Lenke a pošepkám:"Neboj, to prejde, budeme cvičiť alebo niečo také…" Lenka sa rozvlykala:"Neprejde, stále budem takáto príšera!" Od záchvatu plaču a hystérie nás obe zachránilo zvonenie na hodinu.
Triedna Petulíková vošla a od nej nebezpečenstvo nehrozí. Aspoň nie nejaké priame. Na ľudí sa pozerá tak akoby hľadela niekam za nich a oni boli len vzduch. Niekedy uvažujem, čo tam takého zaujímavého niekte v diaľke vidí. Myslím, že nič, len tak civí - chcela som povedať do blba, ale radšej poviem do neznáma. O rok budem ôsmačka a tak skúšam už teraz pôsobiť kultivovane. Petulíkovej ale zrazu padli okuliare rovno z nosa, ešteže ich má na takej tej staromódnej retiazke. Potom si ich prichytila, aby jej netresli o stôl a nerozbili sa na nich sklíčka. A urobila niečo zvláštne, pre ňu určite. Usmiala sa. "Milí moji, mám pre vás prekvapenie," - skoro som odpadla. "Našu školu navštívi práve teraz, ako som sa dozvedela, skupina skautov čo hľadajú talenty," pokračovala. No to je veta, čo si o tom myslieť? dumala som. Nakoniec bolo jasné, že pani učiteľka je fajn, spravodlivá, oddaná škole, vzdelávaniu a deťom - ako sama napriek zjavnej odmeranosti hovorí, ale žije vo svojom svete. K nej reči o módnych skautoch, čiže vyhľadávačoch modelingových talentov, budúcich kráľovien prehliadkového móla, ešte nedorazili. Preto takisto dosť zízala na ženu a muža perfektne vystajlovaných, to mám z tých módnych časopisov, čítam totiž všetko. Ale Petulíkovú máme všetci radi, aj Pavla a Jozefína. Nerobí rozdiely, na nikom nesedí a iba nás učí, učí, učí, aby sme nejako v tom živote obstáli - to je zas jej obľúbená veta. Keď po krátkom zaklopaní skauti vtrhli, či skôr vplávali do triedy, prišla s nimi aj celá parfuméria. Petulíková verná naučeným zvyklostiam okamžite trochu ospravedlňujúco otvorila okná. Keď videla ich spýtavý pohľad, takmer šarmantne prehodila:"Trochu otvorím, nech sa tie decká po prázdninách preberú a správne reagujú na vaše požiadavky." Vrátili jej úsmev a potom už len očami behali po triede. Tam a naspäť. Bolo mi zábavné, ako sa Pavla a Jozefína v prvej lavici narovnali. Neviem načo, v tom svojom super ligotavom oblečení boli neprehliadnuteľné.
Muž s tvárou dieťaťa, inak, celkom pekný chalan, to asi budú zas tie hormóny, sa pristavil pri Jozefíne. Myslela som, že sa rozplynie. Teda, Jozefína. Už som chcela sledovať, čo bude, no ako som zodvihla oči, niekto mi bránil vo výhľade. Chcela som ho odohnať, ale bola to tá žena. Mala peknú súmernú tvár. To je základ prirodzenej krásy, súmernosť bez ohľadu na typ postavy, kilogramy, prosto celkový vzhľad. Áno, zas tie časopisy. Rozhodla som sa, že ju teda neodoženiem a zmierila sa s predstavou: ako sa tvári Jozefína asi neuvidím. Tá žena si však, ako som s hrôzou zistila, prezerala mňa. Tak som sa ešte viac prikrčila a pokúšala sa ignorovať zazeranie Lenky. Čo ja za to môžem? "Prepáč, mohla by si sa prosím postaviť a narovnať?", povedala dosť nahlas - a to už na nás zízala celá trieda. "A prečo?", odvetila som zarazená vlastnou odvahou. Žena sa rozosmiala:"Rada by som si ťa prehliadla," vysvetlila. "A čo sme na prehliadke?" pokračovala som a nadávala si aká som hlúpa. Žeby zas tá puberta a hormóny? Žena bola zaskočená a Petulíková ako aj celá trieda na mňa nechápavo hľadeli. O Lenke nehovoriac. Tá skautka sa ale nevzdávala. Vyzeralo to dokonca tak, že ju to začína baviť. Jozefína s tým mužom niekam zmizli. Hneď som ale zistila, že boli vonku na chodbe. Počula som ako sa rozprávajú a Jozefína sa len nervózne chichúňa. "Prepáč. Môžeme ísť na chvíľu na chodbu? Rada by som sa s tebou porozprávala. Teda, ak pani učiteľka dovolí," švitorila súmerná. Petulíková zrejme očarovaná celou tou noblesnou situáciou a pojazdnou parfumériou - okná už boli zavreté, asi aby ani troška vône neunikla len tak na čerstvý vzduch, veľkoryso dovolila. "Ale samozrejme, nech sa páči, myslím, že chodba je vhodné miesto…," odporučila.
Tak sme vyšli von. V triede zrazu zmenenej na bandu zízajúcich spolužiakov sa mi ostať nechcelo. Okno na chodbe som otvorila ja. Jednak som potrebovala čistý vzduch, jednak som v pohode dočiahla vďaka prázdninovému vyhúknutiu na kľučku, čo sa mi nikdy predtým nepodarilo. Trochu som sa ale musela vytiahnuť, narovnať - a to bola chvíľa, keď si ma tá žena aj muž so záujmom prezerali."Dobrá, prirodzene štíhla, súmerná postava a zaujímavé oči, s vlasmi niečo urobíme, prefarbíme, nakrútime, zahustíme," začali verklíkovať a pozerali na mňa. Ale tak, akoby som tam nebola. Podobne ako Petulíková. S tými očami ma ale potešili - viete, tie mám po otcovi. Asi viete, už som o tom hovorila. "Mám pekné oči?", spýtala som sa. "Áno, pekné a zaujímavé," odvetila žena celkom rada, že sa začínam správať priateľskejšie. "Tie mám po otcovi," vyhŕkla som. Tí dvaja sa rozosmiali a detský muž hovorí:"Fajn, tak ho pozdrav, že má peknú dcéru." - "Pokúsim sa," zašomrala som si len tak pre seba. No nedalo mi. Spojenie s otcom, tak nečakané, bolo pre mňa dôležité. "A nevadí, že mám v nich, tých očiach, také zlaté bodky, keď do nich svieti slnko?" - "Aká si ty romantička," hlesla tá žena a pokúsila sa mi brnknúť po nose. Uhla som. Potom Jozefíne, ktorá sa dokonca červenala dali nejaky lístok, že máme prísť na kasting a tam si nás možno vyberú. Urobíme veľkú kariéru ako modelky a všetky tie keci. "Neprídem," oznámila som, keď podávali lístok na kvalitnom lesklom papieri mne. Bola som ale znovu dosť zaskočená, čo to hovorím. Cítila som, že sa ponáhľajú a tak tá pani akoby nepočula a hneď pokračovala:"A príď aj s rodičom, ešte nemáš osemnásť a nie si plnoletá, nech to potom za teba podpíše." - "A môžeš aj s otcom," dodal ten detský muž. Viem, že to myslel dobre, lebo sa usmieval, ale vysvetľovať mu celú tú rodinnú situáciu nemalo zmysel. "Pokúsim sa," zopakovala som. "Fajn, ja viem, muži väčšinou módu radi nemajú," súhlasil a sfúkol si z nažehlenej košele neviditeľnú smietku. Dosť ma to pobavilo, usmiala som sa. Len tak.
Keď sme sa vrátili do triedy, bolo mi jasné: Jozefína by sa so mnou po tomto šoku celkom rada začala kamarátiť. Ale moja kamarátka je i tak Lenka. Tá na mňa pre istotu ešte viac zazerala. Dúfam, že ju to prejde. Čo ja za to môžem, ako som sa vyhúkla? Trošičku som váhala, ale nakoniec som ten lísok na kasting po ceste zo školy roztrhla a hodila do smetí. Priznávam, pred vami môžem, trochu som mala aj slzy v očiach a tiekli mi potvory po lícach, keď som to urobila. Mame nič nepoviem. Už vidím, ako by tvrdila, že som jej pre zmenu po otcovi zas skazila život ja. Mohli sme byť bohaté, slávne, vo všetkých časopisoch by rozprávala, aká som bola vždy dobrá dcéra a tú krásu som zdedila po nej. Určite by zatajila, že oči mám po otcovi. A ja by som jej určite nepovedala, že jediné, čo sa im nepozdávalo, boli vlasy - tie, čo mám zas vraj po nej. No, asi by ju to mrzelo, že ich chceli vylepšovať. O dôvod viac prečo radšej byť ticho. A potom to prišlo. Ale ten kasting by mohol pomôcť Lenke! Vždy totiž túžila byť modelkou. Už sme aj mali taký plán, ja budem návrhárka a ona moja modelka. Obe sme boli spokojné a nadšené. Tak som zas bežala k tomu smetnému košu, ešte dobre, že som to neroztrhala úplne na malé kúsky, len pretrhla. Papierik som vybrala a rozhodla sa, že doma ho zlepím. Kasting bol o dva mesiace, dosť času, aby Lenka schudla a ja jej pomôžem, som predsa kamarátka. Pomyslela som si, že za tie dva mesiace asi tí dvaja skauti obehnú všetky školy v meste, aby im žiadna vyhúknutá ako ja neušla. Ale nie, som k nim zlá. Ide o to, že niekto chce byť modelka, niekto nie. A ja snívam o tom, že budem návrhárka, ja viem, už to viete.
A tak som tentoraz lístok starostlivo uložila do peňaženky a cestou domov vymyslela stratégiu. Poviem Lenke, že budeme obidve chodiť cvičiť, úplne stačí behať zadarmo na školský dvor. Je tam bežecká dráha a nezamkýnajú ho. Alebo niekde inde, ak by sa Lenka bála, že nás tam niekto stretne. Alebo do školy vedľa, kam nechodíme a tiež majú dráhu. Načo posilka, keď sa peniaze dajú minúť inak ? - V mojom prípade jasné, že na knihy. Keď bude namietať, že ja chudnúť nemusím, tak jej môžem povedať, potrebujem spevnieť, lebo som rýchlo vyhúkla - nakoniec si tuším to slovo obľúbim - a som taká skade noha skade ruka, to Lenku poteší. Totiž, že aj ja mám akože problém. Ale veď aj mám, nechápem, že ma vybrali. Necítim sa vo svojej koži taká - áno, vyhúknutá. A potom keď bude Lenka štíhla, môžeme ísť na kasting spolu. Nahovorím jej, že si ju možno všimnú a vyberú takisto, lebo ani ju nespoznajú ako bude dobre vyzerať. Kvôli Lenke vezmem aj mamu, keď nemáme osemnásť. No, tá bude nadšená, vo veľkom vyblýskanom svete, to má fakt rada. Ja veľmi nie, asi som po otcovi. To jej však povedať nemôžem. Nechcem. Načo? Len čo s tým Lenkinim akné? Už som aj uvažovala, že sa skamarátim s Jozefínou, aby mi požičala pre Lenku kvalitný majkap a ak reklama neklame, tak by sa pod ním mali vyrážky úplne stratiť. Mame brať nebudem, to by si všimla a začala vyšetrovať. A to fakt nemusím, dokonca ani kvôli Lenke. Každopádne, niečo vymyslím, mám na to dva mesiace. Najprv sa musí Lenka rozlúčiť s tou vankúšikovou oblohou.
(Maja Kadlečíková, poviedková kniha pre deti Ako si vychovať brata, kolektív autorov)
pondelok 28. marca 2016
Poézia: Zelené lístie
Zelené lístie
Zelené lístie zo stromov padá
a ty opakuješ, že svet nemáš rada
Zelené lístie je jarné, nie jesenné
tak už s tým prestaň, zastav to náhlenie
Zelené lístie krutý vietor kmáše
nenechaj sa strhnúť, vylej horkosť z čaše
Nepodliehaj vetru, bola by to škoda
ty predsa nie si list, čo sa len tak poddá
Text Zelené lístie c Maja Kadlečíková
Obraz Proti vetru c Daniel Brogyányi
Knižka Z radosti
Zelené lístie zo stromov padá
a ty opakuješ, že svet nemáš rada
Zelené lístie je jarné, nie jesenné
tak už s tým prestaň, zastav to náhlenie
Zelené lístie krutý vietor kmáše
nenechaj sa strhnúť, vylej horkosť z čaše
Nepodliehaj vetru, bola by to škoda
ty predsa nie si list, čo sa len tak poddá
Text Zelené lístie c Maja Kadlečíková
Obraz Proti vetru c Daniel Brogyányi
Knižka Z radosti
utorok 22. marca 2016
Veľká noc: Mramorové vajíčka
Mramorové vajíčka
Prísady: vajíčka, čierny čaj, soľ
Postup prípravy: Vajíčka uvaríme natvrdo, zlejeme, necháme vychladnúť a škrupinku zľahka pobúchame lyžičkou tak, aby popraskala. Vajíčka vrátime do hrnca, pridáme čierny čaj, vodu, trochu soli, necháme prevrieť, vychladnuté vajíčka necháme odstáť v čiernom čaji cez noc v chladničke. Čaj sa dostane do pukliniek a vytvorí mramorový vzor. Pred podávaním opatrne ošúpeme, nakrájame, osolíme. Vhodné ako štýlová ozdoba veľkonočnej studenej misy či darček.
Tip: Čiernym čajom môžeme vajíčka nafarbiť aj bežným spôsobom bez porušenia škrupinky. Zeleným čajom ich zafarbíme na sivozeleno, cvikľovou šťavou na fialovo, vďaka ibištekovému čaju ostanú modré. Bio-farbenie pôsobí prirodzene a je zdravé, ošúpané vajíčka môžete bez obáv zjesť.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková
Prísady: vajíčka, čierny čaj, soľ
Postup prípravy: Vajíčka uvaríme natvrdo, zlejeme, necháme vychladnúť a škrupinku zľahka pobúchame lyžičkou tak, aby popraskala. Vajíčka vrátime do hrnca, pridáme čierny čaj, vodu, trochu soli, necháme prevrieť, vychladnuté vajíčka necháme odstáť v čiernom čaji cez noc v chladničke. Čaj sa dostane do pukliniek a vytvorí mramorový vzor. Pred podávaním opatrne ošúpeme, nakrájame, osolíme. Vhodné ako štýlová ozdoba veľkonočnej studenej misy či darček.
Tip: Čiernym čajom môžeme vajíčka nafarbiť aj bežným spôsobom bez porušenia škrupinky. Zeleným čajom ich zafarbíme na sivozeleno, cvikľovou šťavou na fialovo, vďaka ibištekovému čaju ostanú modré. Bio-farbenie pôsobí prirodzene a je zdravé, ošúpané vajíčka môžete bez obáv zjesť.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková
pondelok 21. marca 2016
Poézia: Sloboda
Sloboda
Často som hovorila o slobode,
chcela sa zapáčiť slobode,
maľovala obrazy slobody,
dávala jej odvážne tváre a
čím viac som o nej blúznila,
tým viac sa stávala otrokom.
Začala som vykrikovať o slobode,
bola som posadnutá slobodou.
Zazdalo sa mi, že sa predo mnou začala skrývať.
Prestala som ju stretávať
v tichých uliciach, v anonymných kútoch,
v slnku na pravé poludnie.
Nakoniec som ju zbadala, kráčala priezračne.
Moje oči boli ohnivé, bežala som ako poslednýkrát.
Naháňala som slobodu, unavila som slobodu a
keď som sa po nej načiahla, horúčkovite ju túžila chytiť pod krk,
nechať si len pre seba, presvedčiť ju, že som jej najvernejšia,
rozplynula sa.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Často som hovorila o slobode,
chcela sa zapáčiť slobode,
maľovala obrazy slobody,
dávala jej odvážne tváre a
čím viac som o nej blúznila,
tým viac sa stávala otrokom.
Začala som vykrikovať o slobode,
bola som posadnutá slobodou.
Zazdalo sa mi, že sa predo mnou začala skrývať.
Prestala som ju stretávať
v tichých uliciach, v anonymných kútoch,
v slnku na pravé poludnie.
Nakoniec som ju zbadala, kráčala priezračne.
Moje oči boli ohnivé, bežala som ako poslednýkrát.
Naháňala som slobodu, unavila som slobodu a
keď som sa po nej načiahla, horúčkovite ju túžila chytiť pod krk,
nechať si len pre seba, presvedčiť ju, že som jej najvernejšia,
rozplynula sa.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
pondelok 14. marca 2016
Recept: Krémová fazuľová polievka
Krémová fazuľová polievka
Prísady: 1 konzerva fazule, smotana na varenie alebo ryžový krém na varenie (náhrada smotany), 1 polievková lyžica špaldovej múky, soľ, mleté čierne korenie, majoránka
Postup prípravy: Fazuľu zlejeme, prepláchneme, pomixujeme. Dáme do hrnca, pridáme korenie, v troche smotany nahladko rozmiešame múku, pridáme zvyšnú smotanu, vlejeme do hrnca, za stáleho miešania necháme zovrieť, varíme do zhustnutia, podľa potreby rozriedime mliekom alebo vodou. Dochutíme majoránkou, ak treba, dosolíme.
Tip: Pred podávaním ozdobte kúskom syra a polejte olejom, bežná polievka získa šarm a spoľahlivo zasýti.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
Prísady: 1 konzerva fazule, smotana na varenie alebo ryžový krém na varenie (náhrada smotany), 1 polievková lyžica špaldovej múky, soľ, mleté čierne korenie, majoránka
Postup prípravy: Fazuľu zlejeme, prepláchneme, pomixujeme. Dáme do hrnca, pridáme korenie, v troche smotany nahladko rozmiešame múku, pridáme zvyšnú smotanu, vlejeme do hrnca, za stáleho miešania necháme zovrieť, varíme do zhustnutia, podľa potreby rozriedime mliekom alebo vodou. Dochutíme majoránkou, ak treba, dosolíme.
Tip: Pred podávaním ozdobte kúskom syra a polejte olejom, bežná polievka získa šarm a spoľahlivo zasýti.
Text, realizácia, foto c Maja Kadlečíková, pre Biomila
pondelok 7. marca 2016
Poézia: Dvíham ruky
Dvíham ruky
Dvíham ruky, vzdávam seba
bolo mi to všetko treba?
Stratiť oheň, prijať masku
a s úsmevom predať lásku
Dvíham ruky, vzdávam seba
bolo mi to všetko treba?
Stratiť oheň, prijať masku
a s úsmevom predať lásku
piatok 26. februára 2016
Poézia: Meus alter ego
Meus alter ego
Dobre ťa poznám na to,
aby som ťa ľúbila.
Príliš ťa ľúbim,
aby som ťa nenávidela,
lebo seba ľúbim najviac.
Moja láska je mantinelová.
Zlyhala na našej spoločnej prapodstate.
Potrebujem ťa
a zamilovala som sa do neprítomne akvamarínovo modrého pohľadu tvojich očí.
Spoznávam v ňom seba.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
Dobre ťa poznám na to,
aby som ťa ľúbila.
Príliš ťa ľúbim,
aby som ťa nenávidela,
lebo seba ľúbim najviac.
Moja láska je mantinelová.
Zlyhala na našej spoločnej prapodstate.
Potrebujem ťa
a zamilovala som sa do neprítomne akvamarínovo modrého pohľadu tvojich očí.
Spoznávam v ňom seba.
(Maja Kadlečíková, knižka Prezlečený anjel)
utorok 23. februára 2016
Reportáž: Tisíc a jeden kláštor
Kláštor Tigrie hniezdo, 3100 metrov nad morom
Tisíc a jeden kláštor
Butánski budhistickí mnísi a mníšky v priamom prenose
Bután je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Nepopierateľným bohatstvom ale ostáva silná duchovná atmosféra budhistických kláštorov a mníchov, meditujúcich za lepší svet a posilnenie dobra pre všetky vnímajúce bytosti vysoko v Himalájach.
Mních v rúchu a mikine so šiltovkou: Bután je himalájska krajina, konštitučná monarchia, ale domáci ju volajú: kráľovstvo hrmiaceho draka. Minulosť tu pretrváva a súčasnosť ju obohacuje. Tak sa vám napokon vôbec nezdá nezvyčajné, že budhistický mních má na sebe rúcho a na ňom mikinu s veľkým anglickým nápisom cez prsia. Neskôr vás už ani vôbec neruší, keď si k tomu dá šiltovku a hmká si melódiu, čo počuje cez slúchadlá z prehrávača vo vrecku. Zároveň tu ale život v kláštoroch pretrváva podobne ako pred mnohými rokmi.
Každopádne, viac ako deväťdesiat percent domácich pracuje v poľnohospodárstve. Orná pôda ale nezaberá ani desať percent rozlohy, pastviny niečo vyše piatich. Urodí sa tam najmä ryža, ale i zemiaky, pohánka, strukoviny. Miestni pasú kone, kozy, jaky. V divočine žijú tigre a slony. Pôda patrí kráľovskej rodine, kláštorom a bohatým. Takmer polovica krajiny leží v nadmorskej výške okolo 3 tisíc metrov a pokrývajú ju lesy. Ťaží sa najmä teakové drevo. Vo výške viac ako štyri a pol tisíc sneh nemizne a vládnu ľadovce. Vodné hospodárstvo a elektrárne sú hlavným vývozným artiklom, najmä do Indie - odtiaľ do štátnej pokladnice ide najviac prostriedkov. Butáncov je ani nie 700 tisíc, s rozlohou 47 tisíc km2 je kráľovstvo podobné Slovensku. Hustota obyvateľstva je 14 na kilometer štvorcový, žiť sa dá len v priaznivejších nižších polohách.
Dostať sa do kráľovstva nie je pre zahraničných hostí ľahké. Na vstup potrebujete súhlas samotného kráľa. Krajina si počet tých, čo pustí za hranice, stráži. Butánci ešte stále nosia, najmä na vidieku, národné oblečenie. Pripomína pásikavý župan, podkasanú dlhú košeľu, a k tomu akési kamaše. Pod županom sa ale neraz skrýva tričko á la západná kultúra. Majú tu zmysel pre praktickosť. Vo sviatočných chvíľach obúvajú dlhé špicaté topánky. V bežný deň sa však viac osvedčili trebárs kožené tenisky značky adidas. V kopcoch mimoriadne výhodné.
Prekvapenie v kláštore: Naša cesta mierila do ľadovcového údolia Phobjika, až pohoriu Black Mountains s výškou okolo 5 tisíc metrov. Do údolia z Tibetskej náhornej plošiny prilietajú i vzácne čierne žeriavy. Ideme spolu s Butáncami do kláštora Gantey zo 17. storočia na kopci vo výške okolo 3 tisíc metrov nad morom. Keď sme do krajiny uprostred vysokých hôr zavítali po období dažďov, priemerné ročné zrážky dosahujú 3 tisíc mm, začiatkom obdobia sucha, uvažovali sme, či nie je namiesto jesenného termínu lepší jarný. Vtedy sa totiž konajú veľké kláštorné slávnosti rituálnych posvätných tancov, jarný termín festivalu je viac-menej známy aj pre každého turistu. Predsalen sme však aj teraz vyskúšali, či nás v kláštore nejaké prekvapenie nečaká. Ak by sme verili na dar z budhistického neba, tak by sme bez váhania tvrdili, že nám bol zoslaný. Do kláštora Gantey kráčame cez dedinku s rovnakým názvom s pomaľovanými domami a autami. Snáď v každom obydlí ako aj na streche z vlnitého plechu sa sušili ostré čili papričky. Butánske hlavné a ešte pred rokmi asi jediné jedlo. Čili v syrovej omáčke podávajú s ryžou a ako národná pochúťka ostalo doteraz.
Na nádvorí Gantey s miestnymi a čipsami: Kláštor Gantey je dôležitý pre budhistickú školu Nyingmapa, pokračujúcu v tradícii proroka Pema Lingpa, svätého patróna Butánu. Najrozľahlejší z tibetských budhistických kláštorov v krajine je totiž jedným z hlavných centier učenia svätca z 15. storočia. Tibetský budhistický kláštor postavený v butánskom štýle v roku 2008 zrenovovali. Vchádzame na hlavné nádvorie, je skoro ráno. Prví diváci sa už rozložili rovno na dlažbe. Posadali si na koberčeky, vyzbrojení jedlom na celý deň. Nechýbajú čipsy ani kokakola v plastových fľaškách.
Plastové fľašky sú aj pri ceste. Prekvapuje nás, že v krajine s dôrazom na čisté životné prostredie sú plasty na zemi pomerne časté. Hoci kráľ igelitové tašky zakázal. Podobne ako predaj cigariet na verejnosti, lebo škodia. Náš miestny sprievodca Kava to vysvetľuje po svojom."Butánci nevedia pochopiť, že plast sa prirodzene nerozloží. Myslia si, že je to podobné, ako keď odhodiaohryzok z jablka. Robia to v dobrej viere, že takto zúrodnia zem a zvyšok ovocia sa rozloží. Že to plast nedokáže sa im vysvetľuje ťažko. Plastom sa v dnešnej dobe neubránite ani tu."
Rituálne tance v znamení víťazstva dobra nad zlom: Na nádvorí pribúda Butáncov a takmer žiadni cudzinci."Máme šťastie," usmieva sa Kava."Bolo vám to dopriate, nejako sa tie oslavy podarilo utajiť, ani ja som o nich nevedel, dobre, že sme tu. Keby sa to zverejnilo, už by tu stáli desiatky autobusov turistov s fotoaparátmi, ani by sme sa sem nedostali, tak je to pri ohlásených oslavách na jar," tvrdí Kava. Pozorujeme malých chlapcov, ako sa hrajú s hračkárskymi pištoľami a s nadšením cvakajú kohútikom. Mieria na seba a jeden padá akože po zásahu na zem. Smejú sa.
Ako funguje hračkárska puška si so smiechom skúša aj staršia pani. Chlapcom vracia hračku s úsmevom."Sú to iba deti a hračku im kúpili rodičia, lebo dnes je sviatok. Predávajú ich tu vedľa, na trhovisku," vysvetľuje Kava. Trochu sme zaskočení. Veď budhisti sú mierumilovní a zbrane sme tu nečakali. "No, dejiny krajiny v skutočnosti nie sú bez bojov, dokonca celkom krutých," naznačuje náš sprievodca. Nádvorie pred chrámom sa zapĺňa, svoje miesto zaujmú hudobníci. Na tribúne naproti sa usádza miestna honorácia. Predstavení kláštora a úradníci. Najprv predstúpia s tancom a spevom vyobliekané miestne ženy. Akoby sa zastavil čas. Nádvorie je plné. Prichádzajú mnísi oblečení do obrovských tradičných hodvábnych kostýmov. Jeden tanec nasleduje za druhým. "Trvať to bude až do večera. Jeden tanec so všetkým, čo k tomu patrí, môže zabrať dve hodiny," ubezpečuje Kava.
Zrazu pomedzi Butáncov začnú pobehovať maskovaní mnísi s palicami a bičíkmi v ruke a pri podpore hlasnej hudby naživo, až otriasa nádvorím, sem-tam niekomu uštedria ranu. Dostane sa aj nám, poriadna. Dokonca dva razy. "Je to požehnanie, vyháňajú zlých duchov," vysvetľuje náš sprievodca. Zdá sa, že sme zažili exorcizmus v praxi. Prichádza prestrojený mních s maskou na tvári a s bielym hodvábnym šálom, aby udelil požehnanie. Šálom nám prejde po hlave a krku a nastaví mištičku. Vyťahujeme bankovky. Kava sleduje náš pohľad."Dávajú aj miestni, na kláštor, nielen cudzinci," hovorí. Keď sa po zhruba niekoľkohodinovom preskúmaní okolitých kopcov peši, - inak to v horskej krajine väčšinou ani nejde, vrátime do kláštora, oslavy pokračujú. Pestrofarebná minulosť zas a znova ožívajúca v tancoch aj v súčasnosti je strhujúca. Tance sa nesú v znamení víťazstva dobra nad zlom. Butánčanov pribudlo a tanečníkov na nádvorí takisto.
Štátne a tie, čo žijú z milodarov: Kláštori nie sú v neopakovateľnej krajine žiadne relikvie, naopak, ostávajú plné života. Popri chrámovej časti majú i ubytovacie komôrky pre mníchov. Namiesto dverí na nich väčšinou nájdete prehoz pripomínajúci obrovskú utierku. Mnísi sa pred vstupom do miestnosti vyzúvajú. Podľa topánok vonku rýchlo zistíte, kto kde je. Vyzúvanie je prejav úcty, aj pri vstupe do budhistického chrámu. Obutých vás tam nevpustia, topánky treba nechať vonku. V Butáne sú dva typy kláštorov. Štátne, podporované kráľovskou rodinou a úradmi. Už na prvý pohľad sú bohatšie a útulnejšie. Ostatné žijú výhradne z milodarov trebárs najbližšej dediny, okolia, patrónov podporovateľov. Pôsobia ošarpanejšie, tušiť, že je v nich pomenej jedla a tepla. Preto sa väčšina mníchov snaží uchytiť v kráľovskom kláštore čo najbližšie k nejakému väčšiemu mestečku, či skôr dedinke. V Butáne je ale veľa kláštorov vysoko v horách až vo výške 4 tisíc metrov nad morom, kam sa dá dostať iba pešky, neraz cesta trvá niekoľko týždňov. Mnísi väčšinou nezostávajú v jednom kláštore celý život. Zvyčajne ich presúvajú z jedného do druhého. Podľa zásluh žijú v príjemnejšom, či náročnejšom prostredí. Len starí mnísi od istého času zotrvávajú na jednom mieste.
Pýtame sa, či majú vstup do tunajších kláštorov aj ľudia zo 'západu', hľadajúci osvietenie a pozitívny zlom v živote."Nie, to tu nie je možné, ale v Nepále s tým problém nie je. Tam sa môže čokoľvek," naznačí Jary, bratranec nášho sprievodcu. Po chvíľke rozmýšľania prehodí."Ale aj v Nepále sú butánske budhistické kláštory, takže sa to vlastne dá. Chodia tam najmä bohaté paničky zo zahraničia, čo majú dostatok finančných prostriedkov na podporu kláštora. Väčšinou také, čo majú pocit, že stratili zmysel života," zľahčuje Jary. "Západní muži tam takmer nie sú, tí asi idú skôr doma k nejakému psychoanalytikovi," dodá pre úplnosť. Každopádne, práve poslaním mníchov je modliť sa za radosť, pokoj, šťastie a dobro pre všetky vnímajúce bytosti.
Ako do školy: Kláštor dodnes slúži i ako možnosť vzdelania. Rodičia tam dieťa pošlú šesťročné. Dostane ho na starosti starší mních, učia sa čítať, písať a všetko, čo potrebujú vedieť o budhizme. Vzdelávanie ukončia ako pätnásťroční, no uplatnenie s týmto typom znalostí nájdu len v kláštornom svete. Niekedy študujú dlhšie, nie vždy sa im podarí ukončiť ročník včas a sem-tam i prepadnú. Mnísi však vylučujú zo školy zriedkavo."To už musí byť naozaj beznádejný prípad," usmieva sa Kava. V Butáne nie je kláštor iba výsadou mužov, existujú tu i ženské kláštory. Zariadila to svojho času dojka samotného princa Siddhartu, ktorý sa stal po meditácii a osvietení známy ako Buddha. Tá namietala, či sú ženy niečo menej ako muži, keď nemôžu byť mníšky. Buddha ju ubezpečil, že žiadny zákaz neplatí, ale ak do budhizmu takýmto spôsobom vstúpia i ženy, učenie potrvá iba 5 tisíc rokov, kým s čisto mužským osadenstvom kláštorov to bude 10 tisíc rokov. Nakoniec ale privolil a tak dnes v krajine nájdete ženské kláštory s malými dievčatkami s podobným spôsobom výchovy a vzdelávania ako majú malí mnísi.
Budhistické mníšky: Vchádzame do ženského budhistického kláštora Pemacholing v oblasti Bumthang. Budúce mníšky, malé dievčatká majú podobne ako chlapci vyholenú hlavu a tak na prvý pohľad pripomínajú, zahalené v budhistickom rúchu, chlapcov. Až pri pozornejšom skúmaní tváre je rozdiel pohlaví zrejmý. Napovie aj pohľad očí a mimika, treba však pozorné oko, aby ste na to prišli hneď bez predchádzajúceho upozornenia, že tých, čo sme považovali za chlapcov, sú dievčatá. Ženské kláštory podporujú najmä bohatí budhisti z Kórey a Japonska. Vidia totiž v poslaní dcéry naplniť budhovo učenie istú prestíž celej rodiny. Adeptov na mníchov a život v kláštore bez ohľadu na pohlavie učia mať k rodičom neutrálny vzťah. Nie je žiadúce, aby boli na nich naviazané, hoci rodičia ich môžu navštevovať. Cieľ tejto stratégie je posilniť u detí samostatnosť, zodpovednosť za vlastný život, rozhodovanie a správanie sa. V tomto kláštore žije zhruba stovka mníšok vo veku od dvanásť do šesťdesiat rokov.
Prvý vzdelávací pre ženy: Ide o prvý tibetský budhistický vzdelávací kláštor pre ženy v Butáne financovaný výhradne z darov. Bol založený v roku 2000, v prvom ročníku bolo desať adeptiek na mníšku. Dnes tu majú viac ako tri desiatky dievčat vzdelávajúcich sa najmä v budhizme."Vstávajú o piatej ráno, učia sa, pomáhajú s prevádzkou kláštora ale aj dedinčanom, čo žijú neďaleko," vysvetľuje Kava.
Aj ženský kláštor Pemacholing nesie pečať už spomínaného proroka Pema Lingpa. Jedného dňa by mal byť najväčším centrom vzdelávania žien uprostred posvätného údolia Tang Valley. Koncom 20. storočia putoval Gangteng Tulku Rinpoče naprieč Butánom a bol presvedčený, že historické ženské kláštory, ktoré tu boli v minulosti, treba opäť obnoviť. Chcel, aby aj ženy mali centrá, kde môžu podobne ako muži študovať, učiť sa, posiľňovať cestu k dobrému životu, meditovať. Jeho vízia sa naplnila v horskej krajine v podstate až nedávno, práve kláštorom Pemacholing. "Rinpoče je deviate vtelenie proroka Pema Lingpa. Narodil sa v roku 1955 v kláštore Gantey a dnes je najvyšším duchovným v Butáne a veľký budhistický učiteľ. Študentov má aj v Európe, severnej Amerike a Ázii," snaží sa nám vysvetliť Kava. A my si opäť uvedomujeme, s akou ľahkosťou verí v reinkarnáciu, pokračovanie života a to, že jedna duša môže postupne sídliť v rôznom tele v rozdielnom čase.
Život nie je trest: V téme vzdelávanie teda pokračujeme aspoň pre nás zrozumiteľnejšie. "U nás je dostupné aj štátne školstvo, deti sa učia po piatu triedu, no je tu aj veľa súkromných škôl, tam je kvalita vyššia," priznáva pragmaticky sprievodca. Každopádne, v krajine pod Himalájami dosahuje gramotnosť 80 percent a bez väčších problémov sa dohovoríte po anglicky. Butánsky kráľ Džigme Wangčchuk, teraz je na tróne jeho syn Džigme Wangčchuk mladší, prezieravo rozhodol, že angličtina sa bude na školách vyučovať ako druhý jazyk popri úradnom jazyku dzongkha. Takisto treba oceniť zákaz predaja tabaku a fajčenie na verejnosti. Podobne je to s predajom igelitiek, no v krajine plasty tak či tak nájdete. Je ale pravda, že v obchode vám nákup vložia do papierovej alebo látkovej eko-tašky. V Butáne takisto nezažijete žobranie, je totiž protizákonné. A napokon, v krajine podriadenej mottu, ide o "hrubé národné šťastie" pre všetkých, by to asi ani nebolo vhodné. Harmóniu tu však zažijete na každom kroku, čo je ovplyvnené aj budhistickou vierou. Tá prezentuje úctu k životu a zmierenie sa so životnou cestou, ktorú nám karma, po našom osud, v záujme ďalšieho vnútorného rastu a sebazdokonaľovania prichystala. Budhisti nepovažujú život za trest, ale možnosť učiť sa a napredovať.
Úcta a súhra so všetkým živým: Takmer hmatateľná je súhra so všetkými živými bytosťami. Napríklad pri treku s cieľom vystúpať po strmine až k nejakému kláštoru stretnete cestou voľne sa pasúce kravy, býkov a sem-tam sa objaví, vo vysokých polohách, aj jak. Pasú sa, nie sú priviazané, neútočia. Možno sa na vás pozrú, ale úplne pokojne prejdete v ich blízkosti a v tej chvíli vám ani nenapadne, že by mohli byť nepriateľ, čo útočí. Podobne prekvapení sme ostali správaním sa miestnych psov. Keď sme si urobili obedový piknik vo voľnej prírode, niekoľko domácich psov nás pozorovalo z úctivej diaľky, no k jedlu sa ani nepriblížili. Čakali, akoby vedeli, že aj im sa niečo dostane. Po obede im naši sprievodcovia odniesli, čo ostalo. "Je to predsa samozrejmé, podeliť sa," ubezpečuje Jary. Budhisti sú vegetariáni, nemôžu zabiť a v keď ste tam, máte pocit, že dobytok to vie a preto sa správa mierumilovne.
Tvrdé mäso z Indie: To ale neznamená, že v krajine sa k mäsu nedostanete. Vozia ho z Indie, kde popri väčšinovom hinduistickom vegetariánskom obyvateľstve žijú aj kresťania a moslimovia, a tým viera zabíjať a jesť zvieratá nezakazuje. Butánci sa prispôsobili zahraničným návštevníkom a kvôli nim obohatili jedálny lístok. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia kráľ vyslal miestnych kuchárov do sveta, Európy, Ázie aj Ameriky, aby zistli, čo tam ľuďom najviac chutí a pokúsili sa niečo podobné navariť z domácich surovín. Základom v Butáne ostala ryža, najmä lahodná červená. V nižších teplejších polohách pestujú i zemiaky. Bežná je tam tekvica, baklažány, mrkva, kaleráb, fazuľka. Pochúťka sú syry. Napriek snahe tam ale poriadny stejk nedostanete. Mäso, kým doputuje z Indie, je naozsj dôkladne odležané. Je o poznanie tvrdšie a plné kostí. Miesto, kde sa s mäsom rozhodne nestretnete, ostávajú kláštory. Mnísi väčšinou vystačia s miskou ryže tri razy denne a neodmysliteľnými čili-papričkami. Zelenina ostáva lahôdka navyše.
Veselo roztočiť modlitebný mlynček pre dobro na svete: Budhizmus a úctu k životu cítiť v každom butánskom kláštore. Pôsobivá je aj istá veselosť budhistických mníchov bez ohľadu na vek. Starší sa usmievajú, mladí mnísi či malí chlapci šantia na nádvorí celkom uvoľnene a často sa smejú. Aj modlitby, mantry, odriekajú s úsmevom. Takisto ako snáď v každej inej škole sa ich naspamäť učia ako verklíky. Vidieť malých mníchov sedieť na trávniku v areáli kláštora a tvrdohlavo doookola omieľať nejaký text, ktorý nám znie ako hudba, nie je nič zriedkavé. Podobnú atmosféru má aj školská učebňa, máte pocit, že ste vo včelom úle. Čo však rozhodne nezabudnú v žiadnom kláštore, je roztočiť modlitebné mlynčeky s mantrami, modlitbami pre lepší život. Ak sa krútia, odovzdávajú pozitívnu energiu všetkým bytostiam sveta a prispievajú k tomu, aby bolo na svete dobre. Mlynček môžete rozkrútiť aj vy.
Duch Tigrieho hniezda na skale: Precítiť duch kláštora je v Butáne zaslúžené. Kláštory sú totiž väčšinou postavené na hore a iná cesta ako pešo po svojich k nim nevedie. Skvostom ostáva kláštor Tigrie hniezdo, alebo butánsky Taktshang Dzong, postavený na skalnom previse vo výške 3100 metrov nad morom. Cesta prudko stále hore po skalách a červenej zemi s koreňmi stromov s prevýšením 600 metrov nám trvala dve hodiny. A to nás naši sprievodcovia pochválili, že sme jedni z najzdatnejších návštevníkov, ktorých viedli hore. Naša hrdosť bola však okamžite preč, keď sme si uvedomili, že dvojica Butánčanov, ktorá na výhliadku pod kláštorom na akejsi medzistanici v horskom kiosku predávala horúci čaj, nás hravo predbehla so šľapkami na nohách. Každopádne, pevná obuv sa aspoň v našom prípade vyplatila. Tigrie hniezdo je skutočne akoby prilepené na skalnej strži, chrám pripomína jaskynky, napokon, je v skale. Pohľad do údolia je úchvatný a v tej chvíli sa skutočne cítite ďaleko od všetkých problémov civilizácie. Vo vnútri platí prísny zákaz fotografovať a filmovať, pred vstupom do svätostánku sa treba vyzuť. Pravdou však ostáva, že tie pravé obrazy si odtiaľ odnáša človek v srdci.
Bez použitia techniky: Kláštor na skale so stenami, čo vyzerajú takmer kolmé, vybudovali v roku 1692 bez použitia techniky. Pomáhali iba kone a tam, kam sa nedostali, nosili všetko potrebné na vlastných pleciach mnísi. To, že je snáď najznámenším v Butáne mu čaro neubralo. Naopak, málokde cítiť tak silnú atmosféru modlitební rovno v skale. História kláštoru súvisí s guru Padmasambhávom, práve tým, čo priniesol do krajiny budhizmus. Podľa legendy nechal kláštor vybudovať na mieste, ktoré sa mu ukázalo v sne. Na zvolené miesto priletel na svojej manželke tigrici, ktorá bola jeho ďalším zosobnením."Takže vlastne priletel sám na sebe?," snažíme sa trochu zľahčiť vysvetľovanie nášho sprievodcu Kavy a zároveň tomu porozumieť. Nechápavo pokrúti hlavou."Nie sám na sebe, na svojom ďalšom zosobnení, imanencii," zopakuje so začudovaním v hlase, že tomu nerozumieme.
Odišli s tehotnými mníškami: Pri pohľade na veselých rozšantených mladíkov v rúchu, ktorých sme stretli v nejednom butánskom budhistickom kláštore, mi nedá opýtať sa."Je pre budhistických mníchov celibát povinný?," obrátim sa na Kavu. "Samozrejme," odvetí bez zaváhania. "A skutočne ho všetci dodržiavajú?," nedá mi nepokračovať. Tu už Butánčan v pásikavom oblečení a koženými značkovými teniskami zaváha. Vyčkávam. "Je pravda, že keď som bol v neďalekom Nepále, stretol som v hoteli takých, čo doň vošli v rúchu a vyšli z neho v bežnom oblečení. A nie vždy boli sami, niekedy im spoločnosť robila aj žena. Ale žiadna Nepálka, vždy naša, Butánka," ubezpečuje akoby v tom bol veľký rozdiel. Opäť vyčkávam. "Áno, viem, na čo sa chcete opýtať. Ale ja naozaj nemôžem vedieť, kam a prečo spolu išli," zľahčí tentoraz Kava. A vzápätí zvážnie. Či výraz v jeho tvári máme vnímať ako podporu nevinnosti mníchov alebo naopak, ponechá našej fantázii. No napokon ešte pridá pár slov."Stalo sa, že boli aj spoločné kláštory. Mnísi a mníšky síce žili v oddelených traktoch, no pod jednou strechou. Nebolo to dobré riešenie. Stalo sa, že budhisticé mníšky čakali dieťa. Otcovia mnísi sa ale zachovali zodpovedne. Po tom ako gravidné ženy z kláštora vykázali, odišli spolu s nimi. Založili dedinu, vy by ste povedali padlých mníchov a mníšok, a tam spolu vychovávali svojich potomkov. Takéto dediny určite neboli pri každom kláštore, ale našli sa," trochu váhavo priznáva Kava.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(Reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, november 2013)
Tisíc a jeden kláštor
Butánski budhistickí mnísi a mníšky v priamom prenose
Bután je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Nepopierateľným bohatstvom ale ostáva silná duchovná atmosféra budhistických kláštorov a mníchov, meditujúcich za lepší svet a posilnenie dobra pre všetky vnímajúce bytosti vysoko v Himalájach.
Mních v rúchu a mikine so šiltovkou: Bután je himalájska krajina, konštitučná monarchia, ale domáci ju volajú: kráľovstvo hrmiaceho draka. Minulosť tu pretrváva a súčasnosť ju obohacuje. Tak sa vám napokon vôbec nezdá nezvyčajné, že budhistický mních má na sebe rúcho a na ňom mikinu s veľkým anglickým nápisom cez prsia. Neskôr vás už ani vôbec neruší, keď si k tomu dá šiltovku a hmká si melódiu, čo počuje cez slúchadlá z prehrávača vo vrecku. Zároveň tu ale život v kláštoroch pretrváva podobne ako pred mnohými rokmi.
Každopádne, viac ako deväťdesiat percent domácich pracuje v poľnohospodárstve. Orná pôda ale nezaberá ani desať percent rozlohy, pastviny niečo vyše piatich. Urodí sa tam najmä ryža, ale i zemiaky, pohánka, strukoviny. Miestni pasú kone, kozy, jaky. V divočine žijú tigre a slony. Pôda patrí kráľovskej rodine, kláštorom a bohatým. Takmer polovica krajiny leží v nadmorskej výške okolo 3 tisíc metrov a pokrývajú ju lesy. Ťaží sa najmä teakové drevo. Vo výške viac ako štyri a pol tisíc sneh nemizne a vládnu ľadovce. Vodné hospodárstvo a elektrárne sú hlavným vývozným artiklom, najmä do Indie - odtiaľ do štátnej pokladnice ide najviac prostriedkov. Butáncov je ani nie 700 tisíc, s rozlohou 47 tisíc km2 je kráľovstvo podobné Slovensku. Hustota obyvateľstva je 14 na kilometer štvorcový, žiť sa dá len v priaznivejších nižších polohách.
Dostať sa do kráľovstva nie je pre zahraničných hostí ľahké. Na vstup potrebujete súhlas samotného kráľa. Krajina si počet tých, čo pustí za hranice, stráži. Butánci ešte stále nosia, najmä na vidieku, národné oblečenie. Pripomína pásikavý župan, podkasanú dlhú košeľu, a k tomu akési kamaše. Pod županom sa ale neraz skrýva tričko á la západná kultúra. Majú tu zmysel pre praktickosť. Vo sviatočných chvíľach obúvajú dlhé špicaté topánky. V bežný deň sa však viac osvedčili trebárs kožené tenisky značky adidas. V kopcoch mimoriadne výhodné.
Prekvapenie v kláštore: Naša cesta mierila do ľadovcového údolia Phobjika, až pohoriu Black Mountains s výškou okolo 5 tisíc metrov. Do údolia z Tibetskej náhornej plošiny prilietajú i vzácne čierne žeriavy. Ideme spolu s Butáncami do kláštora Gantey zo 17. storočia na kopci vo výške okolo 3 tisíc metrov nad morom. Keď sme do krajiny uprostred vysokých hôr zavítali po období dažďov, priemerné ročné zrážky dosahujú 3 tisíc mm, začiatkom obdobia sucha, uvažovali sme, či nie je namiesto jesenného termínu lepší jarný. Vtedy sa totiž konajú veľké kláštorné slávnosti rituálnych posvätných tancov, jarný termín festivalu je viac-menej známy aj pre každého turistu. Predsalen sme však aj teraz vyskúšali, či nás v kláštore nejaké prekvapenie nečaká. Ak by sme verili na dar z budhistického neba, tak by sme bez váhania tvrdili, že nám bol zoslaný. Do kláštora Gantey kráčame cez dedinku s rovnakým názvom s pomaľovanými domami a autami. Snáď v každom obydlí ako aj na streche z vlnitého plechu sa sušili ostré čili papričky. Butánske hlavné a ešte pred rokmi asi jediné jedlo. Čili v syrovej omáčke podávajú s ryžou a ako národná pochúťka ostalo doteraz.
Na nádvorí Gantey s miestnymi a čipsami: Kláštor Gantey je dôležitý pre budhistickú školu Nyingmapa, pokračujúcu v tradícii proroka Pema Lingpa, svätého patróna Butánu. Najrozľahlejší z tibetských budhistických kláštorov v krajine je totiž jedným z hlavných centier učenia svätca z 15. storočia. Tibetský budhistický kláštor postavený v butánskom štýle v roku 2008 zrenovovali. Vchádzame na hlavné nádvorie, je skoro ráno. Prví diváci sa už rozložili rovno na dlažbe. Posadali si na koberčeky, vyzbrojení jedlom na celý deň. Nechýbajú čipsy ani kokakola v plastových fľaškách.
Plastové fľašky sú aj pri ceste. Prekvapuje nás, že v krajine s dôrazom na čisté životné prostredie sú plasty na zemi pomerne časté. Hoci kráľ igelitové tašky zakázal. Podobne ako predaj cigariet na verejnosti, lebo škodia. Náš miestny sprievodca Kava to vysvetľuje po svojom."Butánci nevedia pochopiť, že plast sa prirodzene nerozloží. Myslia si, že je to podobné, ako keď odhodiaohryzok z jablka. Robia to v dobrej viere, že takto zúrodnia zem a zvyšok ovocia sa rozloží. Že to plast nedokáže sa im vysvetľuje ťažko. Plastom sa v dnešnej dobe neubránite ani tu."
Rituálne tance v znamení víťazstva dobra nad zlom: Na nádvorí pribúda Butáncov a takmer žiadni cudzinci."Máme šťastie," usmieva sa Kava."Bolo vám to dopriate, nejako sa tie oslavy podarilo utajiť, ani ja som o nich nevedel, dobre, že sme tu. Keby sa to zverejnilo, už by tu stáli desiatky autobusov turistov s fotoaparátmi, ani by sme sa sem nedostali, tak je to pri ohlásených oslavách na jar," tvrdí Kava. Pozorujeme malých chlapcov, ako sa hrajú s hračkárskymi pištoľami a s nadšením cvakajú kohútikom. Mieria na seba a jeden padá akože po zásahu na zem. Smejú sa.
Ako funguje hračkárska puška si so smiechom skúša aj staršia pani. Chlapcom vracia hračku s úsmevom."Sú to iba deti a hračku im kúpili rodičia, lebo dnes je sviatok. Predávajú ich tu vedľa, na trhovisku," vysvetľuje Kava. Trochu sme zaskočení. Veď budhisti sú mierumilovní a zbrane sme tu nečakali. "No, dejiny krajiny v skutočnosti nie sú bez bojov, dokonca celkom krutých," naznačuje náš sprievodca. Nádvorie pred chrámom sa zapĺňa, svoje miesto zaujmú hudobníci. Na tribúne naproti sa usádza miestna honorácia. Predstavení kláštora a úradníci. Najprv predstúpia s tancom a spevom vyobliekané miestne ženy. Akoby sa zastavil čas. Nádvorie je plné. Prichádzajú mnísi oblečení do obrovských tradičných hodvábnych kostýmov. Jeden tanec nasleduje za druhým. "Trvať to bude až do večera. Jeden tanec so všetkým, čo k tomu patrí, môže zabrať dve hodiny," ubezpečuje Kava.
Zrazu pomedzi Butáncov začnú pobehovať maskovaní mnísi s palicami a bičíkmi v ruke a pri podpore hlasnej hudby naživo, až otriasa nádvorím, sem-tam niekomu uštedria ranu. Dostane sa aj nám, poriadna. Dokonca dva razy. "Je to požehnanie, vyháňajú zlých duchov," vysvetľuje náš sprievodca. Zdá sa, že sme zažili exorcizmus v praxi. Prichádza prestrojený mních s maskou na tvári a s bielym hodvábnym šálom, aby udelil požehnanie. Šálom nám prejde po hlave a krku a nastaví mištičku. Vyťahujeme bankovky. Kava sleduje náš pohľad."Dávajú aj miestni, na kláštor, nielen cudzinci," hovorí. Keď sa po zhruba niekoľkohodinovom preskúmaní okolitých kopcov peši, - inak to v horskej krajine väčšinou ani nejde, vrátime do kláštora, oslavy pokračujú. Pestrofarebná minulosť zas a znova ožívajúca v tancoch aj v súčasnosti je strhujúca. Tance sa nesú v znamení víťazstva dobra nad zlom. Butánčanov pribudlo a tanečníkov na nádvorí takisto.
Štátne a tie, čo žijú z milodarov: Kláštori nie sú v neopakovateľnej krajine žiadne relikvie, naopak, ostávajú plné života. Popri chrámovej časti majú i ubytovacie komôrky pre mníchov. Namiesto dverí na nich väčšinou nájdete prehoz pripomínajúci obrovskú utierku. Mnísi sa pred vstupom do miestnosti vyzúvajú. Podľa topánok vonku rýchlo zistíte, kto kde je. Vyzúvanie je prejav úcty, aj pri vstupe do budhistického chrámu. Obutých vás tam nevpustia, topánky treba nechať vonku. V Butáne sú dva typy kláštorov. Štátne, podporované kráľovskou rodinou a úradmi. Už na prvý pohľad sú bohatšie a útulnejšie. Ostatné žijú výhradne z milodarov trebárs najbližšej dediny, okolia, patrónov podporovateľov. Pôsobia ošarpanejšie, tušiť, že je v nich pomenej jedla a tepla. Preto sa väčšina mníchov snaží uchytiť v kráľovskom kláštore čo najbližšie k nejakému väčšiemu mestečku, či skôr dedinke. V Butáne je ale veľa kláštorov vysoko v horách až vo výške 4 tisíc metrov nad morom, kam sa dá dostať iba pešky, neraz cesta trvá niekoľko týždňov. Mnísi väčšinou nezostávajú v jednom kláštore celý život. Zvyčajne ich presúvajú z jedného do druhého. Podľa zásluh žijú v príjemnejšom, či náročnejšom prostredí. Len starí mnísi od istého času zotrvávajú na jednom mieste.
Pýtame sa, či majú vstup do tunajších kláštorov aj ľudia zo 'západu', hľadajúci osvietenie a pozitívny zlom v živote."Nie, to tu nie je možné, ale v Nepále s tým problém nie je. Tam sa môže čokoľvek," naznačí Jary, bratranec nášho sprievodcu. Po chvíľke rozmýšľania prehodí."Ale aj v Nepále sú butánske budhistické kláštory, takže sa to vlastne dá. Chodia tam najmä bohaté paničky zo zahraničia, čo majú dostatok finančných prostriedkov na podporu kláštora. Väčšinou také, čo majú pocit, že stratili zmysel života," zľahčuje Jary. "Západní muži tam takmer nie sú, tí asi idú skôr doma k nejakému psychoanalytikovi," dodá pre úplnosť. Každopádne, práve poslaním mníchov je modliť sa za radosť, pokoj, šťastie a dobro pre všetky vnímajúce bytosti.
Ako do školy: Kláštor dodnes slúži i ako možnosť vzdelania. Rodičia tam dieťa pošlú šesťročné. Dostane ho na starosti starší mních, učia sa čítať, písať a všetko, čo potrebujú vedieť o budhizme. Vzdelávanie ukončia ako pätnásťroční, no uplatnenie s týmto typom znalostí nájdu len v kláštornom svete. Niekedy študujú dlhšie, nie vždy sa im podarí ukončiť ročník včas a sem-tam i prepadnú. Mnísi však vylučujú zo školy zriedkavo."To už musí byť naozaj beznádejný prípad," usmieva sa Kava. V Butáne nie je kláštor iba výsadou mužov, existujú tu i ženské kláštory. Zariadila to svojho času dojka samotného princa Siddhartu, ktorý sa stal po meditácii a osvietení známy ako Buddha. Tá namietala, či sú ženy niečo menej ako muži, keď nemôžu byť mníšky. Buddha ju ubezpečil, že žiadny zákaz neplatí, ale ak do budhizmu takýmto spôsobom vstúpia i ženy, učenie potrvá iba 5 tisíc rokov, kým s čisto mužským osadenstvom kláštorov to bude 10 tisíc rokov. Nakoniec ale privolil a tak dnes v krajine nájdete ženské kláštory s malými dievčatkami s podobným spôsobom výchovy a vzdelávania ako majú malí mnísi.
Budhistické mníšky: Vchádzame do ženského budhistického kláštora Pemacholing v oblasti Bumthang. Budúce mníšky, malé dievčatká majú podobne ako chlapci vyholenú hlavu a tak na prvý pohľad pripomínajú, zahalené v budhistickom rúchu, chlapcov. Až pri pozornejšom skúmaní tváre je rozdiel pohlaví zrejmý. Napovie aj pohľad očí a mimika, treba však pozorné oko, aby ste na to prišli hneď bez predchádzajúceho upozornenia, že tých, čo sme považovali za chlapcov, sú dievčatá. Ženské kláštory podporujú najmä bohatí budhisti z Kórey a Japonska. Vidia totiž v poslaní dcéry naplniť budhovo učenie istú prestíž celej rodiny. Adeptov na mníchov a život v kláštore bez ohľadu na pohlavie učia mať k rodičom neutrálny vzťah. Nie je žiadúce, aby boli na nich naviazané, hoci rodičia ich môžu navštevovať. Cieľ tejto stratégie je posilniť u detí samostatnosť, zodpovednosť za vlastný život, rozhodovanie a správanie sa. V tomto kláštore žije zhruba stovka mníšok vo veku od dvanásť do šesťdesiat rokov.
Prvý vzdelávací pre ženy: Ide o prvý tibetský budhistický vzdelávací kláštor pre ženy v Butáne financovaný výhradne z darov. Bol založený v roku 2000, v prvom ročníku bolo desať adeptiek na mníšku. Dnes tu majú viac ako tri desiatky dievčat vzdelávajúcich sa najmä v budhizme."Vstávajú o piatej ráno, učia sa, pomáhajú s prevádzkou kláštora ale aj dedinčanom, čo žijú neďaleko," vysvetľuje Kava.
Aj ženský kláštor Pemacholing nesie pečať už spomínaného proroka Pema Lingpa. Jedného dňa by mal byť najväčším centrom vzdelávania žien uprostred posvätného údolia Tang Valley. Koncom 20. storočia putoval Gangteng Tulku Rinpoče naprieč Butánom a bol presvedčený, že historické ženské kláštory, ktoré tu boli v minulosti, treba opäť obnoviť. Chcel, aby aj ženy mali centrá, kde môžu podobne ako muži študovať, učiť sa, posiľňovať cestu k dobrému životu, meditovať. Jeho vízia sa naplnila v horskej krajine v podstate až nedávno, práve kláštorom Pemacholing. "Rinpoče je deviate vtelenie proroka Pema Lingpa. Narodil sa v roku 1955 v kláštore Gantey a dnes je najvyšším duchovným v Butáne a veľký budhistický učiteľ. Študentov má aj v Európe, severnej Amerike a Ázii," snaží sa nám vysvetliť Kava. A my si opäť uvedomujeme, s akou ľahkosťou verí v reinkarnáciu, pokračovanie života a to, že jedna duša môže postupne sídliť v rôznom tele v rozdielnom čase.
Život nie je trest: V téme vzdelávanie teda pokračujeme aspoň pre nás zrozumiteľnejšie. "U nás je dostupné aj štátne školstvo, deti sa učia po piatu triedu, no je tu aj veľa súkromných škôl, tam je kvalita vyššia," priznáva pragmaticky sprievodca. Každopádne, v krajine pod Himalájami dosahuje gramotnosť 80 percent a bez väčších problémov sa dohovoríte po anglicky. Butánsky kráľ Džigme Wangčchuk, teraz je na tróne jeho syn Džigme Wangčchuk mladší, prezieravo rozhodol, že angličtina sa bude na školách vyučovať ako druhý jazyk popri úradnom jazyku dzongkha. Takisto treba oceniť zákaz predaja tabaku a fajčenie na verejnosti. Podobne je to s predajom igelitiek, no v krajine plasty tak či tak nájdete. Je ale pravda, že v obchode vám nákup vložia do papierovej alebo látkovej eko-tašky. V Butáne takisto nezažijete žobranie, je totiž protizákonné. A napokon, v krajine podriadenej mottu, ide o "hrubé národné šťastie" pre všetkých, by to asi ani nebolo vhodné. Harmóniu tu však zažijete na každom kroku, čo je ovplyvnené aj budhistickou vierou. Tá prezentuje úctu k životu a zmierenie sa so životnou cestou, ktorú nám karma, po našom osud, v záujme ďalšieho vnútorného rastu a sebazdokonaľovania prichystala. Budhisti nepovažujú život za trest, ale možnosť učiť sa a napredovať.
Úcta a súhra so všetkým živým: Takmer hmatateľná je súhra so všetkými živými bytosťami. Napríklad pri treku s cieľom vystúpať po strmine až k nejakému kláštoru stretnete cestou voľne sa pasúce kravy, býkov a sem-tam sa objaví, vo vysokých polohách, aj jak. Pasú sa, nie sú priviazané, neútočia. Možno sa na vás pozrú, ale úplne pokojne prejdete v ich blízkosti a v tej chvíli vám ani nenapadne, že by mohli byť nepriateľ, čo útočí. Podobne prekvapení sme ostali správaním sa miestnych psov. Keď sme si urobili obedový piknik vo voľnej prírode, niekoľko domácich psov nás pozorovalo z úctivej diaľky, no k jedlu sa ani nepriblížili. Čakali, akoby vedeli, že aj im sa niečo dostane. Po obede im naši sprievodcovia odniesli, čo ostalo. "Je to predsa samozrejmé, podeliť sa," ubezpečuje Jary. Budhisti sú vegetariáni, nemôžu zabiť a v keď ste tam, máte pocit, že dobytok to vie a preto sa správa mierumilovne.
Tvrdé mäso z Indie: To ale neznamená, že v krajine sa k mäsu nedostanete. Vozia ho z Indie, kde popri väčšinovom hinduistickom vegetariánskom obyvateľstve žijú aj kresťania a moslimovia, a tým viera zabíjať a jesť zvieratá nezakazuje. Butánci sa prispôsobili zahraničným návštevníkom a kvôli nim obohatili jedálny lístok. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia kráľ vyslal miestnych kuchárov do sveta, Európy, Ázie aj Ameriky, aby zistli, čo tam ľuďom najviac chutí a pokúsili sa niečo podobné navariť z domácich surovín. Základom v Butáne ostala ryža, najmä lahodná červená. V nižších teplejších polohách pestujú i zemiaky. Bežná je tam tekvica, baklažány, mrkva, kaleráb, fazuľka. Pochúťka sú syry. Napriek snahe tam ale poriadny stejk nedostanete. Mäso, kým doputuje z Indie, je naozsj dôkladne odležané. Je o poznanie tvrdšie a plné kostí. Miesto, kde sa s mäsom rozhodne nestretnete, ostávajú kláštory. Mnísi väčšinou vystačia s miskou ryže tri razy denne a neodmysliteľnými čili-papričkami. Zelenina ostáva lahôdka navyše.
Veselo roztočiť modlitebný mlynček pre dobro na svete: Budhizmus a úctu k životu cítiť v každom butánskom kláštore. Pôsobivá je aj istá veselosť budhistických mníchov bez ohľadu na vek. Starší sa usmievajú, mladí mnísi či malí chlapci šantia na nádvorí celkom uvoľnene a často sa smejú. Aj modlitby, mantry, odriekajú s úsmevom. Takisto ako snáď v každej inej škole sa ich naspamäť učia ako verklíky. Vidieť malých mníchov sedieť na trávniku v areáli kláštora a tvrdohlavo doookola omieľať nejaký text, ktorý nám znie ako hudba, nie je nič zriedkavé. Podobnú atmosféru má aj školská učebňa, máte pocit, že ste vo včelom úle. Čo však rozhodne nezabudnú v žiadnom kláštore, je roztočiť modlitebné mlynčeky s mantrami, modlitbami pre lepší život. Ak sa krútia, odovzdávajú pozitívnu energiu všetkým bytostiam sveta a prispievajú k tomu, aby bolo na svete dobre. Mlynček môžete rozkrútiť aj vy.
Duch Tigrieho hniezda na skale: Precítiť duch kláštora je v Butáne zaslúžené. Kláštory sú totiž väčšinou postavené na hore a iná cesta ako pešo po svojich k nim nevedie. Skvostom ostáva kláštor Tigrie hniezdo, alebo butánsky Taktshang Dzong, postavený na skalnom previse vo výške 3100 metrov nad morom. Cesta prudko stále hore po skalách a červenej zemi s koreňmi stromov s prevýšením 600 metrov nám trvala dve hodiny. A to nás naši sprievodcovia pochválili, že sme jedni z najzdatnejších návštevníkov, ktorých viedli hore. Naša hrdosť bola však okamžite preč, keď sme si uvedomili, že dvojica Butánčanov, ktorá na výhliadku pod kláštorom na akejsi medzistanici v horskom kiosku predávala horúci čaj, nás hravo predbehla so šľapkami na nohách. Každopádne, pevná obuv sa aspoň v našom prípade vyplatila. Tigrie hniezdo je skutočne akoby prilepené na skalnej strži, chrám pripomína jaskynky, napokon, je v skale. Pohľad do údolia je úchvatný a v tej chvíli sa skutočne cítite ďaleko od všetkých problémov civilizácie. Vo vnútri platí prísny zákaz fotografovať a filmovať, pred vstupom do svätostánku sa treba vyzuť. Pravdou však ostáva, že tie pravé obrazy si odtiaľ odnáša človek v srdci.
Bez použitia techniky: Kláštor na skale so stenami, čo vyzerajú takmer kolmé, vybudovali v roku 1692 bez použitia techniky. Pomáhali iba kone a tam, kam sa nedostali, nosili všetko potrebné na vlastných pleciach mnísi. To, že je snáď najznámenším v Butáne mu čaro neubralo. Naopak, málokde cítiť tak silnú atmosféru modlitební rovno v skale. História kláštoru súvisí s guru Padmasambhávom, práve tým, čo priniesol do krajiny budhizmus. Podľa legendy nechal kláštor vybudovať na mieste, ktoré sa mu ukázalo v sne. Na zvolené miesto priletel na svojej manželke tigrici, ktorá bola jeho ďalším zosobnením."Takže vlastne priletel sám na sebe?," snažíme sa trochu zľahčiť vysvetľovanie nášho sprievodcu Kavy a zároveň tomu porozumieť. Nechápavo pokrúti hlavou."Nie sám na sebe, na svojom ďalšom zosobnení, imanencii," zopakuje so začudovaním v hlase, že tomu nerozumieme.
Odišli s tehotnými mníškami: Pri pohľade na veselých rozšantených mladíkov v rúchu, ktorých sme stretli v nejednom butánskom budhistickom kláštore, mi nedá opýtať sa."Je pre budhistických mníchov celibát povinný?," obrátim sa na Kavu. "Samozrejme," odvetí bez zaváhania. "A skutočne ho všetci dodržiavajú?," nedá mi nepokračovať. Tu už Butánčan v pásikavom oblečení a koženými značkovými teniskami zaváha. Vyčkávam. "Je pravda, že keď som bol v neďalekom Nepále, stretol som v hoteli takých, čo doň vošli v rúchu a vyšli z neho v bežnom oblečení. A nie vždy boli sami, niekedy im spoločnosť robila aj žena. Ale žiadna Nepálka, vždy naša, Butánka," ubezpečuje akoby v tom bol veľký rozdiel. Opäť vyčkávam. "Áno, viem, na čo sa chcete opýtať. Ale ja naozaj nemôžem vedieť, kam a prečo spolu išli," zľahčí tentoraz Kava. A vzápätí zvážnie. Či výraz v jeho tvári máme vnímať ako podporu nevinnosti mníchov alebo naopak, ponechá našej fantázii. No napokon ešte pridá pár slov."Stalo sa, že boli aj spoločné kláštory. Mnísi a mníšky síce žili v oddelených traktoch, no pod jednou strechou. Nebolo to dobré riešenie. Stalo sa, že budhisticé mníšky čakali dieťa. Otcovia mnísi sa ale zachovali zodpovedne. Po tom ako gravidné ženy z kláštora vykázali, odišli spolu s nimi. Založili dedinu, vy by ste povedali padlých mníchov a mníšok, a tam spolu vychovávali svojich potomkov. Takéto dediny určite neboli pri každom kláštore, ale našli sa," trochu váhavo priznáva Kava.
MAJA KADLEČÍKOVÁ
Text c MAJA KADLEČÍKOVÁ
(Reportáž bola zverejnená v časopise Plus 7 dní, november 2013)
sobota 20. februára 2016
nedeľa 14. februára 2016
Detský recept s nápadom: Valentínske srdiečko
Valentínske srdiečko
Potrebuješ: 1 hrnček hladkej múky, 1 hrnček detskej krupice, 2 vajíčka, 1 čajovú lyžičku sódy bicarbóny, 1/2 hrnčeka kryštáľového cukru, 1 kelímok smotany na šľahanie, 1/2 hrnčeka rozpusteného masla, kakao, formičku na vykrajovanie
Ako sa to podarí: Rúru predhrej na 200 stupňov. Hladkú múku premiešaj s detskou krupicou a sódou bicarbónou, pridaj smotanu na šľahanie, vajíčka, rozpustené maslo, dôkladne premiešaj. Vylej na vymastený hlboký plech, vlož do vyhriatej rúry a peč asi 45 minút. Keď z koláča vytiahneš čisté špáratko bez cesta, je hotový. Ak nie, peč ešte chvíľu. Koláč vytiahni z rúry, nechaj vychladnúť. Posyp kakaom, kakao naň pritlač malou lyžičkou. Cesto rozdeľ na kocky, v strede každej kocky formičkou vykroj srdiečko a vyber z cesta. Do otvoru, čo ostal po srdiečku vlož drobný darček.
Tip:
1. Cesto môžeš prešľahať aj elektrickým šľahačom.
2. Biely cukor môžeš nahradiť hnedým.
Text, realizácia a foto: Maja Kadlečíková
Potrebuješ: 1 hrnček hladkej múky, 1 hrnček detskej krupice, 2 vajíčka, 1 čajovú lyžičku sódy bicarbóny, 1/2 hrnčeka kryštáľového cukru, 1 kelímok smotany na šľahanie, 1/2 hrnčeka rozpusteného masla, kakao, formičku na vykrajovanie
Ako sa to podarí: Rúru predhrej na 200 stupňov. Hladkú múku premiešaj s detskou krupicou a sódou bicarbónou, pridaj smotanu na šľahanie, vajíčka, rozpustené maslo, dôkladne premiešaj. Vylej na vymastený hlboký plech, vlož do vyhriatej rúry a peč asi 45 minút. Keď z koláča vytiahneš čisté špáratko bez cesta, je hotový. Ak nie, peč ešte chvíľu. Koláč vytiahni z rúry, nechaj vychladnúť. Posyp kakaom, kakao naň pritlač malou lyžičkou. Cesto rozdeľ na kocky, v strede každej kocky formičkou vykroj srdiečko a vyber z cesta. Do otvoru, čo ostal po srdiečku vlož drobný darček.
Tip:
1. Cesto môžeš prešľahať aj elektrickým šľahačom.
2. Biely cukor môžeš nahradiť hnedým.
Text, realizácia a foto: Maja Kadlečíková
sobota 13. februára 2016
Maja kurátorka: Umenie ako liek
Text pre vernisáž Terapia umením, Galéria spoločnosti Phoenix
Umenie ako liek
Uvedomujeme si vôbec, čo všetko na nás vplýva? Je umenie všade okolo, alebo len v galérii? Pomáhajú farby, tvary? Dá sa vôbec vyhnúť umeniu? Každopádne, jednému umeniu sa zrejme každý z nás učí celý život, umeniu žiť.
Snažíme sa dobre, zdravo, s radosťou a láskou, lebo práve tá lieči. Napadlo vám, že má láska farbu? Samozrejme - je jej priraďovaná červená. Červená je farba krvi, života. Červená rozprúdi krv. A má láska tvar? Samozrejme, srdce, tvarom vyvážené - dvomi oblúkmi hore oblé a dolu v špičke ostré. A napadli vám aj iné symboly? Napríklad, že farba smútku je čierna? V Peru a celej juhoamerickej andskej kultúre je však čierna farbou bezpečia. Chráni pred všetkým nedobrým a práve tým ostáva ochrancom. Čiže - je dobrá.
Ak si prezriete obrazy Viťa Bojňanského, čiernu tam určite nájdete. Dal ju tam inštinktívne, aby chránila? Má k nej blízko? Nedalo mi neopýtať sa a tu je jeho odpoveď:"Čierna je hranica, akoby konštrukcia sochy, oddeľuje a zároveň spája, vyniknú v nej všetky iné farby. Aj červená. V mojich obrazoch čierna síce je, ale skôr ako linka. Moja farba je však modrá," hovorí Viťo Bojňanský. A to je zároveň odpoveď, prečo má na fotografii na pozvánke na vernisáž prilbu modrú a Daniel Brogyányi prilbu žltú - tá je zas jeho.
Niekomu sú blízke ostré a hranaté, inému oblé tvary. Vnímanie je odlišné. Možno vôbec povedať, ktoré sú dobré a ktoré nie? Nemožno. Našťastie. Každý z nás si totiž zrejme prirodzene vyberá to, čo je mu blízke. Čo mu pomôže dostať sa do rovnováhy. Vyvážiť disharmóniu a nedostatky. Prosto, aby sme boli v harmónii so sebou a okolím. Harmónia je symbol zdravia, vyváženosti duše a tela.
Podobne je to s umením. Inštinktívne si volíme farby, tvary, skryté, a aj na prvý pohľad viditeľné odkazy, čo nám robia dobre, prospejú. To, čo je nám v umení blízke objavujeme spontánne - a vtedy sa stáva umenie liek. Obraz, fotografia, socha, pomáha, ani nevieme prečo. Stačí však, že to cítime. Že to funguje.
Pri príprave výstavy Terapia umením sa jeden z autorov, Daniel Brogyányi, zamyslel:"To by bolo dobre, keby sa raz dalo liečiť len umením. A možno to raz bude." Rada s ním súhlasím, no pre túto chvíľu snáď postačí, aby vystavené umelecké artefakty posilnili rovnováhu, a tým aj zdravie, v každom, kto sa na ne zahľadí a precíti ich harmóniu - a zároveň posilní tú svoju.
Text c Maja Kadlečíková
Na fotografii, zľava doprava, Viťo Bojňanský, Maja Kadlečíková, Lucia Rukovanská (Phoenix), Daniel Brogyányi
Umenie ako liek
Uvedomujeme si vôbec, čo všetko na nás vplýva? Je umenie všade okolo, alebo len v galérii? Pomáhajú farby, tvary? Dá sa vôbec vyhnúť umeniu? Každopádne, jednému umeniu sa zrejme každý z nás učí celý život, umeniu žiť.
Snažíme sa dobre, zdravo, s radosťou a láskou, lebo práve tá lieči. Napadlo vám, že má láska farbu? Samozrejme - je jej priraďovaná červená. Červená je farba krvi, života. Červená rozprúdi krv. A má láska tvar? Samozrejme, srdce, tvarom vyvážené - dvomi oblúkmi hore oblé a dolu v špičke ostré. A napadli vám aj iné symboly? Napríklad, že farba smútku je čierna? V Peru a celej juhoamerickej andskej kultúre je však čierna farbou bezpečia. Chráni pred všetkým nedobrým a práve tým ostáva ochrancom. Čiže - je dobrá.
Ak si prezriete obrazy Viťa Bojňanského, čiernu tam určite nájdete. Dal ju tam inštinktívne, aby chránila? Má k nej blízko? Nedalo mi neopýtať sa a tu je jeho odpoveď:"Čierna je hranica, akoby konštrukcia sochy, oddeľuje a zároveň spája, vyniknú v nej všetky iné farby. Aj červená. V mojich obrazoch čierna síce je, ale skôr ako linka. Moja farba je však modrá," hovorí Viťo Bojňanský. A to je zároveň odpoveď, prečo má na fotografii na pozvánke na vernisáž prilbu modrú a Daniel Brogyányi prilbu žltú - tá je zas jeho.
Niekomu sú blízke ostré a hranaté, inému oblé tvary. Vnímanie je odlišné. Možno vôbec povedať, ktoré sú dobré a ktoré nie? Nemožno. Našťastie. Každý z nás si totiž zrejme prirodzene vyberá to, čo je mu blízke. Čo mu pomôže dostať sa do rovnováhy. Vyvážiť disharmóniu a nedostatky. Prosto, aby sme boli v harmónii so sebou a okolím. Harmónia je symbol zdravia, vyváženosti duše a tela.
Podobne je to s umením. Inštinktívne si volíme farby, tvary, skryté, a aj na prvý pohľad viditeľné odkazy, čo nám robia dobre, prospejú. To, čo je nám v umení blízke objavujeme spontánne - a vtedy sa stáva umenie liek. Obraz, fotografia, socha, pomáha, ani nevieme prečo. Stačí však, že to cítime. Že to funguje.
Pri príprave výstavy Terapia umením sa jeden z autorov, Daniel Brogyányi, zamyslel:"To by bolo dobre, keby sa raz dalo liečiť len umením. A možno to raz bude." Rada s ním súhlasím, no pre túto chvíľu snáď postačí, aby vystavené umelecké artefakty posilnili rovnováhu, a tým aj zdravie, v každom, kto sa na ne zahľadí a precíti ich harmóniu - a zároveň posilní tú svoju.
Text c Maja Kadlečíková
Na fotografii, zľava doprava, Viťo Bojňanský, Maja Kadlečíková, Lucia Rukovanská (Phoenix), Daniel Brogyányi
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)